K vylúčeniu sudcu z dôvodu rozhodovania v inom procesnom postavení

Generálne sa vychádza z toho, že sudcu možno vylúčiť pre jeho kvalifikovaný pomer ku konaniu (jeho predmetu) alebo k stranám (subjektom), ktoré sa na konaní zúčastňujú. V trestnom konaní je tou stranou predovšetkým obvinený, hoci v zmysle zákona č. 301/2005 Z. z.  Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Trestný poriadok" alebo "TP") je obvinený iba súčasťou širšieho spojenia - . Takou osobou môže byť aj osoba, ktorá v trestnom konaní nemusí mať nevyhnutne žiadne procesné postavenie a napriek tomu sa jej úkon trestného konania môže priamo dotýkať. Hoci základ slova "nestranný" môže evokovať, že sa vzťahuje najmä na kvalifikovaný pomer sudcu k stranám konania (sporu), nestrannosť ako taká je predovšetkým subjektívnou psychickou kategóriou, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle; zahŕňa tak vzťah k predmetu konania, ako aj jeho účastníkom, ich právnym zástupcom a pod.

O takomto vnútornom vzťahu však dokáže relatívne presne referovať iba sám sudca. Takéto úzke poňatie kategórie nestrannosti sudcu by však ťažko našlo v praxi svoje uplatnenie, a to vzhľadom na objektívnu nepreskúmateľnosť jeho vnútorného (psychického) rozpoloženia. Na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "ESĽP") sa preto začal používať a niekoľko desaťročí rozvíjať tzv. dvojitý test nestrannosti, ktorý vychádza zo subjektívneho a objektívneho prvku nestrannosti. Subjektívny test je založený na základe osobného presvedčenia sudcu v danej veci. Skúma sa, či sudca prejavil osobnú zaujatosť v konkrétnom prípade. Pri posudzovaní sa vychádza z toho, že subjektívna (personálna) nestrannosť sudcu je prezumovaná, pokiaľ sa tento predpoklad nevyvráti. Dôkazné a argumentačné bremeno zaťažuje ten subjekt, ktorý tvrdí, že sudca je zaujatý. Domnienku subjektívnej nestrannosti je možné vyvrátiť len objektívnym spôsobom. Objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, že je možné v tomto ohľade vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť. Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca sa subjektívne cíti byť nestranným; dôležité je, aby sa takto objektívne javil v očiach strán a verejnosti ako takej, resp. nezaujatého pozorovateľa. Tu sa reflektuje sociálna povaha súdneho rozhodovania, z ktorého vyplýva, že aj napriek tomu, že reálny dôvod na pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti v skutočnosti neexistuje (ako v subjektívnej či dokonca ani v objektívnej polohe), nemožno prehliadať ani existenciu možného presvedčenia, že taký dôvod daný je. Na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu pri objektívnom teste stačí, ak existujú okolnosti, ktoré môžu (objektívne) vyvolať legitímne pochybnosti o nestrannosti súdu. V tejto súvislosti ESĽP vytvoril paradigmu, ktorá našla uplatnenie na celom európskom kontinente a podľa ktorej .

Subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca má určitý (nie nezaujatý) vzťah k veci v širšom zmysle. Avšak v zmysle judikatúry ESĽP neexistuje nepriepustná hranica medzi subjektívnou a objektívnou nestrannosťou a v niektorých prípadoch môže byť zložité vyvrátiť prezumpciu subjektívnej nestrannosti. Pri skúmaní, či existujú legitímne dôvody svedčiace o nedostatku nestrannosti sudcu, je možné zobrať do úvahy i stanovisko obžalovaného či inej strany v trestnom konaní. Určujúcim prvkom je však to, či možno považovať obavy dotknutej osoby za objektívne opodstatnené. Vylúčenie sudcu z prejednávania a ro­zhodovania veci je preto založené nie na skutočne preukázanej zaujatosti, ale už vtedy, ak možno mať čo i len najmenšiu legitímnu pochybnosť o jeho nezaujatosti. Je potrebné zdôrazniť, že aj pri posudzovaní javovej stránky nestrannosti (objektívny test) je podstatnou reálna existencia objektívnych okolností, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o nezaujatom postavení sudcu. Preto aj ESĽP pristupuje k tejto otázke realisticky a vyžaduje, aby sa obava z absencie nestrannosti sudcu zakladala na konkrétnych, preukázateľných a dostatočne závažných skutočnostiach.

Možno doplniť, že aj z tzv. Bangalórskych zásad správania sudcov vyplýva požiadavka, aby sa atribút nestrannosti sudcu javil predovšetkým v očiach objektívneho (nezainteresovaného) pozorovateľa.

Na druhej strane platí, že i keď zákon nespája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania veci iba s ich skutočne preukázanou subjektívnou zaujatosťou, ale dôvodom takéhoto rozhodnutia je čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno zároveň prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Inými slovami, sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. V tejto súvislosti možno ešte poukázať na to, že podľa Bangalórskych zásad sa vylúčenie sudcu nevyžaduje (hoci by na to existovali dôvody), ak by nebolo možné ustanoviť iný senát, ktorý by vo veci konal. Povedané inak, ak by vylúčenie viedlo k faktickej paralýze trestného súdu, môže o veci rozhodnúť aj zaujatý sudca, resp. senát. Vychádza sa z toho, že radšej zaujatý sudca ako žiadny sudca.

K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci môže dôjsť až vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že napriek zákonom stanovenej povinnosti je dôvodné pochybovať, či bude môcť nezávisle a nestranne rozhodovať. Nepochybne ide o prípady, keď je sudca súčasne na strane účastníka konania alebo svedka, prípadne, keď by mohol byť v konaní dotknutý na svojich právach; zhodne to platí, ak má sudca k účastníkom konania príbuzenský (rodinný ), priateľský alebo zjavne nepriateľský vzťah, alebo vzťah ekonomickej závislosti. Dôvodom vylúčenia z dôvodu kvalifikovaného pomeru k strane nie je ani profesijný priateľský vzťah prokurátora a sudcu, ak tento vzťah nie je ďalej sprevádzaný vzťahom prospechárstva či závislosti. Vo vzťahu ku kvalifikovanému pomeru sudcu k veci Najvyšší súd ČR uvádza, že okolnosti, na základe ktorých takýto pomer k veci vznikne, nie sú definované a ani ich nie je možné akokoľvek konkretizovať, pretože takýto pomer môže vzniknúť z mnohých rôznych dôvodov a môže mať príčinu v celej škále okolností, pre ktoré sa sudca stane vo veci pre svoju nestrannosť k tejto veci neobjektívnym. Takou okolnosťou môžu byť aj mediálne, resp. verejné vyjadrenia sudcu na adresu obvinených, o ktorých sudca, resp. senát, ktorého je členom, následne rozhodoval.