LIBER X, TITULUS II: FAMILIAE ERCISCUNDAE (pars reliqua) - 10. kniha, 2. titul: Žaloba o rozdelenie dedičstva (posledná časť)

Cum putarem te coheredem meum esse idque verum non esset, egi tecum familiae erciscundae iudicio et a iudice invicem adiudicationes et condemnationes factae sunt: quaero, rei veritate cognita utrum condictio invicem competat an vindicatio? et an aliud in eo qui heres est, aliud in eo qui heres non sit dicendum est? respondi: qui ex asse heres erat, si, cum putaret se Titium coheredem habere, acceperit cum eo familiae erciscundae iudicium et condemnationibus factis solverit pecuniam, quoniam ex causa iudicati solvit, repetere non potest.sed tu videris eo moveri, quod non est iudicium familiae erciscundae nisi inter coheredes acceptum: sed quamvis non sit iudicium, tamen sufficit ad impediendam repetitionem, quod quis se putat condemnatum. quod si neuter eorum heres fuit, sed quasi heredes essent acceperint familiae erciscundae iudicium, de repetitione idem in utrisque dicendum est, quod diximus in altero. plane si sine iudice diviserint res, etiam condictionem earum rerum, quae ei cesserunt, quem coheredem esse putavit qui fuit heres, competere dici potest: non enim transactum inter eos intellegitur, cum ille cohere dem esse putaverit.

Keď som sa domnieval, že si mojím spoludedičom, no nebola to pravda, žaloval som ťa žalobou o rozdelenie dedičstva a sudca rozhodol navzájom o prisúdeniach a odsúdeniach. Potom, ako sa zistila pravda o záležitosti, sa pýtam, či nám navzájom prislúcha žaloba pre bezdôvodné obohatenie (kondikcia), alebo žaloba na vydanie veci (vindikácia). Tiež sa pýtam, či sa má stanoviť (niečo) iné v prípade toho, kto je dedičom, a iné v prípade toho, kto nie je dedičom. Odpovedal som: ak ten, kto bol hlavným dedičom, v domnení, že Titia má za spoludediča, prijme proti nemu žalobu o rozdelenie dedičstva a po rozhodnutí o odsúdení zaplatí peniaze, nemôže ich vymáhať späť, pretože zaplatil na základe rozhodnutia. Zdá sa však, že ťa znepokojuje to, že žaloba o rozdelenie dedičstva môže byť prijatá iba medzi spoludedičmi: no hoci nejde o žalobu, predsa stačí na zabránenie opätovného vymáhania to, že sa niekto domnieval, že bol odsúdený. Ak však ani jeden z nich nebol dedičom, ale žalobu o rozdelenie dedičstva prijali, akoby dedičmi boli, ohľadne opätovného vymáhania sa musí stanoviť u oboch to isté, čo sme uviedli v prípade jedného. Pravda, ak si rozdelili veci bez sudcu, možno konštatovať, že prislúcha aj žaloba pre bezdôvodné obohatenie ohľadom tých vecí,ktoré pripadli tomu, koho dedič považoval za svojho spoludediča: rozumie sa totiž, že medzi nimi nevznikla dohoda, keďže jeden sa domnieval, že druhý je spoludedič.

Qui familiae erciscundae iudicio agit, confitetur adversarium sibi esse coheredem.

Ten, kto podáva žalobu o rozdelenie dedičstva, uznáva, že protistrana je jeho spoludedičom.

Lucius et Titia fratres emancipati a patre adulti curatores acceperunt: hi communes pecunias ex reditibus redactas singulis subministraverunt: postea omne patrimonium diviserunt: et post divisionem Titia soror Lucio fratri suo coepit quaestionem movere, quasi amplius accepisset quam ipsa acceperat. cum Lucius frater eius non amplius sua portione, immo minus quam dimidiam consecutus sit, quaero, an Titiae competat adversus fratrem actio. Paulus respondit, secundum ea quae proponuntur, si Lucius non amplius ex reditu praediorum communium accepit, quam pro hereditaria portione ei competeret, nullam sorori eius adversus eum competere actionem. idem respondit, cum ex decretis alimentis a praetore amplius fratrem accepisse diceretur quam sororem, non tamen ultra partem dimidiam.