Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

MASLÁK proti Slovenskej republike (č. 2)

rozsudok z 31. marca 2022 k sťažnosti č. 38321/17 a 8 ďalších

Čl. 8 • Súkromný a rodinný život • Umiestnenie odsúdeného do oddielu s bezpečnostným režimom počas výkonu trestu odňatia slobody v rozpore so zákonom, vo svetle nedostatočnej právnej ochrany proti zneužitiu • Diskrečná právomoc väzenských orgánov a opomenutie vziať do úvahy relevantné aspekty sťažovateľovej situácie • Sťažovateľ bol vo veľkej miere vylúčený z rozhodovacieho procesu a boli mu poskytnuté len obmedzené záruky
V prípade Maslák proti Slovenskej republike (č. 2),

Európsky súd pre ľudské práva (prvá sekcia), zasadajúc ako komora v zložení:

Péter Paczolay, predseda,
Krzysztof Wojtyczek,
Alena Poláčková,
Erik Wennerström,
Raffaele Sabato,
Lorraine Schembri Orland,
Davor Derenčinović, sudcovia,

a Renata Degener, tajomníčka sekcie,

berúc do úvahy:

sťažnosti (č. 38321/17, 82925/17, 156/18, 7426/18, 9755/18, 14907/18, 29635/18, 29636/18 a 35668/18) proti Slovenskej republike, podané na Súd podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") slovenským občanom, pánom Miroslavom Maslákom (ďalej len "sťažovateľ"), v rôzne dni uvedené ďalej v odsekoch 104 až 107;
rozhodnutie oznámiť vláde Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") námietky podľa článkov 3, 6, 8 a 13 Dohovoru, týkajúce sa (i) umiestnenia sťažovateľa vo väzniciach do oddielov s bezpečnostným režimom, v ktorom si odpykal časť svojho trestu odňatia slobody, a predĺžení tohto umiestnenia, (ii) podmienok a prísnosti režimu v týchto oddieloch (vrátane obmedzení jeho práva prijímať návštevy), (iii) údajného nedostatku súdneho prieskumu umiestnenia v týchto oddieloch, jeho predĺžení a obmedzení práva na návštevy, (iv) údajného nedoručenia vyjadrení väzenských orgánov v konaní pred ústavným súdom sťažovateľovi a (v) údajného nedostatku účinného prostriedku nápravy v tomto ohľade, a rozhodnutie vyhlásiť zvyšok sťažností za neprijateľné; stanoviská strán; po prerokovaní na neverejnom zasadnutí 1. februára a 8. marca 2022, vyhlasuje nasledujúci rozsudok, ktorý bol prijatý v uvedený deň.
ÚVOD
1. Týchto deväť sťažností sa týka výkonu časti sťažovateľovho trestu odňatia slobody v osobitnom bezpečnostnom väzenskom režime a právneho rámca upravujúceho tento režim.
SKUTKOVÝ STAV
2. Sťažovateľ sa narodil v roku 1979 a má evidovaný trvalý pobyt v Pružine. Pred Súdom ho zastupoval pán R. Toman, advokát pôsobiaci v Nových Zámkoch.
3. Vládu zastupovali jej zástupkyne, pani M. Pirošíková a následne pani M. Bálintová.
4. Skutkové okolnosti, ktoré sú relevantné pre posúdenie deviatich sťažností tvoriacich tento prípad, tak ako ich predložili strany, možno zhrnúť takto.
I. POZADIE
5. Sťažovateľ podal doposiaľ štyridsať sťažností podľa článku 34 Dohovoru proti Slovenskej republike a Českej republike. Týkali sa najmä viacerých trestných konaní proti nemu v súvislosti s rôznymi obvineniami zo skutočných alebo údajných násilných trestných činov na pozadí organizovaného zločinu.
6. Týchto deväť sťažností sa týka výkonu desaťročného trestu odňatia slobody v Slovenskej republike, ktorý mu uložili súdy Českej republiky za vydieranie a ďalšie trestné činy.
7. Po jeho zadržaní v Českej republike 27. novembra 2012 a vydaní na Slovensko sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody v režime so stredným stupňom stráženia v troch rôznych väzenských zariadeniach: ústav na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove, ústav na výkon trestu odňatia slobody v Ilave a ústav na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici-Kráľovej (ďalej len "BBK").V každom z týchto zariadení bol umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom (ďalej len "OBR") a práve táto skutočnosť je špecifickým dôvodom súčasných sťažností.
II. ÚSTAV NA VÝKON TRESTU ODŇATIA SLOBODY LEOPOLDOV
8. Sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove od 22. mája 2015 do 15. júla 2016.Pôvodne bol umiestnený do výkonu trestu odňatia slobody v diferenciačnej skupine "C", ale od 19. júna 2015 bol držaný v režime OBR.
A. Umiestnenie do OBR a predĺženie doby jeho umiestnenia v tomto režime
9. Podľa platných a účinných právnych noriem obsiahnutých najmä v zákone o výkone trestu odňatia slobody (zákon č. 475/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov - ďalej len "ZVTOS") a v Poriadku výkonu trestu odňatia slobody (vyhláška ministerstva spravodlivosti č. 368/2008 Z. z.v znení neskorších predpisov - ďalej len "PVTOS"), rozhodnutia o umiestnení odsúdeného do OBR sú zverené do právomoci riaditeľa dotknutého ústavu na výkon trestu odňatia slobody; riaditeľ a prokurátor musia situáciu preskúmavať najmenej raz za tri mesiace; a takéto rozhodnutia sú prijímané na základe návrhu pedagóga v ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len "pedagóg") alebo preventívno-bezpečnostnej služby (ďalej len "PBS") po tom, ako bol návrh prerokovaný umiestňovacou komisiou.
10. V tomto prípade bol sťažovateľ umiestnený v OBR z preventívno-bezpečnostných dôvodov. Rozhodnutia o jeho umiestnení a o jeho ponechaní v uvedenom režime vydal riaditeľ 19. júna, 11. septembra a 4. decembra 2015 a 26. februára a 20. mája 2016.Tieto rozhodnutia boli preskúmané prokurátorom 21. júla a 24. novembra 2015 a 18. marca a 6. júla 2016.
11. Rozhodnutie z 19. júna 2015 zodpovedalo návrhu PBS, ktorý v ten istý deň prerokovala umiestňovacia komisia.
12. V návrhu PBS uviedla, že sťažovateľ bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin a zdôraznila, že v Českej republike bol držaný v podobnom režime, ako je v OBR, pretože bol považovaný za veľmi nebezpečného pre iné osoby, vzhľadom na jeho dominantnú osobnosť a tendencie manipulovať so svojím okolím.
13. Záznam z prerokovania umiestňovacej komisie neobsahuje žiadne iné podrobnosti ako údaje týkajúce sa zloženia komisie a podpisy, ktoré možno považovať za súhlas každého z jej členov s návrhom PBS.
14. Rozhodnutie obsahuje odkaz na príslušné ustanovenia právnych predpisov, ale neobsahuje žiadne odôvodnenie.
15. Nasledujúce návrhy a rozhodnutia sú formulované rovnakým spôsobom; každé rutinné preskúmanie prokurátorom (pozri skôr uvedené odseky 9 a 10) bolo ukončené konštatovaním, že neboli zistené žiadne nezrovnalosti, a že rozhodnutia boli zákonné, pričom nebolo odkázané na žiadne ďalšie dôvody.
B. Opravné prostriedky proti umiestneniu sťažovateľa do OBR
16. Sťažovateľ sa svojich práv domáhal na prokuratúre, na ústavnom súde a pred správnym súdnictvom. V rozsahu, v akom to bolo preukázané, tvrdil, že jeho umiestnenie do OBR bolo svojvoľné, keďže sa nezakladalo na žiadnom konkrétnom odôvodnení. Ďalej tvrdil, že kópia rozhodnutia o umiestnení mu bola poskytnutá až po tom, čo podal žiadosť podľa právnych predpisov o slobodnom prístupe k informáciám, a že tvrdenie, že je nebezpečný pre ostatných, bolo založené na čisto hypotetických prvkoch, ale nie na skutočných dôkazoch.
17. Jeho podania neboli úspešné z nasledujúcich dôvodov, pričom konečné rozhodnutia boli vydané ústavným súdom 13. marca 2018 (III. ÚS 94/2018) a Krajskou prokuratúrou v Trnave 22. januára 2019.
18. Prokurátor zhrnul postup, ktorý viedol k umiestneniu sťažovateľa do OBR, ako je opísaný skôr, pričom ale nesúhlasil s tvrdením, že chýbalo primerané odôvodnenie alebo že sa vyskytli známky svojvôle alebo nezrovnalosti. Prokurátor opakovane uviedol, že umiestnenie bolo zákonné, pričom na ostatné argumenty sťažovateľa nebola poskytnutá žiadna konkrétna odpoveď.
19. V súlade s princípom subsidiarity ústavný súd rozhodol, že nemá priamu právomoc, pokiaľ ide o konanie alebo opomenutie zo strany väzenskej správy. V tomto prípade je teda príslušná prokuratúra. Ústavný súd preto mohol iba preskúmať spôsob, akým prokurátor vybavil sťažnosti sťažovateľa týkajúce sa väzenskej správy. V tejto súvislosti požiadavky týkajúce sa rozsahu odôvodnenia, ktoré museli rozhodnutia vydané prokuratúrou obsahovať, neboli také prísne ako požiadavky na súdne rozhodnutia. Ústavný súd, obšírne citujúc napadnuté rozhodnutia prokurátora, dospel k záveru, že na argumentáciu sťažovateľa odpovedali primerane a vychádzali z príslušnej právnej úpravy.
20. Správne súdnictvo nemalo právomoc zaoberať sa námietkami sťažovateľa, ktoré patrili do právomoci prokuratúry; boli preto postúpené prokuratúre. Výsledkom bolo nové kolo preskúmania zo strany prokurátora, ktorý dospel k záveru, že s odvolaním sa na výsledky predchádzajúcich rutinných preskúmavaní (pozri už uvedené odseky 9 a 10) bolo umiestnenie sťažovateľa do OBR zákonné a nebolo svojvoľné.
C. Podmienky v OBR
21. Všeobecný rámec pre podmienky je upravený v relevantných ustanoveniach ZVTOS a PVTOS a v interných pravidlách väznice (
ústavný poriadok
- ďalej len "ÚP").
22. Okrem toho, individuálne aspekty zaobchádzania s odsúdeným vo výkone trestu odňatia slobody sú definované v individuálnom nápravnom programe (
program zaobchádzania
- ďalej len "PZ").
1. Návštevy
23. Vo všeobecnosti sa návštevy v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia (pozri skôr uvedený odsek 7) konajú ako kontaktné návštevy (
s priamym kontaktom
). V prípade osôb držaných v režime diferenciačnej "skupiny C" (pozri odsek 8) je však situácia iná a všeobecným pravidlom sa stávajú bezkontaktné návštevy (
bez priameho kontaktu
). V ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove platí rovnaké všeobecné pravidlo pre odsúdených v OBR (§ 21 ÚP ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove). Výnimky zo všeobecných pravidiel môže v odôvodnených prípadoch povoliť riaditeľ ústavu.
24. Vo svojom vyjadrení k skutkovým okolnostiam vláda uviedla, že 24. júna a 20. novembra 2015 mal sťažovateľ kontaktné návštevy zo strany svojej matky.
25. Kľúčovým bodom sťažností sťažovateľa podľa Dohovoru sú žiadosti, ktoré podal 2. februára a 26. apríla 2016, o kontaktnú návštevu jeho matkou, bratom a priateľmi.
26. Riaditeľ tieto žiadosti preskúmal 23. februára a 3. júna 2016, ale v oboch prípadoch povolil iba bezkontaktnú návštevu sťažovateľovou matkou. V rozsahu, v akom to bolo preukázané, rozhodnutia neobsahovali žiadne osobitné odôvodnenie a boli vyhotovené vo forme krátkych poznámok napísaných na papierových formulároch príslušných žiadostí. Sťažovateľ bol o rozhodnutiach informovaný 4. marca a 7. júna 2016.
27. Sťažovateľ napadol rozhodnutie z 23. februára 2016 na prokuratúre a rozhodnutie z 3. júna v rámci správneho súdnictva. Keďže nebol úspešný, domáhal sa svojich nárokov ďalej (a opäť neúspešne) podaním dvoch samostatných ústavných sťažností. Tvrdil, že podľa príslušných právnych predpisov má právo na kontaktné návštevy, a že uvedená zmena všeobecného pravidla na bezkontaktné návštevy nemá primeraný právny základ, pretože sa nezakladá na ničom inom ako na ÚP ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove. Rozhodnutiam navyše chýbalo odôvodnenie a neboli mu doručené písomne (boli mu oznámené iba ústne).
28. Čo sa týka rozhodnutia riaditeľa z 23. februára 2016, konečné rozhodnutie bolo vydané ústavným súdom 31. augusta 2017 (I. ÚS 429/17). Odôvodnenie orgánov možno zhrnúť takto.
Sťažovateľ bol pôvodne zaradený do výkonu trestu odňatia slobody do diferenciačnej "skupiny C", ale neskôr bol umiestnený do OBR. Podľa platného zákona bolo všeobecným pravidlom pre odsúdených umiestnených vo výkone trestu odňatia slobody v "skupine C", že môžu prijímať len bezkontaktné návštevy. Rozhodnutie nepovoliť kontaktnú návštevu teda nevyžadovalo žiadne odôvodnenie; odôvodnenie sa vyžadovalo len v súvislosti s rozhodnutím o udelení výnimky z tohto všeobecného pravidla - teda len vtedy, ak bola povolená kontaktná návšteva. Takéto rozhodnutie bolo vo výlučnej právomoci riaditeľa ústavu a v prípade sťažovateľa bolo v plnej miere v súlade so zákonom.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ústavný súd nemal právomoc preskúmavať rozhodnutie riaditeľa a mohol skúmať len spôsob, akým toto rozhodnutie preskúmal prokurátor. Pri dodržaní týchto obmedzení - a odvolávajúc sa na materiál predložený v konaní pred ústavným súdom orgánom, proti ktorému bola sťažnosť podaná (t. j. správou väznice) - ústavný súd nezistil žiadnu nezákonnosť alebo nedostatok odôvodnenia.
29. Čo sa týka rozhodnutia riaditeľa z 3. júna 2016, konečné rozhodnutie bolo vydané ústavným súdom 1. februára 2018 (II. ÚS 86/2018). Závery a jeho odôvodnenie možno zhrnúť takto.
Napadnuté rozhodnutie nebolo rozhodnutím, ktoré by bolo vydané správnym orgánom v oblasti verejnej správy. Bolo vydané v rámci realizácie výkonu trestu odňatia slobody. Tento postup mal korene v trestnom práve a bol pokračovaním a neoddeliteľnou súčasťou trestného konania. Jeho úprava spadala do tej istej oblasti práva, ktorej účel bol iný než účel, ktorému slúžilo správne právo. Správne súdnictvo preto nemalo vo veci právomoc; podľa príslušných zákonov (ZVTOS a zákon o prokuratúre) bola takáto právomoc zverená prokurátorovi. Sťažovateľove žaloby mu boli preto postúpené na rozhodnutie.
30. Po postúpení spomínanom v predchádzajúcom odseku boli sťažovateľove sťažnosti v súvislosti s rozhodnutím z 3. júna 2016 preskúmané a zamietnuté prokurátorom a napokon 20. decembra 2017 aj ústavným súdom (II. ÚS 730/2017). Uvádzané dôvody boli v podstate rovnaké ako dôvody uvedené v rozhodnutí z 23.februára 2016 (pozri skôr uvedený odsek 28). Okrem toho bolo spomenuté, že zákon nestanovuje žiadne požiadavky na formu rozhodnutia riaditeľa ústavu pri rozhodovaní o žiadosti odsúdeného o povolenie prijať návštevy.
31. Napokon, sťažovateľove neúspešné trestné oznámenia v súvislosti so všeobecnými podmienkami jeho výkonu trestu odňatia slobody (ako sú opísané v odseku 35 ďalej) obsahovali argumenty týkajúce sa jeho práva prijímať návštevy.
2. Ďalšie podmienky
32. Individuálne aspekty zaobchádzania so sťažovateľom boli uvedené v jeho PZ, vypracovanom 17. júla 2015 a zmenenom 18. marca 2016. Podľa tohto programu, zaobchádzanie s ním malo byť zamerané na zabezpečenie toho, aby dodržiaval bezpečnosť v ústave na výkon trestu odňatia slobody a akceptoval všeobecne záväzné normy; akékoľvek voľnočasové aktivity, ktorým sa chcel sťažovateľ venovať, podliehali predchádzajúcemu súhlasu pedagóga.
V pôvodnom PZ sa uvádzalo, že šport (posilňovňa, stolný tenis a šach) bol hlavným spôsobom sťažovateľa na zmiernenie nepriaznivých účinkov výkonu trestu odňatia slobody na jeho osobu. O iné aktivity nemal záujem najmä preto, že väčšinu svojho voľného času trávil štúdiom právnických materiálov v súvislosti s rôznymi konaniami proti nemu. PZ končil odporúčaním, aby bol sťažovateľ čo najviac podporovaný pri vykonávaní fyzických cvičení.
Na rozdiel od toho, zmenený PZ neobsahoval žiadne takéto odporúčanie a uvádzalo sa v ňom, že sťažovateľ bol zapojený aj do rôznych sťažnostných konaní proti väzenskej správe. Mal byť motivovaný k využívaniu vychádzok na športové aktivity a k využívaniu biblioterapie, arteterapie a relaxačných techník na zníženie vnútorného napätia.
33. Čo sa týka všeobecných podmienok jeho držania v OBR v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove, sťažovateľove podania obsahovali nasledujúce tvrdenia:
- až do zmeny jeho PZ 18. marca 2016 mal povolené využívať väzenskú posilňovňu, ale od tohto dátumu to už nebolo možné. Žiadosť podaná sťažovateľom, aby mu bolo opäť povolené využívať posilňovňu, bola zamietnutá len z toho dôvodu, že odsúdení v OBR sa nepodieľali na určovaní ich PZ a že ich voľnočasové aktivity podliehali schváleniu pedagógom,
- nedostatok pohybu u sťažovateľa viedol k zhoršeniu zranení chrbta a kolien, ktorými trpel už predtým,
- jeho normálny denný režim spočíval v tom, že musel stráviť dvadsaťtri hodín osamote vo svojej cele, pričom jedna hodina bola určená na vychádzku, počas ktorej sporadicky videl iných odsúdených (ale nebolo mu dovolené kontaktovať sa s nimi),
- k dispozícii nebola žiadna spoločenská miestnosť na činnosti, ako je sledovanie televízie s ostatnými odsúdenými, a televíziu mohol sledovať iba sám vo svojej cele,
- nebolo mu umožnené, aby sa zapojil do práce, ktorú považoval za primeranú pre seba; navyše, práca, ktorá bola k dispozícii (šitie topánok), by mu neposkytla príležitosť na interakciu s ostatnými, pretože by ju vykonával sám, vo svojej cele,
- nezúčastňoval sa psychoterapeutických a vzdelávacích aktivít ponúkaných ústavom na výkon trestu odňatia slobody, pretože ich považoval za neefektívne.
34. Vláda vo svojich podaniach uviedla,
inter alia
, že:
- odsúdení v situácii podobnej situácii sťažovateľa mali možnosť byť v pravidelnom kontakte s väzenským personálom, ako je pedagóg, sociálny pracovník, psychológ a duchovný,
- až do zmeny PZ v marci 2016 mal sťažovateľ povolené využívať posilňovňu a príležitostne si zahral stolný tenis a šach,
- nebolo preukázané žiadne zhoršenie jeho zdravotného stavu v dôsledku toho, že po marci 2016 nemohol využívať väzenskú posilňovňu,
- sťažovateľovi bola ponúknutá možnosť zúčastniť sa na muzikoterapii, arteterapii, biblioterapii a kurzoch relaxačných techník, ale odmietol,
- mohol využívať spoločenskú miestnosť a tak mať kontakt s ostatnými odsúdenými,
- väzenské orgány sa aktívne snažili zaradiť sťažovateľa do práce s inými odsúdenými, ten však najprv odmietol, a keď napokon v marci 2016 bol zaradený do práce, poškodil jeden z vyrábaných výrobkov, v dôsledku čoho bolo potrebné ho z danej práce vyradiť,
- sťažovateľovi bola umožnená telefonická komunikácia s blízkymi osobami šesťkrát do mesiaca (vždy na dvadsaťpäť minút) - nad minimálny štandard stanovený príslušnou právnou úpravou.
35. Sťažovateľ napadol všeobecné podmienky jeho výkonu trestu odňatia slobody podaním dvoch trestných oznámení, dvoch sťažností na prokuratúru proti odmietnutiu týchto oznámení a dvoch ústavných sťažností. Namietal najmä (i) proti tomu, že mu nebolo povolené využívať posilňovňu, (ii) proti negatívnym alebo oneskoreným rozhodnutiam týkajúcim sa jeho žiadostí o povolenie prijímať kontaktné návštevy a o dodatočný telefonický čas s jeho blízkymi osoba mi. Okrem iných argumentov tvrdil, že zaobchádzanie s ním bolo odvetou za to, že podal formálne sťažnosti na väzenskú správu. Argumentoval, že kroky väzenskej správy v tomto smere boli v rozpore s článkom 3 Dohovoru, a že orgány nevykonali efektívne vyšetrovanie tejto záležitosti.
36. Sťažovateľove trestné oznámenia odmietol vyšetrovateľ, ktorý na základe ústnych dôkazov poskytnutých väzenským pedagógom a rôznych písomných dokumentov zistil, že ani pedagóg, ani iný zamestnanec ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove nespáchali žiadny priestupok.
37. Sťažovateľove sťažnosti boli zamietnuté a jeho ústavné sťažnosti neboli prijaté na konanie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (rozhodnutím z 5.decembra 2017 sp. zn. III. ÚS 740/17) a nedodržania požadovaných formálnych náležitostí (listom z 23. februára 2017 sp. zn. Rvp 315/2017). Podstatu odôvodnení možno zhrnúť takto.
38. Prieskum zo strany ústavného súdu bol obmedzený tým, že jeho úlohou nebolo posudzovať alebo skúmať skutkové okolnosti. Nemal teda právomoc hodnotiť dôkazy a mohol preskúmať právne závery, ku ktorým dospeli iné orgány, len vtedy, ak sa zjavne odchyľovali od predmetu a účelu príslušnej právnej úpravy.
39. V tomto rámci vyšetrovateľ zabezpečil a vyhodnotil množstvo dôkazov na podporu svojho záveru, že neboli zistené znaky trestného činu. Tento záver bol podporený kongruentným odôvodnením a nebolo preukázané žiadne zlyhanie na strane prokuratúry. Neexistoval žiadny hájiteľný nárok v súvislosti s tvrdením o zaobchádzaní v rozpore s článkom 3 Dohovoru a neexistovalo ani žiadne právo žiadať trestné stíhanie tretích osôb.
III. ÚSTAV NA VÝKON TRESTU ODŇATIA SLOBODY ILAVA
40. Sťažovateľ bol vo výkone trestu odňatia slobody v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Ilave od 15. júla do 1. decembra 2016, pričom obdobie jeho umiestnenia v OBR začalo 22. júla.
A. Sťažovateľovo umiestnenie do OBR a predĺženie doby jeho umiestnenia v tomto režime
41. Rozhodnutia o umiestnení sťažovateľa do OBR a o jeho ponechaní v tomto režime boli prijaté riaditeľom ústavu 22. júla a 21. októbra 2016 a boli preskúmané prokuratúrou v rámci rutinnej previerky 4. novembra 2016.
42. O umiestnení aj o jeho ponechaní v tomto režime bolo rozhodnuté na základe návrhov PBS, s odvolaním sa na potrebu vyhnúť sa bezpečnostným rizikám naznačovaným dostupnými informáciami o osobnosti sťažovateľa a o jeho dominantných a manipulatívnych sklonoch. Sťažovateľ dodržiaval platné pravidlá a jeho správanie bolo primerané, pokiaľ nenastala nejaká záťažová situácia. Rovnako ako v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove, zápisnica z prerokovania umiestňovacej komisie neobsahuje žiadne podrobnosti a rozhodnutia neobsahujú žiadne odôvodnenie, iba sa odvolávajú na príslušné právne normy (pozri skôr uvedené odseky 13 a 14).
Sťažovateľ požiadal o kópiu rozhodnutia z 22.júla 2016 (podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám) a táto mu bola sprístupnená, ale nie je jasné, či vôbec niekedy dostal kópiu rozhodnutia z 21. októbra 2016.
B. Opravné prostriedky proti umiestneniu sťažovateľa do OBR
43. Sťažovateľ sa svojich práv v súvislosti s umiestnením v OBR (a predĺžením doby jeho umiestnenia v tomto režime) domáhal podaním dvoch správnych žalôb. V oboch žalobách namietal, že bol vylúčený z rozhodovacieho procesu a domáhal sa vydania príkazu, aby mu príslušné rozhodnutia boli aspoň oficiálne doručené. V prvej žalobe sa domáhal aj súdneho prieskumu samotného rozhodnutia, pričom uviedol v podstate tie isté argumenty, aké sú už uvedené v odseku 16.
44. Rovnako ako v prípade týkajúcom sa ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove, správne súdy postúpili žaloby na prokuratúru, zastávajúc názor, že veci spadajú do právomoci prokurátora (pozri skôr uvedený odsek 20). Vo svojom rozhodnutí zo 6. júna 2017 Krajský súd v Trenčíne dodal, že sa však nedá vylúčiť, že záležitosti týkajúce sa väzenských podmienok spadajú aj do právomoci všeobecných súdov.
Krajský súd tiež uviedol, že napadnuté rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa v OBR (z 22. októbra 2016) sa už na neho v skutočnosti nevzťahuje, pretože už bol medzičasom (1. decembra 2016) premiestnený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody v BBK, v ktorom bolo prijaté nové rozhodnutie o umiestnení (pozri už uvedené odseky 55
et seq
.).
45. Sťažovateľ napadol na ústavnom súde rozhodnutia o postúpení svojich žalôb na prokuratúru, pričom tvrdil, že správne súdy boli povinné preskúmať jeho argumenty vo veci samej. Ústavný súd však, obšírne citujúc z napadnutých rozhodnutí, dospel k záveru, že tieto sú presvedčivé, zákonné a riadne odôvodnené (rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 507/17 z 1. augusta 2017, a sp. zn. I. ÚS 468/17 z 20. septembra 2017). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach nezaujal žiadne stanovisko k argumentu, že civilné súdy by mohli mať jurisdikciu aj vo veciach týkajúcich sa väzenských podmienok.
46. Po postúpení sťažovateľových žalôb na prokuratúru dospel prokurátor k zisteniam podobným tým, ktoré urobila prokuratúra predtým vo vzťahu k držaniu sťažovateľa v OBR v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove (pozri odseky 18 a 20). Okrem toho poznamenal, že neexistuje žiadne právne ustanovenie, ktoré by určovalo, že rozhodnutie o umiestnení osoby do OBR by sa malo formálne doručiť osobe, voči ktorej toto rozhodnutie smeruje.
47. Okrem týchto pokusov a výsledkov sa sťažovateľ neúspešne sťažoval na umiestnenie v OBR aj v rámci trestného oznámenia týkajúceho sa podmienok v OBR (pozri ďalej odseky 51
et seq.
).
C. Podmienky v OBR
48. PZ so sťažovateľom v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Ilave bol vypracovaný11. augusta 2016 a bol zameraný na podobné ciele ako PZ vypracovaný v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove (pozri skôr uvedený odsek 32).Bolo však špecifikované, že by mali byť dosahované direktívnymi prostriedkami. Akékoľvek voľnočasové aktivity vyžadovali schválenie pedagógom; malo sa uprednostniť čítanie vhodného materiálu v snahe napraviť to, čo bolo označované ako sťažovateľovo antisociálne správanie, ďalej korešpondencia, vychádzky a sledovanie televízie. Na zmiernenie napätia a podporu nápravy mali byť sťažovateľovi ponúknuté relaxačné techniky prostredníctvom obrazových a zvukových záznamov.
49. Čo sa týka všeobecných podmienok jeho výkonu trestu odňatia slobody v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Ilave, sťažovateľove podania obsahovali tvrdenia, že:
- nebolo mu povolené využívať posilňovňu, pričom riaditeľ ústavu zamietol jeho žiadosť v tomto smere s odôvodnením, že používanie posilňovne nie je súčasťou jeho PZ a že ho neschválil pedagóg,
- nebolo mu povolené prijímať kontaktné návštevy a jedna takáto návšteva jeho matkou a bratom mu bola povolená po tom, čo sa začal sťažovať na to, čo považoval za šikanu zo strany svojho pedagóga,
- v spoločenskej miestnosti mohol sledovať televíziu iba jeden a pol až dve hodiny denne, ale nemal povolený žiadny spoločenský kontakt, pretože v spoločenskej miestnosti mohol tráviť čas iba sám,
- v jednom prípade bola jeho žiadosť o povolenie, aby v rámci výkonu svojho práva na vychádzku mohol absolvovať vychádzky s iným odsúdeným, svojvoľne a bez akéhokoľvek vysvetlenia zamietnutá.
50. Vláda v tejto súvislosti uviedla,
inter alia
, že:
- so sťažovateľom sa zaobchádzalo v súlade s jeho PZ a kontaktná návšteva jeho matkou a bratom bola povolená s cieľom motivovať ho, aby sledoval ciele PZ,
- bolo mu umožnené využívať spoločenskú miestnosť, v ktorej mal možnosť stýkať sa s inými odsúdenými,
- jeho žiadosť o povolenie vychádzky s iným odsúdeným bola zamietnutá z dôvodu povahy tohto odsúdeného a nežiaduceho vplyvu, ktorý mal na sťažovateľa,
- do práce nebol zaradený vzhľadom na výsledky jeho práce v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove (pozri skôr uvedený odsek 34).
51. Sťažovateľ sa v súvislosti s podmienkami jeho výkonu trestu odňatia slobody v OBR v ústave na výkon trestu odňatia slobody vo väznici v Ilave domáhal svojich práv podaním (i) trestného oznámenia, ktoré preskúmal prokurátor v rámci vykonávania dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v miestach, kde sa vykonáva trest odňatia slobody (pozri ďalej odsek 83), a (ii) ústavnej sťažnosti. Tvrdil, že jeho umiestnenie a ďalšie ponechanie v OBR bolo svojvoľné, a že vzhľadom na podmienky tohto režimu sa s ním zaobchádzalo spôsobom, ktorý je v rozpore s
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).