Bezdôvodné obohatenie v spotrebiteľskom vzťahu - plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, Posúdenie prípustnosti dovolania

1. Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") uznesením zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť M. Č. (ďalej len "sťažovateľ"), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava"), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22. mája 2019 (ďalej len "napadnuté uznesenie").

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. marca 2016 na Okresnom súde K. - okolie (ďalej len "okresný súd") žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu vo výške 4 362,23 eur spolu s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu malo dôjsť tým, že zmluvy o úvere uzavreté medzi sťažovateľom a žalovanou spoločnosťou trpeli niekoľkými vadami, pre ktoré táto spoločnosť nemala akýkoľvek nárok na žiadne plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov.

3. Žalovaná spoločnosť podala proti uvedenému rozsudku v celom rozsahu odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že má ísť o nárok premlčaný v dvojročnej subjektívnej dobe. Závery o premlčaní nároku odôvodňovala tým, že sťažovateľ už v čase uzavretia úverových zmlúv mal mať vedomosť o rozpore uzavretých zmlúv so zákonom, a tak už v čase vzniku bezdôvodného obohatenia musel vedieť, že k takému bezdôvodnému obohateniu dochádza a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje, čím už v tomto okamihu začala plynúť subjektívna premlčacia doba.

4. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v K. ako súd odvolací rozsudkom z 24. apríla 2018 tak, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil a podanú žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, a to z dôvodu premlčania uplatneného nároku v dvojročnej subjektívnej dobe. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia jednak uviedol, že na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutne potrebné nadobudnutie skutočnej (nielen predpokladanej) vedomosti oprávneného subjektu o podstatných skutkových okolnostiach, avšak zároveň v tom istom texte odôvodnil svoje rozhodnutie v rozpore s uvedeným argumentom, a to len na základe predpokladanej vedomosti oprávneného subjektu o podstatných skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.

5. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolacieho súdu 2. júla 2018 dovolanie, v ktorom poukazoval na nesprávny výklad začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v predmetnej veci a ktorého prípustnosť odvodzoval z § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), teda z toho, že rozhodnutie dovolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne, a zároveň poukázal na jednotlivé rozhodnutia dovolacieho súdu a na základné znaky, v ktorých sú tieto rozhodnutia vzájomne rozporné.

6. Sťažovateľ poukázal jednak na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 169/2017 z 10. januára 2018, v ktorom sa najvyšší súd priklonil k právnemu záveru odvolacieho súdu, ako aj na to, že v uvedenom prípade išlo o nemeritórne uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania z dôvodu, že táto otázka už v praxi dovolacieho súdu bola riešená, a to v ­rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011, ako aj v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 121/2009, a preto dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ sa v dovolaní vyjadril aj k rozhodnutiu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, ktoré považuje za skutkovo odlišné a podľa jeho názoru ho nemožno použiť na skutkový stav v tomto spore.

7. Sťažovateľ poukázal aj na opačný názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 121/2009; v spojení s ním aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR, sp. zn. 2 Cz 35/77 zo 17. decembra 1978 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 413/2013.

8. Sťažovateľ