Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Salmanov proti Slovenskej republike

rozsudok z 20. januára 2022 k sťažnosti č. 40132/16

Čl. 5 ods. 1 • Nezákonná väzba nariadená najvyšším súdom po prvostupňovom odsúdení • Prvky svojvôle • Čl. 5 ods. 5 • Odškodnenie • Nárok na odškodnenie za porušenie článku 5 ods. 1.
V prípade Salmanov proti Slovenskej republike,

Európsky súd pre ľudské práva (prvá sekcia), zasadajúc v komore v zložení:

Péter Paczolay, predseda,

Krzysztof Wojtyczek,

Alena Poláčková,

Gilberto Felici,

Erik Wennerström,

Lorraine Schembri Orland,

Ioannis Ktistakis, sudcovia,

a Renata Degener, tajomníčka sekcie,

berúc do úvahy:

sťažnosť (č. 40132/16) proti Slovenskej republike, ktorú 6. júla 2016 predložil Súdu podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) slovenský štátny občan, pán Alexander Salmanov (ďalej len „sťažovateľ“);

rozhodnutie notifikovať sťažnosť vláde Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“);

stanoviská strán;

po prerokovaní na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2021,

vyhlasuje nasledovný rozsudok, ktorý bol prijatý v tento deň:

ÚVOD
1. Sťažnosť sa týka sťažovateľovej väzby a konania týkajúceho sa jeho žiadosti o prepustenie v kontexte konania o jeho obvinení z podplácania.
SKUTKOVÝ STAV
2. Sťažovateľ sa narodil v roku 1986 avčase podania svojej sťažnosti vykonával trest odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou. Zastupoval ho pán V. Križiak, advokát pôsobiaci v Košiciach.
3. Vládu zastupovala jej spoluzástupkyňa, pani M. Bálintová, z ministerstva spravodlivosti.
4. Skutkové okolnosti prípadu tak, ako ich uviedli strany, možno zhrnúť takto.
I. OBVINENIE PROTI SŤAŽOVATEĽOVI A JEHO VÄZBA
5. Dňa 23. apríla 2013 bol sťažovateľ vzatý do väzby počas konania o obvinení z podplácania. Jeho väzba bola považovaná za potrebnú podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov - ďalej len "TP"), ktorý upravuje väzbu, ak existuje obava, že osoba bude zasahovať do výkonu spravodlivosti (
kolúzna väzba
) a pokračovať v trestnej činnosti (
preventívna väzba
). V priebehu následného prípravného konania druhý dôvod pre väzbu odpadol a ponechaný bol iba prvý z dôvodov.
6. Dňa 25. septembra 2013 bol sťažovateľ pre uvedené obvinenie obžalovaný pred Špecializovaným trestným súdom (ďalej len "ŠTS").
II. ŽIADOSŤ O PREPUSTENIE A NÁSLEDNÉ KONANIE
PRED VŠEOBECNÝMI SÚDMI
7. Konkrétnym predmetom sťažovateľovej sťažnosti pred Súdom je jeho väzba v období nasledujúcom po jeho žiadosti o prepustenie, s dátumom 25. septembra 2014 a predloženej ŠTS 29. septembra 2014, v ktorej tvrdil, že jeho väzba už nebola odôvodnená vzhľadom na jej dĺžku a ďalšie okolnosti.
8. Dňa 11. novembra 2014 ŠTS vyhovel žiadosti sťažovateľa a rozhodol o jeho prepustení.
9. V ten istý deň však prokuratúra podala sťažnosť, ku ktorej doplnila dôvody neskôr (pozri ďalej odsek 12). V dôsledku toho rozhodnutie o prepustení nenadobudlo právoplatnosť a sťažovateľ zostal vo väzbe.
10. V reakcii na sťažnosť prokuratúry ŠTS zrušil termín hlavného pojednávania vo veci obžaloby sťažovateľa, ktorý bol nariadený na 14. novembra a vytýčil dva nové termíny hlavného pojednávania na 28. novembra a 3. decembra 2014 s predpokladom, že 3. decembra 2014 bude vyhlásený rozsudok v merite.
11. Sťažnosť prokuratúry proti rozhodnutiu z 11. novembra 2014 spadala do rozhodovania najvyššieho súdu, ktorému bol spis zaslaný 14. novembra 2014.
12. Dňa 19. a 21. novembra 2014 prokuratúra predložila dôvody svojej sťažnosti a tieto boli zaslané advokátom sťažovateľa na vyjadrenia, ktoré predložili medzi 21. a 25. novembrom 2014.
13. Bez rozhodnutia o sťažnosti prokuratúry najvyšší súd 27. novembra 2014 zaslal spis späť ŠTS poukazujúc, že tak robí, aby nezmaril pojednávanie, ktoré bolo nariadené na prvom stupni na nasledujúci deň, čiže 28. novembra 2014. Zároveň najvyšší súd nariadil ŠTS, aby mu spis vrátil bezprostredne po prijatí rozsudku v merite.
14. Dňa 28. novembra a 3. decembra 2014 ŠTS uskutočnil pojednávania ako bolo nariadené; 3. decembra 2014 uznal sťažovateľa vinným a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov.
15. Po prijatí odsudzujúceho rozsudku ŠTS zaslal spis späť najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti prokuratúry proti rozhodnutiu z 11. novembra 2014 (prepustiť sťažovateľa).
16. Dňa 4. decembra 2014 najvyšší súd nariadil prejednanie sťažnosti prokuratúry na 10. decembra 2014. Na zasadnutí zrušil rozhodnutie ŠTS z 11. novembra 2014 (o sťažovateľovom prepustení). Aj keď súhlasil so ŠTS, že už nebol dôvod pre väzbu sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) TP, ponechal ho vo väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a) TP. V tejto súvislosti konštatoval, že sťažovateľ bol odsúdený na prvom stupni, hoci rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť. Poukázal na sťažovateľove problémy so správaním, jeho predchádzajúce odsúdenie a predchádzajúce stíhanie za priestupok, ako aj na skutočnosť, že bol držiteľom štyroch pasov a mal byť vypočúvaný ako svedok v inej trestnej veci. Najvyšší súd dospel k záveru, že vzhľadom na tieto faktory popri potenciálne vysokom treste, ktorému čelil, bolo nutné ponechať sťažovateľa vo väzbe pre obavu z úteku.
III. VÄZOBNÉ ROZHODNUTIE Z 5. FEBRUÁRA 2015
17. Vo svojom rozhodnutí z 5. februára 2015, ktoré sa týkalo sťažovateľovej novej žiadosti o prepustenie, najvyšší súd, zasadajúc v inom zložení než v tom, ktoré vyhlásilo skoršie rozhodnutie z 10. decembra 2014, uznal, že od času vyhlásenia prvostupňového odsudzujúceho rozsudku ukladajúceho trest odňatia slobody, väzba odsúdenej osoby spadá do sféry článku 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru, na rozdiel od článku 5 ods. 1 písm. c), ktorý bol dovtedy aplikovateľný. Pokým však odsúdenie nenadobudne právoplatnosť, väzba podlieha podmienkam podľa TP. Pokiaľ sa tieto podmienky týkajú obavy z úteku podľa § 71 ods. 1 písm. a) TP, právny stav sa po prvostupňovom odsúdení mení v tom, že ak odsúdenie znamená vysoký trest odňatia slobody, toto samo osebe vzbudzuje obavu z úteku a nevyžadujú sa žiadne ďalšie faktory. Za vysoký trest odňatia slobody sa považuje trest najmenej osem rokov. Je pravdou, že trest uložený sťažovateľovi prvostupňovým súdom je iba šesť rokov: čo je však dôležité, je príslušná trestná sadzba, ktorá v sťažovateľovom prípade stanovuje vysoký trest. Sťažovateľova žiadosť o prepustenie bola preto zamietnutá.
IV. KONANIE PRED ÚSTAVNÝM SÚDOM
18. Dňa 12. a 16. marca 2015 sťažovateľ podal na ústavnom súde dve samostatné sťažnosti proti najvyššiemu súdu a jeho rozhodnutiu z 10. decembra 2014 (pozri odsek 16). Tvrdil, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí porušil jeho práva na osobnú slobodu, spravodlivé súdne konanie a "prezumpciu neviny".
   V tomto ohľade sa odvolal, okrem iného, na článok 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru a ich ústavné ekvivalenty, najmä článok 17 ústavy (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) v rozsahu, v akom zaručoval osobnú slobodu (odsek 1), stíhanie a pozbavenie slobody iba z dôvodov a spôsobmi ustanovenými zákonom (odsek 2) a väzbu iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (odsek 5).
   Namietal najmä to, čo považoval za prieťahy zo strany nižších súdov pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie tvrdiac, že to trvalo 105 dní. Okrem toho, napadol posúdenie najvyššieho súdu ako svojvoľné, pokiaľ išlo o obavy z jeho úteku.
   V petite svojej sťažnosti žiadal ústavný súd, aby zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. decembra 2014; vrátil mu vec na ďalšie konanie; prikázal najvyššiemu súdu prepustiť ho z väzby a priznal mu 8 000 EUR ako spravodlivé zadosťučinenie.
19. Čo sa týka nároku na spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ uviedol nasledovné:
"
Vzhľadom na vyššie uvedené nepochopiteľné a fatálne porušenie mojich základných práv a slobôd žiadam, aby mi ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 8 000 EUR, ktoré je mi povinný vyplatiť najvyšší súd, ktorý sa pričinil o negatívny stav, ktorý som opísal vo svojej sťažnosti. Berúc do úvahy, žez dôvodu pochybenia najvyššieho súdu v čase podania sťažnosti zotrvávam vo väzbe, považujem zadosťučinenie v takejto výške za primerané."
20. Dňa 20. mája 2015 ústavný súd spojil tieto dve ústavné sťažnosti a prijal ich na ďalšie konanie v rozsahu, v akom sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru a článku 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.
21. Zároveň odmietol zvyšnú časť sťažnosti, vrátane námietok vznesených podľa článku 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru. Zastával názor, že aplikácia týchto ustanovení sa obmedzuje len na počiatočnú väzbu sťažovateľa, zatiaľ čo prípad pred ním sa týka súdneho preskúmania zákonnosti neskoršieho štádia väzby sťažovateľa, ktoré, podľa názoru ústavného súdu, spadá do sféry článku 5 ods. 4 Dohovoru. V dôsledku toho ústavný súd považoval ostatné ustanovenia, na ktoré sa poukazovalo, za neaplikovateľné.
22. V priebehu ďalšieho konania pred ústavným súdom najvyšší súd, ako dotknutý orgán, predložil svoje vyjadrenie k sťažnosti, zaoberajúce sa otázkou namietaných prieťahov pri prejednávaní sťažovateľovho prípadu väzby.
23. Dňa 3. februára 2016 ústavný súd vyhlásil nález, ktorým konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 ústavy v dôsledku postupu a uznesenia najvyššieho súdu z 10. decembra 2014. Zrušil napadnuté rozhodnutie, prikázal najvyššiemu súdu uhradiť sťažovateľove trovy právneho zastúpenia a konštatoval, že nemohol vrátiť vec na ďalšie konanie, keďže sťažovateľ sa už vtom čase nenachádzal vo väzbe (pozri ďalej odsek 28).
24. Ústavný súd sa odvolal na svoju vlastnú judikatúru, podľa ktorej článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje právo iniciovať súdne konanie na preskúmanie zákonnosti väzby a prepustenie osoby, akje väzba nezákonná. Predovšetkým zistil, že najvyšší súd nerozhodol urýchlene o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie. V tomto ohľade konštatoval, že po 27. novembri 2014 bol spis niekoľkokrát presúvaný medzi dvoma stupňami všeobecných súdov a takýto postup sa mu zdal účelový. Podľa jeho názoru, nič nenasvedčovalo tomu, že by najvyšší súd nemohol rozhodnúť o sťažnosti prokuratúry pred pojednávaním uskutočneným 3. decembra 2014. Súhlasil s argumentom sťažovateľa, že tým, že tak najvyšší súd nespravil, bol zodpovedný za skutočnosť, že keď napokon rozhodoval o veci, stav relevantný pre jeho rozhodnutie sa podstatne zmenil v neprospech sťažovateľa vzhľadom na jeho prvostupňové odsúdenie.
25. Navyše, pokiaľ ide o materiálne dôvody n
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).