Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z. (ďalej aj "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP") je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a) musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho, alebo procesnoprávneho charakteru, b) spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d) uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e) ide o otázku zásadného právneho významu, t. j. takú, ktorá je významná nielen pre prerokovávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR, a f) vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné.
Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu)
Vydáno:
30 minút čítania
V1) glosovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR opisuje znaky, ktoré má spĺňať otázka nastolená dovolateľom v dovolaní, ktorého prípustnosť je daná podľa § 241 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyšší súd SR tak nadväzuje na svoje skoršie rozhodnutie (sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6.3.2017), ktoré zaznamenalo ohlas v právnickej spisbe2), a v ktorom sa už zaoberal otázkou, čo má obsahovať dovolanie, ktorého prípustnosť sa opiera o tento dôvod.
Uvedené rozhodnutia možno oceniť z toho dôvodu, že dávajú dovolateľovi akýsi návod, ako postupovať pri vymedzení právnej otázky, ktorej nesprávneho právneho posúdenia sa dovoláva. Cieľom je zrejme zdokonaliť podávané dovolania a priviesť dovolateľa k tomu, aby jasne, vecne a určito vymedzil, čo sa mu na napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu nepáči. Mám za to, že dovolania by nemali byť písané v inotajoch tak, aby Najvyšší súd SR medzi riadkami hľadal, čo vlastne dovolateľ namieta. Práve naopak, dovolateľ by mal dať jasne najavo, s vyriešením akej právnej otázky sa nestotožňuje. Veď tak ako strany sporu žiadajú od súdov rozhodnutia s istými kvalitatívnymi náležitosťami, tak možno aj od dovolateľa v dovolacom konaní žiadať, aby dovolanie napĺňalo isté predpoklady kvality. Koniec koncov, dovolacie konanie je už tzv. advokátskym konaním (advokátskym procesom). Pokiaľ teda v dovolacom konaní vystupuje právne kvalifikovaná osoba, je legitímne klásť na jej podania vyššie nároky. Zmyslom tejto úpravy je zaviesť zodpovedný prístup k podaniu dovolania, nastaviť vysokú úroveň podaných dovolaní, vytvoriť konštruktívny dialóg medzi advokátom a súdom ohľadom zásadných právnych otázok. V neposlednom rade je cieľom eliminovať takých dovolateľov, ktorí to len "skúsia".
Skutková stránka glosovaného rozhodnutia sa dá zhrnúť nasledujúco:
Žalobkyňa sa domáhala určenia, že so žalovaným sú v podieloch po 1/2 spoluvlastníkmi istej nehnuteľnosti (ďalej aj "sporná nehnuteľnosť") s tým, že je povinná zaplatiť mu do 90 dní 45 807,61 eur titulom vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa dohody z 18. júla 2008 (ďalej aj "dohoda o vyporiadaní BSM"). Sporové strany ako bývalí manželia uzatvorili totiž dohodu o vyporiadaní BSM, pričom žalobkyňa od nej odstúpila 12. júla 2011, a to z dvoch dôvodov. Prvým bola skutočnosť, že dohodu uzatvorila v tiesni (ktorú vyvodzovala z toho, že v tom čase potrebovala finančné prostriedky na úhradu výdavkov súvisiacich s trestným stíhaním jej syna) za nápadne nevýhodných podmienok (na jej základe namiesto 6 000 000 Sk získala neprimerane nízku sumu). Ďalším dôvodom bola skutočnosť, že žalovaný sa jej zaviazal vyplatiť sumu 1 400 000 Sk, z ktorej jej však vyplatil len 1 380 000 Sk. Žalovaný popieral opodstatnenosť argumentácie žalobkyne. Podľa jeho názoru nebola dohoda o vyporiadaní BSM uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobkyňa podľa neho nemala ani ďalší dôvod na odstúpenie od dohody o vyporiadaní BSM, zaplatil jej totiž celú dohodnutú sumu 1 400 000 Sk.
Súd prvého stupňa aj odvolací súd nemali za preukázané, že dohoda bola uzatvorená v tiesni ani to, že žalovaný žalobkyni nevyplatil celú sumu. Oba súdy vyplatenie celej sumy odvodzovali od skutočnosti, že sama žalobkyňa vlastnými výpoveďami v iných súdnych konaniach, ako aj písomnosťami, ktoré v nich doložila, vyvrátila tvrdenia, že peniaze neboli vyplatené, t. j. z týchto dôkazov mali súdy za to, že celá suma vyplatená bola. Následnú zmenu tvrdení žalobkyne považovali súdy za účelovú. Žalovaný preukazoval zaplatenie sporného rozdielu 20 000 Sk kópiou príjmového dokladu, pričom žalovaná poprela pravosť svojho podpisu na ňom.
Keď pristúpime k analýze glosovaného výroku, dá sa povedať, že body pod písmenami a), c), d) a f) sa vzťahujú k pojmu "právna otázka", ktorá je v náv