Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Súdne rozhodnutie ako prameň práva a jeho výklad
BÁRÁNY, E.: Súdne rozhodnutie ako prameň práva a jeho výklad.∗∗ Právny obzor, 108, 2025, č. 1, s. 16 – 34.
https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2025.1.02
The judicial decision as a source of law and its interpretation. In Central Europe court rulings are becoming one of accepted formal sources of law. The selection of a court ruling to be source of law is done by the court issuing this ruling by a two step procedure. The court mode law is a content of so called legal sentence extracurially. In Central Europe a court decision is not an independent source of law, because it is connected with an other source of law, usually a piece of legislation. Acceptable methods of interpretation of court decision as a source of law are determined by the fact, that it is not an independent source of law and by the role of so called legal sentence formulated in court proceeding.
Key words: judicial decision, source of law, interpretation of law, legal sentence, interpretation methods, independent source of law, precedent
Úvod: Uznanie súdneho rozhodnutia za prameň práva vo formálnom zmysle
V stredoeurópskom priestore sa rozsiahla a prevažne kvalitná spisba o výklade práva bez vysvetlenia a ako samozrejmosť venuje výkladu zákonov, (ba ani nie normatívnych právnych aktov) nadväzujúc aj v tomto na savignyovskú tradíciu. Tá mala opodstatnenie v tej miere, ako bol ešte donedávna zákon (alebo širšie normatívny právny akt) takmer výlučným prameňom práva.
Aj do našej časti sveta však preniká súdne rozhodnutie ako prameň práva, ktorý sa stáva aj prakticky významným. Uznanie tejto skutočnosti neznamená jej pozitívne hodnotenie. Právne myslenie následne, pochopiteľne, hľadí do krajín, kde súdne rozhodnutie od vekov predstavovalo jeden z najvýznamnejších prameňov práva vo formálnom zmysle a porovnáva súdne rozhodnutia v úlohe prameňov práva u nás s precedensom v systéme
common law
. "Keď sa common law stavia do protikladu so zákonným právom, tak znamená tú časť práva, ktorá je obsiahnutá skôr v rozhodnutiach súdov, ako by bola vydaná Parlamentom."
1)
Aj pre právnika z prostredia
common law
je viditeľné, že snaha o relatívnu jednotnosť súdneho rozhodovania nie je zvláštnosťou jeho právnej kultúry, ale vyhýba sa slovu precedent pri opise stavu vecí mimo jej rámca. "Napriek tomu, že doktrína záväzného precedentu charakterizuje
common law
jurisdikcie, existuje vo všetkých rozvinutých právnych systémoch jasná tendencia použiť predchádzajúce prípady ako návod pri rozhodovaní aktuálnych vecí. Platí to aj pre európske krajiny, ktoré boli zakladajúcimi a určujúcimi členmi Spoločenstiev."
2)
Aj
common law
právnik si uvedomuje, že mimo jeho právnej kultúry sa relatívna jednota súdneho rozhodovania dosahuje síce tiež rešpektovaním predchádzajúcich súdnych rozhodnutí, ale predsa len ináč. Doplňme, že judikatúra nie sú precedenty. Pri pohľade z právno-kultúrneho prostredia strednej Európy sa tento rozdiel formuluje napríklad takto: "Právne rozlišovanie medzi právnym názorom súdu vyššieho stupňa a judikátom je rozhodujúcim diferenciačným znakom medzi chápaním súdneho precedensu v kontinentálnom právnom systéme a v systéme
common law,
ktorý takéto rozlišovanie neuplatňuje."
3)
Zámerom tejto úvahy nie je komparácia precedentu v systéme
commmon law
a judikátu súdneho rozhodnutia v úlohe prameňa práva v kontinentálnej a zvlášť stredoeurópskej právnej kultúre. Táto úloha by hlavne, pokiaľ ide o mieru porozumenia systému
common law
, presahovala aktuálne možnosti autora. Cieľom je zamyslenie nad interpretáciou súdneho rozhodnutia ako prameňa práva v slovenskej právnej tradícii alebo - zjednodušene vyjadrené - zamyslenie nad interpretáciou práva obsiahnutého vo vonkajšej forme súdneho rozhodnutia v domácom právnom prostredí. Precedent tu nie je vzorom, od ktorého odchýlenie predstavuje chybu. Stredoeurópska tradícia je aj v otázke súdneho rozhodnutia ako prameňa práva relatívne odlišná od precedentu v
common law
. Hneď prvá charakteristika precedentu pripomína hranice využitia poznatkov o precedenčnom práve (
common law
) na ceste k dosiahnutiu uvedeného cieľa: "Ono prípadné zovšeobecniteľné pravidlo je niečím, čo z precedentného rozhodnutia vyvodzujú až ďalšie súdy, ktoré sa zaoberajú skutkovo podobným prípadom."
4)
K vytvoreniu precedentu sú asi potrebné aspoň dva súdy a dve súdne rozhodnutia. Prvý rozhodne vec a druhý odvolávajúc sa na jeho rozhodnutie nasleduje v obdobnej veci jeho právny názor, ktorý sa tak vlastne ich spoločným pôsobením mení na právo. Precedensom sa tu môže stať každé súdne rozhodnutie zvlášť v "novej" veci. Ak nejde o "novú" vec, tak precedent znamená zmenu práva a potom dvojnásobne platí Káčerovo: "Precedent je zo svojej povahy bezprecedentný, je to rozhodnutie, ktoré prelamuje doterajšiu súdnu prax, doterajší výklad zákona či ústavy, toto rozhodnutie podlamuje doterajšie očakávania, ktoré na súd kládli tak právnici, ako i spoločnosť."
5)
Možno je uvedená formulácia príliš jednoznačná. Veď práve sudcovské právo sa vyvíja krok za krokom postupne a do určitej miery i predvídateľne, ale o to presvedčivejšie upozorňuje na jednu z tienistých vlastností precedentov. ich prostredníctvom však vzniká a rozvíja sa
common law
, i keď súdne rozhodnutia obvykle "konštatujú" existenciu pravidla, ktoré v tej chvíli stanovujú. Nielen precedent, ale asi všetka sudcovská tvorba práva sú z mnohých dôvodov kritizovateľné.Právnym vetám vytvoreným zo súdnych rozhodnutí sa pri ich ďalšom pôsobení vyčíta aj "dekontextualizácia", čiže oslobodenie od väzby na skutkovú stránku rozhodnutia. Podstatu tejto výčitky vystihuje úvodná veta z pozoruhodnej empirickej štúdie T. Smejkalovej a T. Novotnej: "... sa občas objavujú hlasy, ktoré spochybňujú český spôsob narábania s judikatúrou, prílišné spoliehanie sa na právne vety a nebratie ohľadu na skutkovú podobnosť prípadov ako podmienku použiteľnosti skoršieho súdneho rozhodnutia (resp. právneho názoru obsiahnutého v takom rozhodnutí) pri zdôvodňovaní súdnych rozhodnutí."
6)
Táto výčitka je síce pravdivá, ale nespravodlivá. Ku charakteristickým znakom právnej normy patrí, že sa vzťahuje na prípady (skutkové stavy) rovnakého druhu a neurčitého počtu, čiže sa zbavuje pritesného spojenia so svojim occassio legis a slúži dosiahnutiu ratio legis. V stredoeurópskej tradícii nejde ani tak o nasledovanie precedentov, ktoré spája s ďalšími súdnymi rozhodnutiami analogický skutkový stav, ale o vznik rávnej normy v súdnom rozhodnutí, ktorá sa osamostatní ("dekontextualizuje") od jeho skutkového stavu a má vlastnú abstraktnú hypotézu. Metodologické ťažiská práce sú súdnym rozhodnutím, ako s prameňom práva sa v našej časti sveta presúva od analógie ku dedukcii. Otázka, či sa právna norma vzťahuje na určitý skutkový stav, sa rieši podľa jej hypotézy a nie podľa skutkového stavu súdneho rozhodnutia, kde je obsiahnutá, alebo podľa occassio legis, ktoré viedlo k prijatiu zákona.K dekontextualizácii a prekvapivosti možno pridať ďalšiu racionálnu kritiku súdnej tvorby práva, problém deľby moci či nedostatok demokratickej legitimity súdu na tvorbu všeobecne záväzných a verejnou mocou vynucovaných pravidiel konania. Asi sa jej však nemožno vyhnúť, a to ani vtedy, ak by sa súdy vedome usilovali ne-tvoriť nové právo. Tu nejde len, ba ani nie hlavne o tzv. medzery v práve, ale o štandardné rozhodovanie, kde sa chvályhodným úsilím o jednotu vytvárajú určité ustálené pravidlá, od ktorých odklon sa pokladá za porušenie práva. "... v každom súdnom rozhodnutí je obsiahnuté určité množstvo stanovenia práva..."
7)
(Rechtsetzung). Táto veta pochádza zo švajčiarskeho, čiže z európskeho právneho prostredia a nespája sa s koncepciou precedentu. Koncepcia postupného prechodu od výkladu k dotváraniu práva je aj opisom formálno-právnej stránky tohto procesu.Uznanie súdneho rozhodnutia za prameň práva nastoľuje v stredoeurópskej právnej kultúre dve úzko súvisiace otázky. Prvou je, ako a ktoré súdne rozhodnutia sa stávajú prameňom práva a ako vykladať súdne rozhodnutie, ktoré je prameňom práva. Mnohé zo základov interpretácie práva, pod ktorou sa tradične a implicitne chápe výklad normatívnych právnych aktov, bude pri výklade súdneho rozhodnutia v úlohe prameňa práva nepoužiteľné.
1. Ako a ktoré súdne rozhodnutie sa stáva prameňom práva
V stredoeurópskej tradícii sa prameňmi práva vo formálnom zmysle stávajú len niektoré rozhodnutia vrcholov súdnych pyramíd alebo aspoň odvolacích súdov. Relatívne jasnými príkladmi tu sú niektoré druhy rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, zvlášť rozhodnutia o výklade Ústavy Slovenskej republiky prijaté v konaní podľa čl. 125 ústavy. Treba však uviesť, že ide o atypické rozhodnutia už len preto, lebo nimi vytvorené "nové právo" je obsiahnuté vo výroku, čiže je podobne ako v prípade normatívneho právneho aktu jasne odlíšiteľné od iného textu. Pri väčšine súdnych rozhodnutí, a to i súdov ústavných a najvyšších nie je v momente zverejnenia rozhodnutia mimo rozumných pochybností jasné, či vytvárajú nové právo. Táto neistota v tom, čo je právo, či hraníc práva a ne-práva však neodlišuje stredoeurópske súdne rozhodnutie od precedentu. Pre všetko súdmi vytvorené právo je aspoň v čase zverejnenia rozhodnutia v systéme common law i v kontinentálnej právnej kultúry príznačné to, čo F. Schauer nazýva "... neurčitosťou práva druhého rádu - neurčitosťou toho, čo je a čo nie je právom..."
8)
Problematickosť toho, čo je a čo nie je právom, má v prípade súdmi tvoreného práva dve podoby. Prvá predstavuje, či dané (jednotlivé) súdne rozhodnutie je alebo nie je prameňom práva vo formálnom zmysle, čiže, či je vonkajšou formou práva. V prípade "výberu" niektorého súdneho rozhodnutia za prameň práva vo formálnom zmysle nastupuje druhá otázka, čo z neho, ktorá jeho časť, formulácia z odôvodnenia či myšlienka stojaca "za textom", je záväzným pravidlom. ich rozlíšenie je viac myšlienkovou operáciou ako opisom práce so súdnym rozhodnutím ako s prameňom práva vo formálnom zmysle, lebo obvykle na obe otázky odpovedá tým istým hľadaním v texte a za textom súdneho rozhodnutia, ktoré predstavuje zároveň súčasť jeho interpretácie. Súdne rozhodnutia, pri ktorých je už vo chvíli ich zverejnenia zrejmé, že obsahujú právnu normu (pravidlo konania), sú obvykle známe, ale predstavujú len veľmi malú menšinu, a to aj v prípade vrcholov súdnych pyramíd.
9)
Tu je však zrejmé skoro vždy, že ak sa orgán aplikujúci právo alebo účastník právneho vzťahu bez primeraného zdôvodnenia odchýlia v skutkovo obdobnej situácii od
ratio decidendi
predchádzajúceho rozhodnutia vyššieho súdu a vec dôjde inštančným postupom pred tento súd, tak tento znova rozhodne rovnako. V okruhu pôsobnosti tohto súdu sa tak jeho rozhodnutie stáva skoro rovnako záväzné ako normatívny právny akt, a územnou pôsobnosťou vrcholov súdnych pyramíd je celý štát. Tu (možno žiaľ) nie je potrebné, ale bolo by vhodné zaradiť v ústave niektoré súdne rozhodnutia medzi to, čím sú súdy viazané podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, lebo normy obsiahnuté v niektorých z nich sa stávajú všeobecne záväznými. Tento stav možno presvedčivo kritizovať, ale asi nie zvrátiť. Súdne rozhodnutie niektorého z najvyšších súdov a súdu ústavného sa tak stáva prameňom práva vo formálnom zmysle tým, že súd, ktorý ho vydal, mieni aj budúce obdobné veci rozhodovať podľa pravidla, na ktorom je jeho rozhodnutie založené. Súd, ktorý rozhodol, tak sám určuje: 1. ktoré jeho rozhodnutie je prameňom práva vo formálnom zmysle aj 2. čo z tohto rozhodnutia či spoza neho predstavuje to všeobecne záväzné pravidlo konania. Niekde tu sa nachádza jadro rozdielu medzi precedentom v systéme
common law
a súdnym rozhodnutím ako prameňom práva v strednej Európe. Právna istota patriaca k jadru koncepcií právneho štátu i panstva práva vyžaduje, aby súd jasne a záväzne oznámil, ktoré svoje rozhodnutie pokladá za prameň práva vo formálnom zmysle a čo z neho je tým všeobecne záväzným pravidlom konania. Ak nejde o rozhodnutie niektorého z najvyšších súdov, tak k jeho "povýšeniu" do šľachtického stavu prameňa práva vo formálnom zmysle musí spravidla prispieť i súd najvyšší, ktorý ho na návrh súdu, pôvodcu rozhodnutia zaradí do príslušnej zbierky rozhodnutí a odobrí návrh právnej vety.2. Úloha právnej vety
Príklad načrtnutého nachádzame na Slovensku v procesoch tvorby zbierok rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
10)
, Najvyššieho správneho súdu
11)
i Ústavného súdu Slovenskej republiky
12)
. Všetky tri súdy vyberajú rozhodnutia, ktoré zverejnia vo svojich (rôzne nazvaných) zbierkach rozhodnutí postupmi odlišnými od rozhodovacej činnosti, čiže mimo samotného výkonu súdnictva v konkrétnych veciach. Konečné rozhodnutia o začlenení do zbierok prijímajú pléna, v prípade Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj jednotlivé kolégiá (občianskoprávne, trestné, obchodné a správne) a na Ústavnom súde SR i senáty. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Najvyšší správny súd zverejňujú v zbierkach aj vybrané rozhodnutia nižších súdov. Zostavenie zbierok je výsledkom rôznych náročných postupov, napr. pri Najvyššom správnom súde je vytvorená judikatórna rada, ktorá pre plénum súdu pripravuje výber rozhodnutí. Vo všetkých rozhodnutiach sú začlenené aj tzv. právne vety, ktoré možno chápať aj ako právny základ rozhodnutia spočívajúci v interpretácii, dotváraní a tvorbe nového práva. Začlenenie rozhodnutia do niektorej zo zbierok vrátane vytvorenia tzv. právnej vety pr
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 1/2025
