Ľudské práva

Nález III. ÚS 394/2020: kauza viceguvernéra národnej banky alebo ľudské práva a právny štát v ofsajde

prof. JUDr. Tomáš Ľalík PhD.

Vydáno: 10. 06. 2022 48 minút čítania

Príspevok kriticky analyzuje nález III. ÚS 394/2020, ktorým ústavný súd nevyhovel sťažnosti kandidáta na funkciu viceguvernéra NBS.Konkrétne vytýka ústavnému súdu, že jasnú právnu normu zneistil nesprávne uplatnenou metódou výkladu a takto vyloženú právnu normu použil v neprospech sťažovateľa a jeho subjektívneho ústavného práva. Ústavný súd opomenul aplikovať výkladovú metódu in dubio pro libertate a nerešpektoval niektoré fundamenty právneho štátu vrátane svojej vlastnej judikatúry.

The paper critically examines the judgment III.ÚS 394/2020 in which the Constitutional Court declined a constitutional complaint of a candidate to the deputy governor of the National Bank of Slovakia. In particular, it outlines that the Court a clear legal norm made uncertain by a wrong method of interpretation and applied such norm to the detriment of the complainant and his human rights. By this the Court omitted to apply in dubio pro libertate as a method of interpretation and disrespected some fundamental principles of the rule of law including its own case-law.

ĽALÍK, T.: Nález III. ÚS 394/2020: kauza viceguvernéra národnej banky alebo ľudské práva a právny štát v ofsajde; Justičná revue, 74, 2022, č. 5, s. 670 – 685.

Kľúčové slova: viceguvernér NBS, menovanie, výklad práva, in dubio pro libertate.

Key words: deputy governor of NBS, appointment process, interpretation of law, in dubio pro libertate.

Právne predpisy/legislation: Ústava SR č. 460/1992 Zb., zákon č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska.

ÚVOD

Ústavný súd v novembri 2021 rozhodol vec o menovacích právomociach prezidentky. Konkrétne nálezom III. ÚS 394/2020 nevyhovel sťažnosti kandidáta na viceguvernéra J. H. (ďalej ako "sťažovateľ") Národnej banky Slovenska (ďalej ako "NBS") proti rozhodnutiu prezidentky o jeho nevymenovaní do funkcie. ¹⁾ Táto vec je zaujímavá hneď z viacerých perspektív - rozsah diskrécie prezidenta pri menovaní, princíp deľby moci, súdna kontrola aktov prezidenta, či problematika ľudských práv. Uvedený príspevok má za cieľ analyzovať práve poslednú otázku s presahom do princípu právneho štátu, keďže táto otázka bola v skutočnosti aj predmetom celého sporu pred ústavným súdom, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho subjektívneho práva na prístup k verejným a voleným funkciám podľa ústavy a iných právnych predpisov.

Predmetný príspevok kritizuje prístup ústavného súdu, ktorý vo svojom odôvodnení nesprávne koncepčne pristúpil k celej veci, čím nielenže neposkytol ochranu základnému právu, ale aj nesprávne rozšíril diskréciu orgánu verejnej moci. Konkrétne ústavný súd použil nesprávny výklad právnej normy, resp. z viacerých možností významu normy si vybral ten, ktorý bol pre sťažovateľa najmenej výhodný a rovnako nezobral do úvahy svoju vlastnú judikatúru či už k metóde výkladu

in dubio pro liberta te

alebo k právnej istote. Nerešpektoval tak niektoré fundamenty právneho štátu. Predtým ako začneme analyzovať rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej, je namieste priblížiť skutkový aj právny stav celej veci.

SKUTKOVÝ A PRÁVNY STAV VECI

V súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska (ďalej ako "ZoNBS") bol sťažovateľ na návrh vlády schválený parlamentom ako kandidát na funkciu viceguvernéra NBS. Viceguvernéra NBS do funkcie podľa § 7 ods. 2 ZoNBS menuje prezident. Koncom októbra 2019 prezidentka odmietla sťažovateľa do funkcie vymenovať, pričom v liste adresovanom parlamentu a vláde uviedla dva dôvody.

Prvým dôvodom bola podľa prezidentky skutočnosť, že sťažovateľ nenaplnil zákonnú podmienku vzniku funkcie, keďže nezískal úplné vysokoškolské vzdelanie univerzitného zamerania v menovej oblasti alebo v oblasti finančníctva. Svoju argumentáciu oprela o nález ústavného súdu PL. ÚS 14/06, z ktorého vyplýva, že prezident je povinný skúmať naplnenie zákonných predpokladov na výkon funkcie viceguvernéra, ako aj fakt, že sťažovateľ dosiahol úplné vysokoškolské vzdelanie v oblasti poľnohospodárstva - fytotechniky. Vzdelanie si následne doplnil doktorandským štúdiom v odbore verejného zdravotníctva. Prezidentka uviedla, že ani jeden odbor nemal zameranie súvisiace s menovou oblasťou a oblasťou finančníctva, ako to vyžaduje § 7 ods. 4 ZoNBS.

Sťažovateľ predložil na preukázanie naplnenia podmienky vzdelania ešte dva doklady, a to osvedčenie o absolvovaní postpromočného štúdia v odbore bankovníctvo, financie a investovanie na Technickej univerzite v Košiciach a diplom o absolvovaní profesného vzdelávacieho programu Master of Business Administration na Central European Management Inštitúte v Prahe. Podľa prezidentky však ani jedno z týchto štúdií či kurzov nemožno považovať za ekvivalent úplného vysokoškolského vzdelania v príslušnom odbore, tak ako to vyžaduje § 7 ods. 4 ZoNBS.

Ako vyplýva zo skutkového stavu zisteného ústavným súdom, prezidentka pri svojom rozhodovaní zvážila aj možnosť extenzívnejšieho výkladu, ktorý by nezahŕňal len striktne vzaté úplné vysokoškolské vzdelanie v odbore týkajúcom sa meny alebo finančníctva, ale v aj príbuzných či prelínajúcich sa ekonomických alebo súvisiacich odboroch. Rozhodujúcim kritériom a hranicou určujúcou akceptovateľnosť dosiahnutého vzdelania bola aspoň možnosť praktickej využiteľnosti získaných odborných vedomostí kandidáta pri výkone funkcie viceguvernéra NBS a plnení jej úloh centrálnej banky a regulátora finančného trhu. V prípade sťažovateľa a jeho dosiahnutého vysokoškolského vzdelania takúto využiteľnosť jeho vzdelania pri výkone funkcie prezidentka neidentifikovala.

Druhým dôvodom bolo, že z vyjadrenia sťažovateľa o jeho vízii práce vo funkcii, ako aj z priebehu a obsahu jeho doterajšej praxe prezidentka vyvodila, že tieto dôvodne spochybňujú schopnosť sťažovateľa vykonávať funkciu viceguvernéra spôsobom neznižujúcim vážnosť tejto funkcie a inštitúcie a zároveň spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním inštitúcie, čo by mohlo narušiť riadny chod tejto inštitúcie (závery z veci PL. ÚS 4/2012).

Keďže ústavný súd druhý dôvod prakticky vôbec neposudzoval ²⁾ , jadrom sporu zostal prvý dôvod - nedosiahnutie zodpovedajúceho vzd

Máte predplatné? Prihláste sa