rozsudok z 12. decembra 2024 k sťažnosti č. 56545/21
Čl. 35 ods. 1 • Nevyčerpanie dostupných vnútroštátnych prostriedkov nápravy zo strany sťažovateľa v súvislosti s jeho sťažnosťami týkajúcimi sa niektorých materiálnych podmienok jeho väzby • Súdny prieskum obmedzený na sťažnosti, pre ktoré neboli k dispozícii účinné vnútroštátne prostriedky nápravy.
Čl. 3 (hmotnoprávny) • Neľudské a ponižujúce zaobchádzanie • Sťažovateľ umiestnený do väzby v štandardnom režime (na rozdiel od zmierneného režimu) na viac ako jeden rok a štyri mesiace s dvadsaťtri-hodinovým uväznením v cele a veľmi obmedzenou činnosťou mimo cely, s cieľom zabrániť mu v zasahovaní do priebehu trestného konania • Kumulatívne podmienky väzby spolu s konkrétnymi sťažnosťami sťažovateľa a dĺžkou jeho väzby nepredstavujú zlé zaobchádzanie podľa článku 3.
V prípade Ribár proti Slovenskej republike,
Európsky súd pre ľudské práva (prvá sekcia) zasadajúci ako komora v zložení:
Ivana Jelić, predsedníčka,
Alena Poláčková,
Krzysztof Wojtyczek,
Georgios A. Serghides,
Raffaele Sabato,
Alain Cablais,
Artűrs Kučs sudcovia,
a Ilse Freiwirth,
tajomníčka sekcie,
berúc do úvahy:
sťažnosť (č. 56545/21) proti Slovenskej republike, podanú na Súd podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") slovenským štátnym občanom, pánom Martinom Ribárom (ďalej len "sťažovateľ") 12. novembra 2021;
rozhodnutie oznámiť sťažnosť vláde Slovenskej republiky (ďalej len "vláda");
stanoviská strán;
po prerokovaní na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2024;
vyhlasuje nasledovný rozsudok, ktorý bol prijatý v uvedený deň:
ÚVOD
1. Sťažovateľ namietal podmienky jeho väzby, ktorá bola nariadená, okrem iného, s cieľom zabrániť mu v zasahovaní do priebehu trestného konania (kolúzna väzba) a trvala približne jeden a pol roka. Jeho sťažnosť sa týka najmä rozsahu jeho uväznenia v cele (v súvislosti s obmedzeným množstvom času, ktorý mohol stráviť mimo cely, a akýchkoľvek aktivít, ktoré mu boli povolené).
2. Sťažnosť vyvoláva najmä otázky týkajúce sa vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa článku 35 ods. 1 Dohovoru a otázky podstaty podľa článku 3 Dohovoru.
SKUTKOVÝ STAV
3. Sťažovateľ je aktívnym advokátom. Narodil sa v roku 1977, žije v Bratislave a bol zastúpený pánom M. Marhavým, advokátom vykonávajúcim prax v Bratislave.
4. Vládu zastupovala jej zástupkyňa, pani M. Bálintová.
5. Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť takto:
I. TRESTNÉ STÍHANIE A VÄZBA SŤAŽOVATEĽA
6. Dňa 28. októbra 2019 bol sťažovateľ obvinený zo zločinu i) založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, a ii) krivej výpovede a vydierania (keďže existovalo podozrenie, že konal v prospech istej zločineckej skupiny pod zámienkou poskytovania právnych služieb jej členom, a tým koordinoval ich príslušné výpovede s cieľom ochrániť najvyšších predstaviteľov skupiny pred trestným stíhaním).
7. V ten istý deň bol sťažovateľ na základe týchto obvinení zadržaný a 30. októbra 2019 bolo vydané rozhodnutie o jeho vzatí do väzby s cieľom zabrániť mu (i) v zasahovaní do priebehu trestného konania v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov - ďalej len "Trestný poriadok") a (ii) v pokračovaní v trestnej činnosti v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 9. marca 2021 bol prvý z týchto dôvodov väzby sťažovateľa zrušený a zachovaný bol len druhý z nich.
8. Medzitým 17. júna 2020 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu; jeho žiadosť bola zamietnutá prvostupňovým Špecializovaným trestným súdom a v odvolacom konaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") 15. júla 2020, resp. 12. augusta 2020.
9. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") však 13. mája 2021 vyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateľa tak, že zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu z 12. augusta 2020 a prikázal najvyššiemu súdu okamžité prepustenie sťažovateľa.
10. Ústavný súd pritom konštatoval, že zrušené rozhodnutie síce citovalo relevantné zásady, ale nebolo podložené skutkovými okolnosťami prípadu. Oba dôvody väzby sťažovateľa (konkrétne riziko, že bude zasahovať do priebehu trestného konania a riziko, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti) boli založené výlučne na povahe skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie. Čím dlhšie jeho väzba trvala, tým silnejšie museli byť tieto dôvody. Okrem toho, klasifikácia jeho skutkov, ktoré mali predstavovať trestný čin vydierania, bola vágna a nedostatočná. To však bolo dôležité vzhľadom na to, že za tieto údajné skutky sťažovateľovi potenciálne hrozil trest odňatia slobody vo výmere na dvadsať až dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie (na rozdiel od trestu, ktorý mu hrozil za ostatné skutky, z ktorých bol obvinený, a to päť až desať rokov odňatia slobody). Závažnosť údajného vydierania mala zase negatívny vplyv na možnosť nahradiť väzbu sťažovateľa alternatívnymi opatreniami. Napokon, všeobecné súdy nedali primeranú odpoveď na konkrétne argumenty sťažovateľa - vrátane jeho tvrdenia, že konanie, z ktorého bol obvinený, predstavovalo legitímny výkon jeho právnického povolania.
11. Väzba sťažovateľa sa skončila jeho prepustením 14. mája 2021.
12. Závery podobné tým, ktoré sú obsiahnuté v ústavnom rozhodnutí (nález) z 13. mája 2021, ústavný súd vyslovil aj v nálezoch z 30. septembra a 2. decembra 2021, ktoré sa retrospektívne týkali rozhodnutí o zamietnutí neskorších žiadostí o prepustenie z väzby podaných sťažovateľom. V poslednom z týchto dvoch nálezov ústavný súd tiež konštatoval, že preskúmanie zákonnosti väzby sťažovateľa v reakcii na príslušnú žiadosť o prepustenie z väzby nebolo urýchlené.
II. PODMIENKY VÄZBY SŤAŽOVATEĽA
13. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol vo výkone väzby, podmienky väzby upravoval predovšetkým zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o výkone väzby") a vyhláška ministerstva spravodlivosti č. 437/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len "Poriadok výkonu väzby").
14. Keďže do 9. marca 2021 dôvody väzby sťažovateľa zahŕňali údajnú potrebu zabrániť mu v zasahovaní do priebehu trestného konania, až do tohto dátumu sa naňho vzťahoval osobitný súbor pravidiel: napríklad sťažovateľ bol oprávnený prijímať návštevy a telefonovať len so súhlasom príslušného orgánu činného v trestnom konaní (§ 19 ods. 2 a § 21 ods. 1 zákona o výkone väzby, účinného v príslušnom období) a prijatá alebo odoslaná korešpondencia sťažovateľa musela prejsť kontrolou tohto orgánu (§ 20 ods. 3 zákona o výkone väzby).
15. Sťažovateľ bol umiestený v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica (ďalej len "ústav Banská Bystrica") a počas celého výkonu väzby bol v jednej a tej istej dvojlôžkovej cele sám - najprv preto, že v ústave nebol iný väzeň nefajčiar, ktorý by bol umiestnený spolu s ním, a neskôr na vlastnú žiadosť sťažovateľa. Cela mala rozlohu 8,02 metrov štvorcových, okrem toho sa v cele nachádzala hygienická bunka pozostávajúca z umývadla, sprchy a toalety. Časť plochy cely zabe