Položené prejudiciálne otázky
Majú sa požiadavky, ktoré musí podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 spĺňať európsky zatykač ako súdne rozhodnutie, vzťahovať aj na dodatočné informácie poskytnuté podľa čl. 15 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, pokiaľ tieto pre rozhodnutie vykonávajúceho súdneho orgánu podstatným spôsobom dopĺňajú alebo menia obsah pôvodne vydaného európskeho zatykača?
C-919/19
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
Dátum podania návrhu: 16. december 2019
Právna oblasť: súdna spolupráca v trestných veciach
Pôvod prejudiciálnych otázok: Najvyšší súd Slovenskej republiky
Položené prejudiciálne otázky
Má sa čl. 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že kritériá v ňom uvedené budú splnené iba vtedy, ak má odsúdená osoba v členskom štáte, ktorého je štátnym občanom, také rodinné, sociálne, pracovné alebo iné väzby, so zreteľom na ktoré možno dôvodne predpokladať, že výkon trestu v tomto štáte môže uľahčiť jej sociálnu nápravu, teda, že bráni takej vnútroštátnej úprave, akou je § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2011 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2019), ktorá umožňuje v takýchto prípadoch uznať a vykonať rozsudok len na základe formálne evidovaného obvyklého pobytu vo vykonávajúcom štáte, bez ohľadu na to, či má odsúdená osoba v tomto štáte konkrétne väzby umožňujúce posilniť jej sociálnu nápravu?
V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku, má sa čl. 4 ods. 2 rámcového rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že aj v situácii upravenej v čl. 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia je príslušný orgán štátu pôvodu povinný presvedčiť sa ešte pred zaslaním rozsudku a osvedčenia o tom, že výkon trestu zo strany vykonávajúceho štátu bude slúžiť na účely uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby, a zároveň v tomto smere získané informácie je povinný uviesť v časti d), bod 4. osvedčenia, osobitne ak odsúdená osoba v stanovisku podľa čl. 6 ods. 3 rámcového rozhodnutia tvrdí, že má konkrétne rodinné, sociálne alebo pracovné väzby v štáte pôvodu?
V prípade kladnej odpovede na prvú otázku má sa čl. 9 ods. 1 písm. b) rámcového rozhodnutia vykladať tak, že dôvod odmietnutia uznania a výkonu rozsudku bude daný aj vtedy, ak sa v situácii uvedenej v čl. 4 ods. 1 písm. a) rámcového rozhodnutia napriek porade podľa odseku 3 tohto ustanovenia a prípadnom poskytnutí ďalších potrebných informácií nepreukáže existencia takých rodinných, sociálnych, pracovných alebo iných väzieb, so zreteľom na ktoré by bolo možné dôvodne predpokladať, že výkon trestu vo vykonávajúcom štáte môže uľahčiť sociálnu nápravu odsúdeného?
C-603/19
Úrad špeciálnej prokuratúry: Ú.v. C 348 zo 14. októbra 2019, s. 11
Dátum podania návrhu: 9. august 2019
Právna oblasť: súdna spolupráca v trestných veciach
Pôvod prejudiciálnych otázok: Špecializovaný trestný súd
Položené prejudiciálne otázky
1. Je smernica Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 2012/29/EU zo dňa 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov v rozsahu práv (najmä právo na aktívnu účasť poškodeného v trestnom konaní a právo na náhradu škody v trestnom konaní), ktoré zo svojej povahy nepatria iba fyzickej osobe ako cítiacej bytosti, aplikovateľná aj na právnické osoby a štát resp. štátne orgány, ak im vnútroštátne právne predpisy priznávajú postavenie poškodeného v trestnom konaní?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, čl. 325 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 38 ods. 1 písmeno h) nariadenia Rady (ES) č. 1260/1999 zo dňa 21. júna 1999 v spojení s nariadením Komisie (ES) č. 1681/94 zo dňa 11. júla 1994, taká právna úprava a rozhodovacia prax, podľa ktorej si štát nemôže v trestnom konaní uplatňovať náhradu škody spôsobenej mu podvodným konaním obvineného, ktoré má za následok spreneveru prostriedkov z rozpočtu Európskej Unie a kedy podľa § 256 odsek 3 Trestného poriadku, nemôže ani podať opravný prostriedok proti uzneseniu, ktorým súd rozhodne, že štát alebo príslušný štátny orgán sa ako poškodený s nárokom na náhradu škody na hlavné pojednávanie nepripúšťa a nemá k dispozícii ani iný typ konania, v ktorom by sa mohol voči obvinenému domáhať svojho nároku, v dôsledku čoho ani nemožno zaistiť jeho nárok na náhradu škody na majetku a majetkových právach obvineného podľa § 50 Trestného poriadku a nárok sa tak stáva
de facto
nevymožiteľným?3. Má sa pojem "ten istý podnik" podľa čl. 2 nariadenia Rady (ES) č. 994/98 zo dňa 7. mája 1998 v spojení s čl. 2 ods. 2 nariadenia Komisie (ES) č. 69/2001 zo dňa 12. januára 2001 vykladať len formálne v tom zmysle, že rozhodujúcim kritériom je, či sa podľa vnútroštátneho právneho poriadku jedná len o subjekty so samostatnou právnou subjektivitou, a teda štátnu pomoc do výšky 100 000,- EUR možno poskytnúť každej takejto spoločnosti, alebo je rozhodujúci faktický spôsob fungovania a riadenia týchto spoločností vzájomne prepojených tými istými osobami, akoby išlo o systém pobočiek riadených z jednej centrálnej spoločnosti, hoci podľa vnútroštátnej právnej úpravy majú tieto spoločnosti samostatnú právnu subjektivitu, a takéto spoločnosti treba považovať za "ten istý podnik" a poskytnúť mu štátnu pomoc ako celku do výšky 100 000,- EUR len raz?
4. Má sa pod pojmom "škoda" na účely Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev zo dňa 26. júla 1995 rozumieť len tá časť neoprávnene získaných finančných prostriedkov, ktorá priamo súvisí s podvodným konaním alebo aj skutočne realizované a pravdivo dokladované náklady a použitie príspevku, ak z dokazovania vyplynie, že ich vynaloženie bolo nevyhnutné na účely zamaskovania podvodného konania, oddialenia odhalenia podvodného konania a získania celého objemu priznanej štátnej pomoci?