ZSP 56/2020
§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku
Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku treba vykladať tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ustálene.
Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, príp. sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti) a mala by byť aj publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 115/2020 - upravený pre publikačné účely
Z odôvodnenia:
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu SR (ďalej len "ústavný súd") bola 30. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov R. D. a I. D., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj "dohovor"), práva na rovnosť pred súdom a rovný prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na právnu istotu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a na konanie súdu spôsobom ustanoveným zákonom čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dodatkový protokol") rozsudkom KS v Prešove (ďalej len "krajský súd") č. k. 11 Co 188/2015-134 z 19. januára 2017 (ďalej aj "napadnutý rozsudok odvolacieho súdu") a uznesením NS SR (ďalej len "najvyšší súd") č. k. 3 Cdo 203/2017-169 z 30. mája 2019 (ďalej aj "napadnuté rozhodnutie").
2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že žalobou podanou na OS Prešov proti žalovanému mestu Prešov (ďalej aj "žalovaný") sa domáhali určenia vlastníckeho práva k pozemku. Išlo o pozemok - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 83 m2 v k. ú. Prešov, na ktorom sa nachádza rozvodňa a plynová prípojka rodinného domu sťažovateľov. Tvrdenie o nadobudnutí a existencii vlastníckeho práva sťažovatelia založili na dvoch samostatných argumentačných líniách, ktoré podľa nich obstoja aj samostatne, a to:
a) primárne na tvrdení transformácie práva osobného užívania k pozemku na vlastnícke právo, a to na základe § 872 ods. 1 OZ, okamihom účinnosti tohto ustanovenia, teda k 1. januáru 1992, a príp.
b) subsidiárne, avšak až v druhom rade, sťažovatelia pre prípad, že by sa s už uvedenou primárnou argumentáciou súdy nestotožnili, tvrdili, že vlastnícke právo k dotknutému pozemku nadobudli vydržaním uplynutím desaťročnej vydržacej doby, ktorá začala plynúť najneskôr 1. januára 1992 a uplynula po desiatich takto plynúcich rokoch, s tým, že v dobromyseľnej držbe tohto pozemku neboli nikým a ničím rušení (pričom pasivita a nedostatočná aktivita žalovaného by mali ísť na jeho ťarchu).
3. V konaní nebolo sporné, že sťažovatelia v období pred nadobudnutím účinnosti novely zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník (ďalej len "novela zákona č. 509/1991 Zb."), účinnej od 1. januára 1992, mali uzavretú dohodu o pridelení dotknutého pozemku do osobného užívania, pričom za zriadenie tohto práva zaplatili dohodnutú úhradu v plnej sume. Sťažovatelia však nevedeli preukázať zaregistrovanie tejto dohody štátnym notárstvom.
4. Sťažovatelia v celom konaní tvrdili, že s pozemkom nakladali ako s vlastným a nikto ich v tejto držbe nerušil.
5. Okresný súd Prešov rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 344/2014-75 z 25. mája 2015 tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu.
6. Odvolací súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 11 Co 188/2015-134 z 19. januára 2017 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, čo odôvodnil tým, že okresný súd správne aplikoval § 872 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, keďže práve tieto ustanovenia upravovali situáciu, v ktorej sa sťažovatelia ocitli.
Odvolací súd poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, a to na rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 126/97, v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že Občiansky zákonník v súvislosti s úpravou vydržania neupravoval a neupravuje možnosť považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa § 205 ods. 2 OZ v znení pred novelou zákonom č. 509/1991 Zb. za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania. V danom prípade teda nemožno vec posúdiť podľa § 872 ods. 6 OZ. Podľa odvolacieho súdu zaniknutý inštitút osobného užívania pozemku je celkom odlišným inštitútom od oprávnenej držby pre účely vydržania, a ak by zákonodarca mal v úmysle považovať dobu užívania pozemku za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania, jeho úmysel by našiel odraz v príslušnej úprave v rámci prechodných ustanovení, čo však neurobil, a preto treba vychádzať výlučne z právnej úpravy daného vzťahu obsiahnutej v zákone.
7. Sťažovatelia podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, prípustnosť ktorého odvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) CSP v z. n. p. Zastávali názor, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky (v tomto prípade dvoch právnych otázok), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a z ktorých vyvodzovali svoje vlastnícke právo už v podanej žalobe, a obe otázky považujú za nesprávne právne posúdené odvolacím súdom, ako aj súdom prvej inštancie.
8. Prvou otázkou je podľa sťažovateľov otázka transformácie práva osobného užívania k pozemku na vlastnícke právo, a to na základe ustanovenia § 872 ods. 1 OZ, okamihom účinnosti tohto ustanovenia (teda k 1. januáru 1992) aj v prípade absencie registrácie či dôkaz