V subjektívne ladenej úvahe autor1) na pozadí piatich samostatných prípadov dokumentuje náležitosť samostatného prístupu a vlastného rozmýšľania osoby aplikujúcej právo. Autor argumentuje tým, že práve takýto prístup - aj za cenu vybočenia zo zabehaných koľají - je najkratšou cestou k posunu (nielen) vo vývoji práva. Ak je jeho výsledkom logické riešenie, jeho aplikácia navzdory rozpornosti s názorom väčšiny je vecou osobnej zodpovednosti a statočnosti tej-ktorej osoby aplikujúcej a vykonávajúcej právo.
In this subjective reflexion, the author documents, against the background of five independent cases, the appropriateness of independent approach and "own" thinking of the individual applying the law. The author argues that this approach, despite its deviation from what is customary, indeed presents the fastest route to progress in (but not limited to) legal development. If the utilisation of this approach results in a logical solution, its application in spite of inconsistence with majority opinion is a question of personal responsibility and bravery of the individual who is applying and executing the law.
Aj v pustatine sa usadí právo a spravodlivosť sa uhostí v ovocnom sade. Ovocím spravodlivosti bude pokoj, výsledkom spravodlivosti trvalá istota.
(Kniha proroka Izaiáša, 32, 16-17)
TOTH-VAŇO, P.: Pojednanie o osobnej zodpovednosti pri výkone práva; Justičná revue, 72, 2020, č. 1, s. 2 - 16.
1 Prológ
Na jeseň roku 2015 som sa zúčastnil výberového konania na funkciu sudcu jedného okresného súdu. Po prejdení cez nástrahy písomnej časti som na ústnej časti dostal od jedného z členov hodnotiacej komisie túto otázku:
"
Predstavte si, že odvolací súd vám ako sudcovi súdu prvej inštancie zruší rozhodnutie a vráti vec na ďalšie konanie. Je však zrejmé, že právny názor odvolacieho súdu, na základe ktorého došlo k zrušeniu vášho rozhodnutia, nie je v žiadnom prípade správny. Čo spravíte?
"Pomyslel som si, aké mám šťastie. Veď prípadmi, v ktorých môže byť prelomená kasačná záväznosť súdneho rozhodnutia inštančne nadriadeného súdu, som sa práve v tom období zaoberal. Začal som teda tieto výnimočné situácie, v ktorých je sudca oprávnený nerešpektovať právny názor inštančne nadriadeného súdu v danej veci, menovať.
Skúšajúci ma však prerušil: "
Nemyslím toto. Mám na mysli prípad, kedy je právny názor inštančne nadriadeného súdu evidentne zlý a absurdný, ale nie je daný žiadny z iných dôvodov pre nerešpektovanie kasačnej záväznosti, t.j. nie je daný žiadny z dôvodov, ktoré ste menovali.
"Reagoval som takmer vzápätí a okamžite: "
Tak potom to je jednoznačné. Ak nie je žiadny dôvod pre nerešpektovanie kasačnej záväznosti z tých, o ktorých som hovoril, musím samozrejme poslúchnuť nadriadený súd.
"Osoba, ktorá mi danú otázku položila
2)
(a ani nik iný z hodnotiacej komisie), na to nepovedala nič. Spravila len menší, akoby chápavý pohyb hlavou od hora nadol. A tak preskúšavanie skúšobnej komisie mohlo pokračovať ďalšími otázkami...
2 Namiesto úvodu
Situácia prezentovaná v prológu, ku ktorej sa ešte vrátim na samom konci tohto príspevku, bola jedným zo spúšťačov nasledovného textu.
3)
Textu, ktorý vznikal trochu inak než tie ostatné.
Skoncipovať obvyklý odborný príspevok často netrvá práve krátky čas. Najprv musí prísť do cesty niečo, nad čím sa začnete zamýšľať (najčastejšie prípad, ktorý máte na stole v rámci praxe, alebo súdne rozhodnutie, ktoré sa vám dostane do rúk). Potom určitú dobu trvá, kým si na to vytvoríte svoj názor, ktorý chcete obhajovať. Ak ho máte a ste o ňom presvedčený, snažíte sa vymyslieť argumenty podporujúce vašu teóriu a rovnako nájsť aj rozumnú argumentáciu voči tvrdeniam, ktoré voči vášmu názoru môžu mať oponenti (táto fáza hľadania argumentov môže, samozrejme, nastať už skôr, teda ešte predtým ako prídete k záveru, ktorý považujete za správny). V danom čase už pochopiteľne poctivo dohľadávate aj všetku dostupnú spisbu, ktorá vami analyzovaný problém aspoň okrajovo už riešila, a na ktorú je teda vhodné sa vo vašom budúcom príspevku odvolať a vysporiadať sa s ňou. A v rámci nej aj s rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít. Až potom začínate svoj príspevok písať a popritom upravovať. A zase upravovať a napokon znovu upravovať.
Tento príspevok vznikal inak. Motiváciou naň bola doterajšia pätnásťročná skúsenosť so živým právom, ktorá ma naučila, že na každý jeden prípad je vhodné pozrieť sa nielen z pohľadu zabehaných koľají, v ktorom sa riešenie každého právneho problému môže na prvý pohľad pohybovať, ale je náležité pokúsiť sa naň pozrieť vždy aj z iného pohľadu. Niekto by o tom povedal, že je to pohľad prirodzeno-právny, niekto iný by to pomenoval akousi kontrolou, či záver, ktorý máme k dispozícii, zodpovedá spravodlivému riešeniu veci. Alebo len úplne jednoducho - či je právny záver, ktorý sa ponúka, naozaj aj v súlade so zdravým sedliackym rozumom.
Nasledovný text ponúkne niekoľko príkladov, ktorých snahou bude ukázať, že naznačený prístup (nazeranie aj v iných ako zabehaných koľajach) je pre každý jeden subjekt, ktorý aplikuje právo, nevyhnutný.
A to aj za cenu, že sa so svojím riešením môže taký subjekt dostať do rozporu s iným - možno neraz i väčšinovým - názorom vychádzajúcim napríklad z prevažujúcej súdnej praxe (či s názormi iných právnych odborníkov). To, či aj v takom prípade bude mať príslušná, právo aplikujúca osoba odvahu použiť svoj vlastný úsudok, bude následne záv