Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2020 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa, a v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23CoE 192/2016 z 24. augusta 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2Cdo 57/2017 z 31. mája 2018, ju prijal na ďalšie konanie.
Sťažovateľ ako poľský štátny občan a matka maloletej ako slovenská štátna občianka v čase narodenia maloletej (2012) žili ako druh a družka v Londýne. Matka 17. júna 2015 odišla s maloletou na územie Slovenskej republiky a na územie Spojeného kráľovstva sa viac s dcérou nevrátila. Slovenské matričné orgány zapísali v rodnom liste za otca iného muža - pána X.Y., na základe súhlasného uznania otcovstva spolu s matkou.
Na návrh sťažovateľa vydal The High Court of Justice, Family Division ("súd Spojeného kráľovstva") 8. októbra 2015 v konaní sp. zn. FD15P00428, ZC15P00974 rozhodnutie vo veci maloletej, ktoré bolo doplnené 19. októbra 2015 (ďalej len "rozhodnutie The High Court of Justice" alebo aj "rozhodnutie súdu Spojeného kráľovstva"). Uvedený súd považoval za preukázané, že obvyklý pobyt maloletej bol v Anglicku a Walese, pričom toto bydlisko opustila 17. júna 2015 bez vedomia alebo súhlasu otca. Z tohto dôvodu svoju právomoc založil na čl. 8 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len "nariadenie 2201/2003"). Súd Spojeného kráľovstva okrem iného rozhodol, že sťažovateľovi patrí "rodičovská zodpovednosť" voči maloletej a nariadil matke navrátiť maloletú do Spojeného kráľovstva najneskôr do 23. októbra 2015 s ponechaním veci ako otvorenej pre ďalšie konanie. Súd v súvislosti so svojím rozhodnutím vydal aj osvedčenie, ktoré čl. 39 nariadenia 2201/2003 predpokladá pre rozsudky o rodičovských právach a povinnostiach.
Sťažovateľ sa vzhľadom na nesplnenie povinnosti zo strany matky návrhom z 10. novembra 2015, podaným na Okresnom súde Prievidza (ďalej aj "okresný súd"), domáhal uznania rozhodnutia The High Court of Justice a nariadenia jeho výkonu v zmysle nariadenia 2201/2003. Okresný súd rozhodol o návrhu uznesením č. k. 17 Em 1/2015 z 3. marca 2016, v ktorom vyhlásil rozhodnutie The High Court of Justice za vykonateľné v Slovenskej republike len v časti, v ktorej bola sťažovateľovi priznaná "rodičovská zodpovednosť" voči maloletej, no jeho výkon zamietol s odôvodnením, že rozhodnutie o rodičovskej zodpovednosti je bez ďalšieho vykonateľné už samotným vyhlásením vykonateľnosti a netreba ho osobitne vykonávať vo vykonávacom konaní podľa § 272 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
V prevyšujúcej časti (o príkaz matke navrátiť maloletú do Spojeného kráľovstva) návrh sťažovateľa na vyhlásenie rozhodnutia The High Court of Justice za vykonateľné v Slovenskej republike okresný súd zamietol s odôvodnením, že nejde o nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práva a povinnosti podľa čl. 1 ods. 1 písm. b) a ods. 2 nariadenia 2201/2003. Vo vzťahu k výroku o návrat maloletej do Spojeného kráľovstva by jeho uznaním došlo k porušeniu Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z roku 1980 (ďalej len "Haagsky dohovor z roku 1980"), ktorý predpokladá osobitné konanie o návrat v krajine pobytu (Slovensko) a následne prípadne aj proces v krajine pôvodu (Spojené kráľovstvo).