Modus v systéme kauzálnej tradície (Je modus samostatným, od titulu oddeleným právnym úkonom?)

Vydáno: 52 minút čítania

KLEŇOVÁ, V.: Modus v systéme kauzálnej tradície (Je modus samostatným, od titulu oddeleným právnym úkonom?). Právny obzor, 106, 2023, č. 4, s. 302 – 320.

https://doi. org/10.31577/pravnyobzor.2023.4.03

Modus in the system of causal traditio (Is modus a separate legal act, distinct from the underlying title?). One of the disputed questions in the legal systems that adopted the “principle of causal traditio” is whether the traditio is a legal act that is distinct from the underlying contract (title) or whether the so-called modus is just an “natural act” (a transfer of possession), the legal part of which is contained in the title. To answer the question, the paper examines the Austrian model, which most faithfully adopted the titulus and modus theory in the ABGB. The Austrian model is also interesting for the reason that, in its more than 200-year tradition, it has evolved from the understanding of traditio as the transfer of possession, which only transfers ownership when it is the solution of a preceding obligation, through the theory of the so-called subjective causa traditionis, which had much in common with the Savigny’s real agreement, under the influence of which it was created, until finally the current debate, in which the opinion that the modus requires a separate contract, the content of which is an agreement to dispose of ownership (real agreement) appears. The analysis of the reasons given to support the latter view has shown that they do not justify the need of the separate real agreement that should be concluded upon delivery. What’s more, this view complicates transfer of ownership in many cases and leads to the consequences that are in direct conflict with the causal transfer. in a causal system, the will to transfer the ownership is included in the title; in this, the parties also agree on when and how ownership should pass; if the transferor disposes of the thing in the agreed manner, he transfers ownership to the acquirer.

Key words: titulus and modus theory, causal and abstract transfer theories, real agreement, transfer of ownership of movables

 

 Úvod

Náuka o titule a mode nadobudnutia vlastníctva, ktorú najvernejšie prevzal rakúsky ABGB, sa z veľkej časti zakladá na neporozumení a chybnej interpretácii rímskoprávnych prameňov 1) , ktorej následky v rakúskej civilistike rezonujú dodnes. Otvorenou je predovšetkým otázka, aký charakter má odovzdanie veci (
modus
). Spočíva prevod vlastníctva k hnuteľným veciam na dvoch právnych úkonoch: záväzkovoprávnom (kúpna, darovacia a iná zmluva) a vecnoprávnom (tradícia ako scudzovací úkon)? Alebo je
modus
nesamostatným prevodom držby, ktorý svoje translačné účinky opiera o vôľu strán prejavenú v obligačnej zmluve?
Zodpovedanie naznačeného problému je aktuálne aj vo vzťahu k slovenskému Občianskemu zákonníku, ktorý tiež nadviazal na "
titulus
a
modus
" - náuku. Úprava v OZSR 2) je navyše veľmi príbuzná tej, ktorú možno nájsť v Art. VIII - 2:101 Návrhu spoločného referenčného rámca (DCFR) 3) . Obidve úpravy majú spoločný kauzálny prevod vlastníctva 4) , v ktorom sa fyzické odovzdanie veci vyžaduje iba vtedy, keď sa strany nedohodli inak 5) . Hoci tvorcovia DCFR odmietli koncept takzvanej vecnej zmluvy ("dinglicher Vertrag" alebo "real agreement") 6) , v zmysle ktorého by sa na prevod vlastníctva okrem obligačnej zmluvy vyžadoval aj vecnoprávny úkon spočívajúci v dohode strán o tom, že vlastníctvo má byť prevedené, pribúdajú v posledných rokoch názory, ktoré tento prístup redaktorov považujú za nesprávny. Podľa van Vlieta 7) je nesprávny preto, lebo odovzdanie veci obsahuje
vôľu
previesť vlastníctvo a jeho
účinkom je prevod vlastníctva
; zodpovedá tak definícii právneho úkonu v zmysle Art. II - 1:101(2) DCFR 8) . Stagl 9) argumentuje predovšetkým výslovne dovolenou možnosťou nahradiť fyzické odovzdanie veci dohodou strán: Ak prevod vlastníctva nevyplýva ani z obligačnej zmluvy (ako je to v jednotnom kauzálnom systéme Francúzska), a ani z fyzického odovzdania veci, tak musí vyplývať z vecnej zmluvy, pretože inak by nebolo zrejmé, kedy k prevodu vlastníctva došlo. Úpravu v DCFR Stagl následne interpretuje ako kauzálnu vecnú zmluvu 10) , ktorá síce vychádza z princípu oddelenia záväzkovoprávneho a scudzovacieho úkonu (Trennungsprinzip), neprevzala však princíp abstraktnosti (Abstraktionsprinzip), ktorý v nemeckom práve princíp oddelenia sprevádza.
Je naozaj nevyhnutné, aby mala dohoda o prevode vlastníctva charakter samostatného vecného právneho úkonu (dinglicher Vertrag)? Stagl 11) ako príklad kauzálnej vecnej zmluvy uvádza rakúske právo, ktoré malo prejsť od pôvodného chápania modu ako reálneho úkonu 12) k súčasnému ponímaniu, ktoré
modus
posudzuje ako vecnú, na prevod vlastníctva zameranú zmluvu. Uvedený Staglov záver však nie je celkom presný; rozlišovať totiž treba medzi dohodou o prevode vlastníctva, ktorá je už obsahom obligačnej zmluvy (titulu), a tzv. vecnou zmluvou ako druhým, vedľa obligačnej zmluvy stojacim právnym úkonom s výlučne vecnoprávnymi účinkami; obidve tézy majú v rakúskej civilistike svoje zastúpenie. Prv než sa k nim dostaneme, je v záujme lepšieho pochopenia problematiky nevyhnutné predstaviť v krátkosti vývoj, ktorý k otázke "jeden alebo dva právne úkony" viedol.
 
1. Rímskoprávna traditio ex iusta causa ako jednotný vecnoprávny úkon
Rímskoprávna
traditio ex iusta causa
bola
jednotným vecným právnym úkonom
, v ktorom kauzálny element, vôľa previesť vlastníctvo a faktické odovzdanie veci tvorili jednotu 13) .
Iusta causa
traditionis
bola spravidla 14) účelom,
pre ktorý
sa prevod vlastníctva uskutočnil: niekto odovzdal vec za účelom darovania (
causa donandi
), za účelom poskytnutia pôžičky (
causa credendi
) či účelom zriadenia vena (
causa dotis
) 15) atď. Darovanie, pôžička i veno boli právne účely, ktoré mali byť dosiahnuté
prevodom vlastníctva k veci.
Traditio ex iusta causa
bola dokonca aj vtedy jednotným vecnoprávnym úkonom, keď sa uskutočňovala za účelom splnenia dlhu. Kauzou totiž, o ktorú sa
traditio causa solvendi
opierala, nebola predchádzajúca obligačná zmluva zaväzujúca k prevodu vlastníctva, ale samotný účel splnenia dlhu, pre ktorý sa odovzdanie uskutočnilo.
Traditio ex iusta causa
na prevod vlastníctva
nevyžadovala dohodu o prevode vlastníctva
, ale iba dohodu o prevode držby. Ak bol príjemca spôsobilý právne konať a strany sa dohodli na predmete odovzdania, nadobudol príjemca prostredníctvom držby aj vlastníctvo, za predpokladu, že scudziteľ bol vlastníkom veci 16) a vlastníctvo chcel previesť; rozhodujúca bola translačná vôľa scudziteľa.
 
2. Formovanie náuky o titule a mode nadobudnutia vlastníctva
Myšlienkové prvky dogmy o titule a mode nadobudnutia vlastníctva možno sledovať už v ranom stredovekom v rozlišovaní medzi
ius ad rem
a
ius in re 17) . Ius ad rem
, ako čakateľské právo na vec, tvorilo určitý medzistupeň medzi osobným a vecným právom a stávalo sa až cez pristúpenú skutočnú moc nad vecou plnohodnotným vecným právom (
ius in re
). Ako vzťah medzi možnosťou a skutočnosťou 18) viedol vzťah medzi
ius ad rem
a
ius in re
postupne k stotožneniu
ius ad rem
s obligáciou a neskôr s pojmom
titulus 19) ,
a k stotožneniu obstarania skutočnej moci nad vecou s
modus adquirendi
20) . Tak vznikol protipól dvoch pojmov
titulus
a
modus adquirendi
, ktoré v Nemecku prvýkrát preukázateľne používa až Johannes Apel (1486 - 1536):
Titulus
v sebe sústredil všetky právne predpoklady nadobudnutia vlastníctva a
modus
bol spôsobom získania faktickej moci nad vecou 21) .
Náuka o titule a mode modifikovala rímskoprávnu
traditio ex iusta causa 22)
tým spôsobom, že presunula kauzálny moment (
iusta causa
) a s týmto aj celú vôľovú zložku z tradície do predchádzajúcej kauzy do tzv.
causa praecedens
, a začala túto ponímať ako právny úkon
zaväzujúci
na prevod vlastníctva. Samotná tradícia (
modus
) bola zredukovaná na solúciu predchádzajúceho obligačného právneho vzťahu; bola iba prevodom faktickej moci nad vecou, ktorý mohol viesť k prevodu vlastníctva len vtedy, keď sa opieral o právny titul, vyjadrujúci vôľu previesť vlastníctvo 23) .
Tak ako rímskoprávna
traditio ex iusta causa
, vyžadovala aj náuka o titule a mode na prevod vlastníctva
iba jeden právny úkon
: Nebola ním však
tr