Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva - rozhodnutia vyhlásené v mesiaci november 2019 - Ilias a Ahmed proti Maďarsku

Sťažovatelia sú štátni príslušníci Bangladéša, ktorí sa narodili v roku 1983 a 1980. Sťažovatelia prišli do Maďarska 15. septembra 2015 po prechode viacerých štátov, vrátane Srbska. Okamžite požiadali o azyl v Maďarsku a ďalších 23 dní ostali v tranzitnej zóne na hraničnom prechode Röszke, ktorá sa nachádza na maďarskom území na hranici so Srbskom. Nemohli opustiť územie Maďarska, pretože zóna bola oplotená a strážená.

Ich žiadosti boli zamietnuté a v októbri 2015 bolo nariadené ich vyhostenie. Rozhodnutie o ich administratívnom vyhostení odkazovalo na vyhlášku vlády z roku 2015, ktorá považovala Srbsko, z ktorého sťažovatelia prišli do Maďarska, za bezpečnú tretiu krajinu. Vnútroštátne azylové orgány najmä zistili, že sťažovatelia nepoukazovali na žiadne naliehavé individuálne okolnosti, ktoré by podporili ich tvrdenie, že Srbsko nie je pre nich bezpečné.

Vnútroštátny súd potvrdil toto rozhodnutie, ktoré bolo sťažovateľom doručené 8. októbra 2015. Sťažovatelia boli okamžite eskortovaní na srbskú hranicu a opustili tranzitnú zónu bez fyzického násilia.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali, že v rozpore so zákazom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania podľa článku 3 Dohovoru maďarské štátne orgány riadne nepreskúmali ich tvrdenie, že čelia skutočnej hrozbe zlého zaobchádzania v prípade vyhostenia do Srbska. Namietali aj podmienky pobytu v tranzitnej zóne, ktoré boli v rozpore s článkom 3 Dohovoru. V rovnakom kontexte namietali aj porušenie práva na efektívny prostriedok nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru v spojitosti s článkom 3 Dohovoru.

Sťažovatelia tvrdili, že boli držaní v tranzitnej zóne v rozpore s právom na slobodu a bezpečnosť podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru a právom na neodkladné rozhodnutie o zákonnosti väzby súdom podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru.

Komora Súdu, ktorej bola vec pridelená na rozhodnutie, vo svojom rozsudku zo 14. marca 2017 jednomyseľne rozhodla, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru. Pobyt sťažovateľov v hraničnej oblasti hraničného prechodu Röszke považovala za väzbu, čo znamená, že sťažovatelia boli efektívne pozbavení osobnej slobody bez formálneho, odôvodneného rozhodnutia a bez primeraného súdneho preskúmania.

Komora ďalej jednomyseľne rozhodla, že nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru, pokiaľ ide o podmienky pobytu sťažovateľov v tranzitnej zóne, ale došlo