Náhrada mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov pri neplatnom skončení pracovného pomeru

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadaní senátu 20. augusta 2019 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "Listina") a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 4 Cdo 125/2018 z 26. marca 2019 (ďalej aj "napadnutý rozsudok") a prijal ju na ďalšie konanie.

V pracovnoprávnom spore sťažovateľa (ďalej v texte aj "zamestnanca") rozhodol Okresný súd Bratislava IV (ďalej len "okresný súd") rozsudkom č. k. 5 C 119/2009-228 z 9. októbra 2013 tak, že určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľovi z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. Druhým výrokom uvedeného rozhodnutia podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce uložil okresný súd odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy spolu s úrokom omeškania za 12 mesiacov, počnúc 11. júnom 2009 až do zaplatenia. Návrh sťažovateľa na vyplatenie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov okresný súd tretím výrokom uvedeného rozhodnutia podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce zamietol s odôvodením, že považoval priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov za dostatočnú. Súd pritom vychádzal z toho, že sťažovateľ poberá starobný dôchodok, pričom už v čase skončenia pracovného pomeru bol niekoľko rokov poberateľom starobného dôchodku. Sťažovateľ teda ani po neplatnom skončení pracovného pomeru, ani v súčasnosti nezostal bez akéhokoľvek príjmu. Súd pri rozhodovaní prihliadol tiež na celkovú nepriaznivú hospodársku a finančnú situáciu odporcu ako príspevkovej organizácie štátu a po zhodnotení všetkých okolností dospel k záveru, že priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov (sťažovateľom uplatnenej do právoplatného skončenia veci, čo v danom momente predstavovalo viac ako 53 mesiacov) by bolo neprimerané, preto za tento čas sťažovateľovi náhradu mzdy nepriznal.

Proti tretiemu výroku uvedeného rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, pričom s poukazom na Čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy, na zákonnú úpravu § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ako aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo 14. septembra 2011 namietol, že súd môže rozhodnúť o nepriznaní náhrady mzdy zamestnancovi za čas presahujúci dvanásť mesiacov len výnimočne, "ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce, pričom rozpor s dobrými mravmi... nemôže spočívať v tom, že sa zamestnanec počas súdneho sporu nezamestnal", resp. že poberá starobný dôchodok.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len "krajský súd") rozsudkom č. k. 9 Co 118/2014-277 z 15. decembra 2016 (ktorý nadobudol právoplatnosť 15. februára 2017) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"). Podľa krajského súdu posudzovanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nemožno robiť závislým od ekonomickej či finančnej situácie zamestnávateľa, no dôvod, že sťažovateľ bol dôchodcom a nikde sa nezamestnal, považoval odvolací súd za opodstatnený. Navyše, konanie sťažovateľa, ktorý odmietol oznámiť výšku poberaného dôchodku, odvolací súd vyhodnotil ako konanie účelové a v rozpore s dobrými mravmi a preto odvolaním napadnutý výrok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie odôvodnené tým, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP]. Prípustnosť podaného dovolania sťažovateľ zároveň vyvodzoval z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP] a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP].

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol, pričom vo vzťahu k námietke existencie procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f) CSP uviedol, že odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce a za rozhodujúce považoval zhodne so súdom prvej inštancie to, že žalobca v čase dania mu neplatnej výpovede bol poberateľom starobného dôchodku. Z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie "nečakane" a nepredvídateľne na iných ("nových") dôvodoch než súd prvej inštancie, pričom žalobca v danej procesnej situácii nebol ukrátený na svojich procesných právach a nebolo porušené jeho právo na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP]. Zo skôr uvedeného vyplýva, že dovolanie v časti, v ktorej sťažovateľ namietal existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p., najvyšší súd odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP.

Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. a) CSP najvyšší súd dospel k názoru, že sťažovateľ v podanom dovolaní neuviedol, v čom konkrétne sa krajský súd odklonil od právnych záverov vyslovených najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo 14. septembra 2011, a teda neuviedol konkrétne, ktorú právnu otázku riešil odvolací súd nesprávne a v čom spočívala táto nesprávnosť, ale namietal nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi v