Adresát a zrozumiteľnosť práva*

Pre Š. Lubyho bolo samozrejmosťou, ktorú nedokazoval, ale z nej vychádzal, že právo sa koniec-koncov aplikuje na človeka: "Právo je výtvorom rozumu, ale nie výtvorom rozumu toho jednotlivca, na ktorého sa má aplikovať ...".²⁾

S uvedenou vetou je viac ako zlučiteľné napríklad chápanie práva podľa A. Pattara: "Norma je viera alebo motív konania ..., ktoré ľudskí konatelia (human agents) dostávajú zvonka ..."³⁾, kde opäť norma "prichádza" ku človeku zvonka a tento ju následne internalizuje.

Zo zorného uhla tézy, že právo sa obracia len na človeka si zaslúži rozsiahlejšiu citáciu, prehliadaný rakúsky právnik z prvej polovičky minulého storočia J. Ofner: "O čo bližšie k životu stojí potreba, o to silnejší je právny nárok, skrátene: "O čo bližšie životu o to silnejšie v práve." Nazývam to zásadou blízkosti ku životu. Platiac všeobecne pre všetko čo má ľudskú tvár, vyjadruje vedúcu myšlienku ľudského práva ..."⁴⁾ Základná zásada práva teda platí (len) pre ľudí a je adresovaná ľuďom. J. Ofner zabudoval tézu o práve obracajúcom sa na ľudí do svojej koncepcie ako nespochybniteľný stavebný prvok, ktorý umožňuje ďalšie konštrukcie.

Je vecou usilovnosti a sčítanosti pisateľa pokračovať v uvádzaní formulácii pochádzajúcich od rôznych autorov a z rôznych dôb preukazujúcich, že právo sa so svojimi príkazmi, zákazmi, dovolaniami, vedúcimi ideami, princípmi, hodnotami, etc. Obracia na ľudí ako jednotlivcov. Aj keď je právo adresované skupinám ľudí, tak sa dodržiava alebo porušuje (ne)konaním jednotlivca/jednotlivcov.

Právne myslenie vytvorilo na uchopenie postavenia jednotlivého človeka vo vzťahu ku (objektívnemu) právu viacero pojmov, ktoré získali prívlastok učebnicové. Asi najznámejšími z nich sú právna subjektivita a subjekt práva, hoci zdanlivo paradoxne ich môže právo priznať aj inej entite ako jednotlivcovi. "Právna subjektivita (právna osobnosť) je spôsobilosť mať subjektívne práva a právne povinnosti"⁵⁾ a "subjektmi práva sú fyzické osoby a právnické osoby, ktoré právo uznáva za osoby v právnom zmysle."⁶⁾ Spojenie citovaných vymedzení právnej subjektivity a subjektu práva pochádzajúcich z rôznych učebníc pripomína právnikom to, čo sa museli naučiť v rámci univerzitného štúdia a neskoršie sa to stalo skoro neuvedomelou súčasťou ich profesionálnej výbavy. Právna subjektivita i subjekt práva sú pojmami právneho myslenia (vedy) i práva. Zakladajú sa na právom priznanej spôsobilosti byť nositeľom subjektívnych práv i povinností.⁷⁾ Sú spojené viac s právnymi vzťahmi ako právom upravenými spoločenskými vzťahmi než s pôsobením práva na človeka (jeho konanie) a na jeho spoločenské vzťahy. Ich ťažisko je v právnej forme a nie v spoločenskom obsahu. V tom spočívajú ich výhody i slabé stránky.

Slovné spojenie adresát práva sa síce vyskytuje v právnickej spisbe, ale nepatrí k učebnicovým pojmom. Zdôrazňuje komplex pôsobenia práva na človeka. Adresátom práva je ten na koho sa právo obracia, aby ovplyvnilo (zmenilo alebo zachovalo) jeho konanie. Hlavným spôsobom obrátenia sa práva na niekoho je priznanie subjektívnych práv a povinností, ale právo pôsobí aj prostredníctvom zakotvenia určitých hodnôt, vedúcich ideí. Keď F. Schaner píše: "Možno že právo nie je len o pravidlách, ale určite je v mnohom o pravidlách ..."⁸⁾ tak tým po premietnutí do roviny subjektívnych práv implicitne uznáva, že právo pôsobí aj ináč ako priznávaním subjektívnych práv a povinností. Na tomto mieste je však vhodné pripomenúť, že v anglosaskom právnom myslení nepatrí dichotómia objektívneho a subjektívneho práva medzi samozrejmosti ako na kontinente. Bolo by zaujímavé porovnať rozsah pojmov subjekt práva a adresát práva, ale táto komparácia by asi vyústila do konštatovania ich nesúmerateľnosti. Kým pojem subjekt práva má v právnom myslení prevažne ustálený rozsah, tak o adresátovi práva to povedať nemožno, lebo sa neopiera o obvyklé definície a časti práva mimo pravidiel sú relatívne neurčité. Jeho rozsah je pravdepodobne odlišný a má menej ostré hranice ako subjekt práva. Zahŕňa nielen toho komu (objektívne) právo priznáva práva a povinnosti, ale aj toho na koho sa obracia prostredníctvom v ňom zakotvených hodnôt, vedúcich ideí, etc. V tomto zmysle je rozsah pojmu adresát práva širší ako pojmu subjekt práva.

Pojem adresát práva však sústreďuje pozornosť na sociálnu realitu alebo aspoň na potenciál práva obrátiť sa na a pôsobiť na konkrétneho človeka, ktorý je v rôznych situáciách a sám je jedinečný. Na rôznych ľudí pôsobia alebo sa na nich obracajú vždy len časti právneho poriadku, a teda títo sú adresátmi "len" častí právneho poriadku. V tomto zmysle je rozsah pojmu adresát práva užší ako pojmu subjekt práva.

Rozlíšenie právnických a fyzických osôb ako dvoch druhov subjektov práva patrí do kategórie učebnicových samozrejmostí, ale na adresátov práva ho možno aplikovať len s problematickým výsledkom, lebo aj keď sa právo svojimi slovami obracia na právnickú osobu, tak v skutočnosti ovplyvňuje konanie nejakých ľudí.

Konečným adresátom práva je konajúci človek. Adresát práva je človek v spoločnosti a ďalších sociálnych skupinách. Subjekt práva je výtvorom práva prispôsobeným potrebám normatívneho systému a pojem subjekt práva (právna subjektivita) je prevažne dielom právneho myslenia. Adresát práva je ten, koho právo nachádza a rešpektuje. Subjekt práva je ten koho si právo vytvára možno rešpektujúc spoločenskú realitu.

Adresát práva je spojený s objektívnym právom, lebo to právo, ktoré sa na neho obracia je právom objektívnym. Subjekt práva síce aspoň formálno-právne vďačí za svoju právnu subjektivitu objektívnemu právu, ale sám sa už nachádza prostredníctvom účelu právnej subjektivity v jej naplnení právami a povinnosťami skôr v rovine subjektívneho práva.

Každý je v skutočnosti adresátom len časti právneho poriadku, ale časť právneho poriadku je adresovaná každému. V modernom a azda i v po ňom nasledujúcom postmodernom právnom poriadku možno nájsť nezanedbateľnú časť, ktorá sa obracia na každého. Tu nejde o formulácie, ktoré zdanlivo majú ambíciu ovplyvniť konanie každého, ale o súvislosť životnej situácie a právnej normy. V praxi je samozrejme hranica adresátov právnej normy v uvedenom "sociologickom" chápaní obvykle neostrá. Adresátom časti právneho poriadku, napr. mnohých ľudských práv či ustanovení trestného práva je skutočne každý. Právo na život aj zákaz krádeže sú adresované každému, ale nedotknuteľnosť obydlia asi nie je adresovaná bezdomovcovi. Postavenie adresáta "len" časti právneho poriadku je len formálne v napätí s rovnoprávnosťou či s rovnosťou pred právom, ktorá sa spája so všeobecnou závažnosťou práva pre každého. Patrí k paradoxom práva, že človeka zaväzujú či výstižnejšie v trpnom rode, sú pre neho záväzné aj časti právneho poriadku, ktoré sa ho netýkajú a zvlášť, ktorých adresátom nie je.

Rôzne časti právneho poriadku majú rôznych adresátov. Tými adresátmi sú až na výnimky skupiny osôb vytvorené zo zorného uhla nejakého postavenia, situácie, vlastnosti a hlavne ich kombináciou. Uvedená téza má rozsiahle teoretické i praktické dôsledky pre tvorbu, výklad i celkovú realizáciu práva. Kľúčovou sa stáva zrozumiteľnosť časti práva a jeho výkladu pre adresáta tejto časti práva.

Požiadavku zrozumiteľnosti práva možno nájsť v právnickej spisbe ako aj v práve samotnom. Pravdepodobne najznámejším je zaradenie jasnosti zákonov medzi Fullerových osem požiadaviek vnútorne