Dňa 21. novembra 2019 Veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "Súd" alebo "ESĽP") vydala rozsudok vo veci Ilias a Ahmed proti Maďarsku (sťažnosť č. 47287/15). Vec sa týkala pobytu sťažovateľov, ktorí boli žiadateľmi o azyl, v pohraničnej tranzitnej zóne Roszke pri hranici medzi Maďarskom a Srbskom, ich vyhostenia do Srbska, podmienok v tranzitnej zóne a efektívnosti opravných prostriedkov proti rozhodnutiam vnútroštátnych orgánov v azylovom konaní.
Veľká komora rozhodla, že v namietanom prípade došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") v súvislosti s vyhostením sťažovateľov do Srbska. Článok 3 nebol porušený v súvislosti s podmienkami v tranzitnej zóne Roszke a sťažnosť ohľadom neefektívnosti opravných prostriedkov vyhlásila Veľká komora za neprijateľnú.
V ďalšom texte uvádzame spracovanie rozsudku Veľkej komory Súdu z jeho anglického originálu.
SKUTKOVÝ STAV
SŤAŽOVATELIA A ICH CESTA DO MAĎARSKA
Sťažovatelia boli štátni občania Bangladéša. V čase vydania rozsudku žijú v iných štátoch Európskej únie. Sťažovatelia prišli do Maďarska 15. septembra 2015 zo Srbska a vstúpili do tranzitnej zóny Roszke, ktorá sa nachádza na maďarskom území pri hranici Maďarska so Srbskom. Maďarské orgány ich žiadosti o azyl po niekoľkých hodinách odmietli ako neprípustné a nariadili ich vyhostenie. Sťažovatelia sa odvolali a strávili 23 dní v tranzitnej zóne, kým sa o ich odvolaní rozhodlo. Dňa 8. októbra vydali maďarské orgány právoplatné rozhodnutie o odmietnutí ich žiadosti o azyl a o ich vyhostení, vyprevadili ich z tranzitnej zóny a sťažovatelia sa vrátili do Srbska.
Prvý sťažovateľ sa narodil v Bangladéši v roku 1983. Žil v Pakistane a v Afganistane, ale pre prenasledovanie políciou sa pokúsil utiecť do Iránu. Pre ďalšie prenasledovanie políciou sa vrátil do Pakistanu a v roku 2009 alebo 2010 odišiel do Bangladéša. Tu pracoval pre jednu politickú stranu, pričom sa mu vyhrážali z inej politickej strany.
V roku 2010 alebo 2011 bol vyhostený do Indie, odkiaľ prešiel do Pakistanu. Z Pakistanu odišiel do Iránu a následne do Turecka. V Turecku zaplatil pašerákov, aby ho dostali do Grécka, kde strávil dva a pol mesiaca.
V roku 2015 pešo prešiel do Bývalej Juhoslovanskej republiky Macedónsko
[1]
a odtiaľ cestoval vlakom do Srbska. V Srbsku strávil neznámy, ale pravdepodobne krátky čas pred vstupom do Maďarska.
Druhý sťažovateľ sa narodil v Bangladéši a musel svoju vlasť opustiť pre záplavy v roku 2008. Išiel do Indie a následne do Pakistanu, kde bol v zajatí pašerákov. Pašeráci ho zavliekli do Dubaja, kde pre nich pracoval dva roky a následne ho dostali do Iránu, odkiaľ odišiel pešo do Turecka. Z Turecka sa dostal do Grécka, kde strávil dva roky. Tu sa zoznámil s prvým sťažovateľom, spolu s ktorým pokračoval v ceste cez Bývalú Juhoslovanskú republiku Macedónsko a Srbsko do Maďarska. (ods. 8 - 11)
POBYT SŤAŽOVATEĽOV V TRANZITNEJ ZÓNE
Tranzitná zóna Roszke bola tohto času objekt s prenosnými kontajnermi a s úzkym vonkajším priestorom obklopený asi štyri metre vysokým plotom s ostnatým drôtom na vrchu. Celú zónu strážili policajti a ozbrojení príslušníci bezpečnostných služieb. Žiadateľov o azyl držali v objekte určenom na ubytovanie, pozostávajúcom z desiatich prenosných kontajnerov (v rozmere 2,5 x 5,5 m), ktoré boli vybavené tromi až piatimi posteľami a elektrickým vyhrievacím zariadením. K objektu patril samostatný kontajner pre zdravotné účely a jeden väčší kontajner so stolmi a stoličkami slúžil ako spoločenský priestor. Ubytovací objekt obklopoval úzky otvorený priestor (široký cca. 2,5 m a dlhý 40 až 50 m). Studená a teplá voda a elektrina boli k dispozícii. Sťažovateľom sa v stravovacom kontajneri podávalo trikrát denne jedlo bez bravčového mäsa.
Sťažovatelia tvrdili, že počas pobytu v tranzitnej zóne nemali prístup k službám zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Nemali prístup k televízii, internetu, telefónnym linkám alebo akýmkoľvek rekreačným činnostiam.
Podľa maďarskej vlády služby zdravotnej starostlivosti boli pre sťažovateľov dostupné denne dve hodiny prostredníctvom lekárov maďarskej armády.
Podľa Európskeho výboru na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, postele v Roszke boli vybavené čistými matracmi, vankúšmi a posteľnou bielizňou. Ubytovacie kontajnery mali dobrý prístup k prirodzenému svetlu i umelé osvetlenie. Ďalej, žiadatelia o azyl mali celodenný neobmedzený prístup k úzkemu vyhradenému priestoru pri ubytovacích kontajneroch. Hygienické možnosti boli postačujúce a zdravotná starostlivosť sa tiež poskytovala.
Žiadatelia nemohli opustiť zónu a vstúpiť na územie Maďarska. Podľa všetkého mohli vstúpiť do Srbska, ale medzi stranami pretrváva spor ohľadom právnych a skutkových následkov takéhoto vstupu. (ods. 15 - 19)
ŽIADOSTI SŤAŽOVATEĽOV O AZYL A ICH PRESKÚMANIE
Prvé rozhodnutie maďarského azylového orgánu a odvolanie proti nemu
Sťažovatelia sa krátko po svojom príchode zúčastnili pohovoru s príslušníkmi úradu pre občianstvo a migráciu (ďalej len "migračný úrad") za účasti tlmočníka ovládajúceho urdský jazyk. Pohovor s prvým sťažovateľom trval dve hodiny a s druhým 22 minút. Sťažovatelia počas pohovorov vysvetľovali okolnosti svojho príchodu z Bangladéša. Prvému sťažovateľovi poskytli dvojstranovú brožúru o azylovom procese v urdskom jazyku.
Podľa poznámok príslušníkov migračného úradu, Maďarsko bolo prvou krajinou, kde sťažovatelia požiadali o azyl. Prvý sťažovateľ sa v Srbsku nestretol so žiadnymi oficiálnymi predstaviteľmi štátu a ani neuvažoval o iniciovaní azylového konania. Druhý sťažovateľ sa v Srbsku stretol s policajtmi, ale nepodal žiadosť o azyl. Trval na tom, že chce pokračovať vo svojej ceste a policajti ho údajne pustili potom, čo mu vystavili dokument, ktorým ho vyzvali na opustenie krajiny.
Prvého sťažovateľa počas pohovoru informovali, že má tri dni na to, aby vysvetlil dôvody, prečo nepožiadal o azyl v Srbsku a prečo považoval takúto možnosť za neexistujúcu či neefektívnu. Druhého sťažovateľa tiež vyzvali, aby vysvetlil, prečo si myslel, že v Srbsku nezíska ochranu. Podľa poznámok z pohovoru druhý sťažovateľ nepožiadal o azyl preto, lebo chcel pokračovať vo svojej ceste.
Migračný úrad vydal 15. septembra 2015 dve samostatné rozhodnutia (v prípade prvého sťažovateľa bez toho, aby počkali tri dni, aby mohol vyvrátiť domnienku o Srbsku ako o bezpečnej tretej krajine). V nich odmietol žiadosti sťažovateľov o azyl. Vyhlásil ich za neprípustné na základe toho, že Srbsko treba podľa nariadenia vlády č. 191/2O15 (VII. 21.) považovať za "bezpečnú tretiu krajinu" a sťažovatelia túto domnienku nevyvrátili a ani neuvažovali o možnosti požiadania o azyl v Srbsku. Migračný úrad nariadil vyhostenie žiadateľov z Maďarska.
Sťažovatelia napadli rozhodnutie na správnom a pracovnoprávnom súde v Segedíne. Súd vytýčil pojednávanie vo veci oboch sťažovateľov na 21. septembra 2015.
Sťažovatelia, prostredníctvom predstaviteľov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (ďalej len "úrad vysokého komisára"), ktorí mali prístup do tranzitnej zóny, poverili dvoch právnikov Maďarského helsinského výboru zastupovaním ich veci v súdnom konaní. Zdá sa, že príslušné orgány nedovolili právnikom sťažovateľov vstúpiť do tranzitnej zóny s cieľom konzultácie až do večera 21. septembra, t.j. až do termínu po pojednávaní.
Právnici sťažovateľov však dňa 21. septembra, t.j. v deň pojednávania pripravili niekoľko stranové písomné podanie a predniesli vec aj ústne. Právnici boli prítomní v súdnej sieni v Segedíne, kým sťažovatelia komunikovali so súdom cez videospojenie, pomocou tlmočníka ovládajúceho urdský jazyk.
Obidvaja sťažovatelia tvrdili, že od srbských štátnych orgánov dostali dokument v srbskom jazyku, ktorému nerozumeli a že boli vyzvaní, aby opustili územie Srbska. Obidvaja sťažovatelia predložili tieto dokumenty, pričom v prípade prvého z nich dokument neobsahoval jeho meno, keďže bol vystavený pre inú osobu. Počas pojednávania druhý sťažovateľ uviedol, že on požiadal o azyl v Srbsku, ale jeho žiadosť nepreskúmali.
Právnici sťažovateľov vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach argumentovali najmä tým, že migračný úrad porušil ustanovenia smernice o azylovom konaní (2013/32/EÚ)
[2]
tým, že nepreskúmal s dostatočnou vážnosťou, či sa Srbsko môže považovať za "bezpečnú tretiu krajinu" v špeciálnej situácii sťažovateľov. V ich ponímaní boli rozhodnutia formalistické a neobsahovali žiadne individuálne posúdenie. Sťažovatelia ďalej namietali, že migračný úrad im nedovolil využiť trojdňovú lehotu na vyvrátenie domnienky "bezpečnej tretej krajiny", keďže migračný úrad vydal rozhodnutie hneď v ten deň, kedy sa konal prvý pohovor. Argumentovali aj tým, že rozhodnutia dostatočne nezohľadnili relevantné informácie o krajine, s osobitným zreteľom na správy úradu vysokého komisára a stanovisko srbského ministra práce a sociálnych vecí zo 14. septembra 2015, podľa ktorých Srbsko neprijme žiadateľov o azyl z Maďarska.
Ešte v ten deň vnútroštátny súd zrušil rozhodnutia migračného úradu a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd sa odvolával na § 3 ods. 2 vládneho nariadenia a argumentoval, že migračný úrad mal analyzovať situáciu v Srbsku ohľadom azylového konania dôkladnejšie. Mal taktiež informovať sťažovateľov o svojich zisteniach a umožniť im v trojdňovej lehote vyvrátiť domnienku o "bezpečnej tretej krajine" s pomocou právnych zástupcov. (ods. 20 - 29)
Druhé rozhodnutie migračného úradu a odvolanie proti nemu
Sťažovatelia v ďalšom konaní o žiadostiach o azyl predložili písomné stanovisko psychiatričky, ktorá ich navštívila v tranzitnej zóne 23. septembra a porozprávala sa s nimi prostredníctvom tlmočníka, ktorý sa rozhovoru zúčastnil cez telefón. Prvý sťažovateľ je podľa psychiatričky dobre zorientovaný, schopný sústrediť sa a spomínať si, ale vykazuje znaky úzkosti, strachu a zúfalstva. Diagnostikovali mu posttraumatickú stresovú poruchu (PTSD). Psychiatrička v súvislosti s druhým sťažovateľom uviedla, že ho považovala za veľmi dobre zorientovaného, bez straty pamäti, ale so znakmi depresie, úzkosti a zúfalstva a diagnostikovali mu aj PTSD. Psychiatrička nespomenula potrebu zdravotného alebo psychologického liečenia. Podľa jej názoru sa však mentálny stav sťažovateľov mohol zhoršovať pre ich uväznenie.
Dňa 23. septembra migračný úrad informoval právnych zástupcov sťažovateľov telefonicky, že pojednávanie sa bude konať o dva dni. Zástupcovia však toto zrejme nepovažovali za platné predvolanie a preto sa pojednávania nezúčastnili.
Na pojednávaní pred migračným úradom dňa 25. septembra 2015 sa sťažovatelia rozhodli neurobiť žiadne úkony, kým ich zástupcovia nebudú prítomní. Migračný úrad prostredníctvom tlmočníka ovládajúceho urdský jazyk informoval sťažovateľov o trojdňovej lehote na vyvrátenie domnienky bezpečnej tretej krajiny.
Dňa 28. septembra 2015 zástupcovia sťažovateľov podali podnet migračnému úradu, v ktorom protestovali proti spôsobu predvolania a žiadali nové pojednávanie, na ktorom by sa mohli zúčastniť. Uviedli tiež, že sťažovatelia by mali dostať adekvátnu možnosť vyjadriť sa k materiálom, na základe ktorých sa Srbsko považovalo za bezpečnú tretiu kraji