Zákaz dvojitého pričítania jednej a tej istej okolnosti v zmysle § 38 ods. 1 Trestného zákona sa uplatní len pri skutkovej podstate jedného a toho istého trestného činu. Neuplatňuje sa pri úvahách o možnosti jednočinného súbehu trestných činov v tom smere, že okolnosť, ktorá je znakom jedného zo zbiehajúcich sa trestných činov, by nemohla zároveň podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby pri inom zbiehajúcom sa trestnom čine. Nie je preto vylúčené, aby k rovnakej okolnosti bolo prihliadnuté pri dvoch rôznych skutkových podstatách trestných činov spáchaných v súbehu, ak nie je daný iný dôvod taký súbeh vylučujúci. Uvedené je obrazom pravidla vyplývajúceho z § 8 Trestného zákona, že každý trestný čin sa má z hľadiska viny posúdiť podľa všetkých ustanovení Trestného zákona, ktoré sa naň vzťahujú a primerane zásady nullum crimen sine lege certa - ktorá predstavuje požiadavku určitosti a presnosti právnej normy.
Pokiaľ obvinený rezignuje na možnosť využiť svoje práva, o ktorých bol riadne poučený potom sa sám zbavuje práv, ktoré mu prináležia podľa Trestného poriadku, a preto sa nemôže v ďalšom konaní právne účinne domáhať porušenia svojich práv, ak sa sám o tieto svoje práva dostatočne nezaujíma a nestará (vigilantibus leges sunt scriptae - zákony sú napísané pre bdelých, treba byť bdelý, aby sme mohli ochrániť svoje právo, vigilantibus iura - právo je na strane ostražitých, vigilantibus non dormientibus iura subveniunt - právo pomáha bdelým nie spiacim).
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Tdo/69/2018
Skutkový stav
Najvyšší súd SR uznesením z 15. mája 2019, sp. zn. 3Tdo/69/2018, rozhodol tak, že: "Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie obvineného A. S. zamieta."
Z odôvodnenia
Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok z 27. septembra 2017, sp. zn. 8T/40/2017, bol obvinený A. S. uznaný za vinného zo spáchania zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, prečinu ublíž