Procesná aktivita sporovej strany ako limit prieskumu v opravnom konaní (inauguračná prednáška)**

Vydáno: 37 minút čítania

MOLNÁR, P.: Procesná aktivita sporovej strany ako limit prieskumu v opravnom konaní. Právny obzor, 107, 2024, č. 6, s. 633 – 645.

https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2024.6.05

Procedural activity of the disputing party as a limit of research in corrective proceedings. The author discusses the possibilities of the disputing party to retain its procedural activity for later stages of the proceedings, and the consequences of such a practice in remedial proceedings. It is concluded that the success of the disputing party in exercising its right to judicial and other legal protection is largely conditioned by its procedural diligence. Therefore, the use of procedural rights of the party to the dispute (from the point of its intended success in the dispute) is actually considered to be its procedural duty. Under the pressure of concentration principle, the disputing party must use the available means of procedural attack and procedural defense as soon as possible. Since in remedial proceedings the appellate court examines the fulfillment of the task of the lower court and does not rehear the case as a whole, the party to the dispute cannot be successful with delayed procedural activity. The setting of the requirements is strict, however, it is known in advance, it affects both sides of the dispute equally, and the court‘s proceedings must comply with the principle of equality of the parties. Therefore, the author considers the concept, in which the disputing party‘s (in)activity limits its possibilities in the further course of the proceedings, to be fair and sustainable for all corrective proceedings in the Slovak Republic.

Key words: litigation, procedural activity, basic procedural principles, remedial proceedings, limits of court activity in remedial proceedings

 
Úvod
Úlohou a poslaním netrestného súdneho konania je ochrana práv a právom chránených záujmov subjektov práva v situácii, keď sa subjekt práva domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem, tvoriaci obsah horizontálneho právneho vzťahu, sú ohrozené alebo porušené (štandardné sporové konanie a osobitné druhy civilného súdneho procesu), tvrdí porušenie alebo ohrozenie svojich práv postupom orgánu verejnej moci vo vertikálnych právnych vzťahoch (správne súdnictvo), alebo dokonca v situácii, ked porušenie či ohrozenie práv a právom chránených záujmov detekuje samotný súd bez iniciácie účastníkmi právneho vzťahu (niektoré konania v rámci mimosporového súdneho procesu).
Procesné právo je nadstavbou práva hmotného, a v prípade civilného sporového konania, na ktorý sa tento príspevok zameriava, hovoríme o fakultatívnej nadstavbe hmotného práva 1) .
Základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) však nie je právom absolútnym. Samotná ústava v čl. 51 ods. 1 normuje, že základného práva na súdnu a inú právnu ochranu sa možno domáhať len v medziach podústavnej právnej úpravy, ktorá toto základné právo vykonáva. Samozrejme, ústavné požiadavky smerujú ku kvalite zákonnej a podzákonnej právnej úpravy, ako aj k administrácii spravodlivosti v konkrétnej veci.
Aktuálna koncepcia civilného súdneho konania pracuje s kleinovským silným sudcom 2) , ale aj tento silný sudca je predsa len v možnostiach svojho procesného postupu limitovaný. Aktivita v spore sa vyžaduje jednoznačne predovšetkým od sporovej strany. Silný sudca zodpovedá za usmerňovanie priebehu konania a jeho ukončenie (podľa možnosti meritórnym) rozhodnutím v primeranej lehote a spravodlivo. V rámci týchto povinností sudca zodpovedá aj za vynucovanie aktivity sporových strán, nemôže ju však nahrádzať 3) . Strany sporu zodpovedajú za "svoj" výsledok v spore, a to predovšetkým v zmysle dosiahnutia "vyskladania" takého súhrnu skutkových zistení súdu (skutkový základ rozhodnutia), ktorý rezultuje vo vyhovujúcom meritórnom rozhodnutí. Táto koncepcia sa dá doktrinálne artikulovať aj prostredníctvom základných procesných princípov, ktoré sú
de lege lata
súčasťou legálneho textu a majú postavenie záväzných výkladových a aplikačných pravidiel [čl. 3 ods. 1 základných princípov zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "CSP")].
Uplatnenie základných sporových princípov (predovšetkým kombinácia formálnej pravdy, prejednacieho princípu, koncentrácie a kontradiktórnosti) spôsobuje, že využitie procesných práv sporovej strany je z pohľadu zamýšľaného úspechu tejto strany v spore potrebné chápať ako jej povinnosť. Dôsledky procesnej pasivity totiž negatívne postihujú sporovú stranu už na súde prvej inštancie, a pretrvávajú aj v opravných konaniach.
Úroveň procesnej aktivity sporovej strany predstavuje limity pre:
a)