Sťažovateľ sa na okresnom súde domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým sa dožadoval uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam patriacim sťažovateľovi - k rodinnému domu a priľahlým pozemkom. Sťažovateľ sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým chcel odvrátiť potenciálne hroziacu dobrovoľnú dražbu nehnuteľnosti slúžiacej sťažovateľovi ako obydlie (rodinný dom). Osobou, proti ktorej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia smeroval, bola Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej aj "žalovaná"). Hlavným argumentom sťažovateľa bolo tvrdenie, že žalovaná pristúpila k výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, hoci pohľadávka zabezpečená záložným právom nebola spôsobilá na uspokojenie v dobrovoľnej dražbe, pretože nebola splatná. Žalovaná pred začatím výkonu záložného práva úver zabezpečený záložným právom zosplatnila, mala to však urobiťv rozpore s kogentným ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navyše, sťažovateľ poukazoval na § 3 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva, zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva, neprevyšuje 2 000 eur. Sťažovateľ uvádza, že ku dňu vydania napadnutého uznesenia okresného súdu pohľadávka žalovaného predstavovala najviac sumu vo výške 1 712,24 eur (bez príslušenstva).
Okresný súd uznesením č. k. 13 C 6/2019-61 z 26.februára 2019 zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a nepriznal žalovanej náhradu trov konania. Okresný súd vo svojom zamietavom uznesení dôvodil okrem iného tým, že spornosť pohľadávky, pre ktorú sa dražba má uskutočniť, nebráni záložnému veriteľovi navrhnúť výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Okresný súd nepovažoval potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi stranami za osvedčenú.
O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 25 Co 59/2019-94 zo 4. apríla 2019 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a nad rámec neho argumentoval aj uznesením Ústavného súdu č. k. II. ÚS 712/2017-12 z 15. novembra 2017.
Sťažovateľ z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že k jeho odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu sa vyjadrila aj žalovaná. Vyjadrenie žalovanej však sťažovateľovi nebolo nikdy doručené. Zistil to až dodatočným nahliadnutím (po rozhodnutí odvolacieho súdu) do elektronického súdneho spisu krajského súdu.
Sťažovateľ videl v tomto postupe porušenie svojho práva na spravodlivý proces, preto podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) v spojení s ustanovením § 431 Civilného sporov