33/2013
Konkurzné a reštrukturalizačné konanie
Právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces
Rovnosť účastníkov konania
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
§ 153, § 154, § 109 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov
Konkurzné a reštrukturalizačné právo nie je spotrebiteľským právom, kde by mal súd chrániť či obhajovať záujem slabšieho účastníka právneho vzťahu. Avšak, ak zmyslom a účelom reštrukturalizácie je kolektívne uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých zúčastnených subjektov (vrátane súdov) je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok, nemožno stotožňovať spoločný záujem veriteľov so záujmom jediného veriteľa (hoci zabezpečeného – aj keď sporne), a to ani v prípade, že ide o banku úverujúcu podnikateľskú činnosť dlžníka. Takýto postup totiž opomína základné zásady, na ktorých je v ZKR postavené riešenie úpadcu dlžníka.
Nositeľom ústavou a dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie nie je len majoritný veriteľ, ale všetci veritelia, ktorí riadne a včas (spôsobom ustanoveným Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii) prihlásili svoje pohľadávky. Ak krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí plánu pre jeho podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov, pričom tento sa fakticky stotožnil s individuálnym záujmom väčšinového veriteľa, porušil tak základné právo ostatných veriteľov na (spravodlivú) súdnu ochranu v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v súdnom (reštrukturalizačnom) konaní.
Nález
Ústavného súdu
I. ÚS 200/2011
Z odôvodnenia:
1. Krajský súd rozhodoval ako odvolací súd v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka – spoločnosti S., a.s. (ďalej len ,,dlžník“). Návrh na povolenie reštrukturalizácie dlžníka podal 15. apríla 2010 veriteľ J. F. (jeden zo sťažovateľov) a táto bola povolená uznesením okresného súdu č. k. 1 R 1/2010-1205 z 31. mája 2010.
Podaním z 26. novembra 2010 navrhol ustanovený reštrukturalizačný správca – spoločnosť S., k. s. (taktiež jeden zo sťažovateľov, ďalej aj ,,správca“), ako predkladateľ reštrukturalizačného plánu, aby okresný súd v súlade s § 153 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZKR“) potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka z 28. októbra 2010 doplnený dodatkom z 23. novembra 2010 v znení schválenom schvaľovacou schôdzou z 24. novembra 2011 a aby ukončil reštrukturalizáciu dlžníka.
2. Okresný súd uznesením č. k. 1 R 1/2010-3894 z 15. decembra 2010 reštrukturalizačný plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou 24. novembra 2010 zamietol, keďže dospel k záveru, že tento je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov (§ 154 ods. 1 písm. d) ZKR).
Na odvolanie správcu ako predkladateľa plánu v zmysle § 154 ods. 2 ZKR o veci rozhodoval krajský súd, ktorý sťažnosťou napadnutým uznesením rozhodnutie okresného súdu z 15. decembra 2010 potvrdil. V dôsledku potvrdzujúceho uznesenia krajského súdu nadobudlo uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu právoplatnosť, a tak okresný súd uznesením z 11. mája 2011 v zmysle § 154 ods. 3 ZKR: (i) zastavil reštrukturalizačné konanie dlžníka, (ii) začal konkurzné konanie voči dlžníkovi, (iii) vyhlásil konkurz na majetok dlžníka, (iv) ustanovil do funkcie správcu JUDr. J. K., (v) vyzval veriteľov dlžníka na prihlásenie pohľadávok a (vi) uložil správcovi bez zbytočného odkladu informovať známych veriteľov dlžníka o konkurznom konaní.
3. Sťažovateľ I. M., ktorý je veriteľom dlžníka, akcionárom dlžníka a zároveň predsedom predstavenstva dlžníka, videl porušenie označených základných práv vo viacerých smeroch. Podľa jeho názoru všeobecné súdy pri rozhodovaní o zamietnutí reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou nebrali do úvahy rozhodujúce skutočnosti, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, arbitrárne, a tým aj protiústavné.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vyslovil porušenie ním označených práv, uznesenie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (reštrukturalizačné). Žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 311,22 €.
5. Sťažovateľ J. F. je veriteľom dlžníka a osobou, ktorá podala návrh na povolenie reštrukturalizácie. V sťažnosti uviedol, že „pre dlžníka vykonával ak