JUDr. Peter Toth-Vaňo

V príspevku sa autor zaoberá inšpiratívnym a podnetným nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 406/2023, ktorého predmetom bolo posúdenie ústavnosti rozhodovania a prístupu všeobecných súdov vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Analyzovaný nález je podľa názoru autora veľmi užitočný pre konania o neodkladných opatreniach aj zo všeobecného pohľadu, a to vo viacerých ohľadoch. Asi hlavným posolstvom nálezu je, že zákonnú úpravu konania o neodkladnom opatrení je potrebné vnímať len ako minimálny štandard pri napĺňaní účelu, ktorý inštitút neodkladného opatrenia má. Jednou z viacerých tém, ktoré Ústavný súd SR v náleze rieši, je aj otázka nariadenia pojednávania v konaní o neodkladnom opatrení.

Príspevok sa zaoberá prijatým názorom Najvyššieho súdu SR, na základe ktorého by vec mala byť predkladaná veľkému senátu aj v prípade, ak v nej bol vyslovený kasačne záväzný názor Ústavného súdu SR. Autor daný postup nepovažuje za účelný a v danej súvislosti poukazuje aj na najaktuálnejšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky.

V príspevku autor vyjadruje a odôvodňuje názor, že je nevyhnutné v rámci možných výnimiek z kasačnej záväznosti pripomínať aj možnosť nerešpektovania takého názoru inštančne nadriadeného súdu, ktorý bude vykazovať zásadné chyby nezlučiteľné s princípom právneho štátu.  

Príspevok komentuje rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 33D 17/2021 zo dňa 17.10.2022, osobitne publikované v zbierke daného súdu pod číslom 47/2023. Predmetom daného rozhodnutia je otázka disciplinárnej zodpovednosti sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako člena senátu, ktorý neuposlúchol kasačne záväzný názor prezentovaný v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky. Autor s niektorými závermi komentovaného rozhodnutia nesúhlasí. Predkladané zamyslenie voľne nadväzuje na príspevok súvisiaci s kasačnou záväznosťou súdneho rozhodnutia, uverejnený v tomto čísle časopisu Justičná revue.

V subjektívne ladenej úvahe autor1) na pozadí piatich samostatných prípadov dokumentuje náležitosť samostatného prístupu a vlastného rozmýšľania osoby aplikujúcej právo. Autor argumentuje tým, že práve takýto prístup - aj za cenu vybočenia zo zabehaných koľají - je najkratšou cestou k posunu (nielen) vo vývoji práva. Ak je jeho výsledkom logické riešenie, jeho aplikácia navzdory rozpornosti s názorom väčšiny je vecou osobnej zodpovednosti a statočnosti tej-ktorej osoby aplikujúcej a vykonávajúcej právo. In this subjective reflexion, the author documents, against the background of five independent cases, the appropriateness of independent approach and "own" thinking of the individual applying the law. The author argues that this approach, despite its deviation from what is customary, indeed presents the fastest route to progress in (but not limited to) legal development. If the utilisation of this approach results in a logical solution, its application in spite of inconsistence with majority opinion is a question of personal responsibility and bravery of the individual who is applying and executing the law.