čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
§ 369 ods. 2 písm. b) § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku
Ak obvinený v konaní pred okresným súdom využil právo urobiť vyhlásenie o vine zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a okresný súd toto vyhlásenie prijal, nestratil tým oprávnenosť podať dovolanie proti výroku o uložení trestu odvolacím súdom.
Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 143/2020 – upravený pre publikačné účely
| Z odôvodnenia |
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu SR (ďalej len "ústavný súd") bola 28. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť D. H. (ďalej len "sťažovateľ"), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava") a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 (ďalej aj "napadnuté uznesenie").
2. Ústavný súd uznesením z 15. apríla 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z.z. (ďalej len "zákon o ústavnom súde") ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
3. Okresný súd B. B. (ďalej len "okresný súd") rozsudkom sp. zn. 1 Tk 1/2016 z 29. júna 2016 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v z. n. p. (ďalej aj "TZ"), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere desiatich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a zároveň mu bol podľa § 58 ods. 3 TZ uložený trest prepadnutia majetku.
Sťažovateľ podal proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým rozhodol o treste, odvolanie.
Krajský súd v B. B. (ďalej len "krajský súd") uznesením sp. zn. 4 To 49/2016 zo 7. septembra 2016 rozhodol tak, že odvolanie zamietol.
Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu v spojení s predmetným uznesením krajského súdu dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v z. n. p. (ďalej aj "TP").
Najvyšší súd o dovolaní napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. b) TP odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta, že právny záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého "Proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený na základe prijatého vyhlásenia obvineného podľa § 257 ods. 5 TP, tak môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti, aj to iba s odkazom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP", predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu a práva a na spravodlivé súdne konanie.
Podľa názoru sťažovateľa § 257 TP upravujúci vyhlásenia obžalovaného a ich prijatie zo strany súdu sa zaoberá výlučne vyhlásením v otázke viny