Súkromné právo tvoria normy, pravidlá, ktoré vo forme príkazov alebo zákazov určujú, ako sa má niekto v nejakej situácii - keď sa splnia určité predpoklady - správať, teda či má buď niečo konať, alebo niečo opomenúť. Zákonodarca tieto príkazy a zákazy - teda povinnosti konať a povinnosti opomenúť - vyjadruje rôznymi slovnými výrazmi. Niekedy ustanovuje, že niekto "musí" niečo konať. Inokedy používa formuláciu "je povinný" či "je zaviazaný" a občas na opis povinnosti použije budúci čas príslušného slovesa, napríklad "poskytne". Na vyjadrenie zákazu zas zákonodarca používa výrazy ako "nesmie" či "nemôže". Občas sa povinnosť nevyjadruje v druhej osobe (niekto niečo "musí", "je povinný", "je zaviazaný" atď.), ale s použitím trpného rodu (niečo "sa musí" uviesť, uplatniť, niečo "treba" a pod.). Tým sa ale zoznam možností, akými sa dá v legislatíve vyjadriť povinnosť, nekončí. Niekedy ostáva príkaz alebo zákaz nevyjadrený, deklaruje sa len právo určitej osoby, z ktorého ale implicitne takýto príkaz alebo zákaz adresovaný inej osobe vyplýva. Rôznorodosť reči zákonodarcu - právneho jazyka - je teda veľká.
Že zákonodarca používa viacero výrazov a modalít ešte neznamená, že mu to treba vyčítať. Často je použitie konkrétneho výrazu dôsledkom jazykového úzu, inokedy do kontextu štylisticky zapadá jeden výraz viac než iný. Čo je však otázne, je, či vo všetkých týchto modalitách ide skutočne o povinnosť, teda o príkaz alebo zákaz určitého správania, alebo či niekedy - hoci to na prvý pohľad nemusí byť jazykovo zrejmé - o žiadny príkaz ani zákaz, a teda o žiadnu povinnosť v skutočnosti nejde. Zodpovedanie tejto otázky nie je pritom nejakým akademickým vrtochom ani samoúčelným cvičením. Nie raz je totiž od odpovede závislé, či sa možno splnenia danej povinnosti domáhať a aké má jej nesplnenie právne následky (napr. či sa pri jej porušení možno domáhať náhrady škody). Na nasledujúcich riadkoch sa preto aspoň pár slovami pokúsime priblížiť významy, v akých uvedené povinnostné modality používa zákonodarca.
I. Právne povinnosti
Azda najcharakteristickejším súkromnoprávnym významom pojmu "povinnosť" - bez ohľadu na zákonodarcom použitú modalitu - je taká povinnosť, ktorej splnenie môže požadovať iná, oprávnená osoba. Ide teda o prípad, keď povinnosti jednej osoby koreluje oprávnenie druhej požadovať (domáhať sa) od nej, aby niečo konala alebo opomenula. Inými slovami, ide o povinnosť povinnej osoby
voči
oprávnenej osobe, ktorá má na je