Menovacie právomoci prezidenta Slovenskej republiky (2.)

[pokračovanie z predchádzajúceho čísla - Menovacie právomoci prezidenta Slovenskej republiky (1.)]

Pre korektný výklad účelu a obsahu menovacích pôsobností priznaných Ústavou SR prezidentovi SR väčší význam než účelové spory (napr. o "gramatický" výklad ustanovení ústavy) majú dosiaľ vyslovené právne názory Ústavného súdu SR.

Za východiskový možno označiť právny názor Ústavného súdu SR na všetky ústavné právomoci priznané prezidentovi SR podľa čl. 102, podľa ktorého: "Jediné ustanovenie Ústavy SR limitujúce výkon všetkých ústavných právomocí prezidenta SR je obsiahnuté v sľube, ktorý skladá a v ktorom sa zaväzuje, že: "Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony" (čl. 104 ústavy). Preto len záujmy občanov, zachovávanie a obhajoba Ústavy SR a ostatných zákonov sú jediné ústavou upravené dôvody, ktoré prezident SR zohľadňuje pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako sú upravené v čl. 102 písm. a) až r) ústavy."¹⁾

Ústavný súd SR dospel k záveru, že prezident SR má menovaciu pôsobnosť, ktorá nie je iba symbolická, reprezentatívna.

"Treba zdôrazniť, že väčšina ústavných právnikov bola iného názoru, než toho, k akému dospel Ústavný súd SR."²⁾ Nejde o tvrdenie celkom korektné. Iný názor verejne neprejavila väčšina ústavných právnikov, ale niekoľko z ústavných právnikov, aj keď tí tak robia niekedy opakovane až dodnes. Nezaškodí pripomenúť, že nevraživý postoj časti právnikov, medzi ktorými nechýbal špecialista na autorské právo či trestní právnici, sa netýkal až právneho názoru ústavného súdu o povahe menovacej pôsobnosti prezidenta SR. Podaktorí právnici odmietali už právomoc Ústavného súdu SR podať výklad ústavy dôvodiac, že ústavný súd môže podávať iba výklad ústavných zákonov. Iní právnici sa zaradili do klubu priaznivcov úradujúceho predsedu vlády SR V. Mečiara a politicky neprijateľné pre nich bolo, aby prezident SR získal akúkoľvek pôsobnosť vo vzťahu k postaveniu premiéra. Nahliadnutie do dobovej tlače z rokov 1993 a 1994 by najlepšie zhrnulo príčiny, ktoré mali za následok, že ústavní a iní právnici dospeli k inému názoru na menovaciu pôsobnosť prezidenta SR, než aký vyslovil Ústavný súd SR, hoci jedine názor ústavného súdu bol a je právne relevantný.

Pokiaľ ide o kompetencie priznané prezidentovi SR podľa čl. 102, Ústavný súd SR o nich v svojom historicky prvom meritórnom rozhodnutí vyslovil právny názor:

"V Ústave SR (č. 460/1992 Zb.) sú uvedené tri typy formulácií pre úpravu právomoci prezidenta. V prvom prípade ide o výslovne priznané oprávnenie vyjadrené formuláciou "môže urobiť", napríklad môže rozpustiť Národnú radu SR [čl. 102 písm. d)], môže odvolať sudcu Ústavného súdu (čl. 138 ods. 2). V druhom prípade ide o výslovne určenú povinnosť vyjadrenú formuláciou "je povinný". napríklad je povinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady SR [čl. 102 písm. d) druhá veta]. V treťom prípade ide o formuláciu "urobí", napríklad "prepožičiava vyznamenania" [čl. 102 písm. h)], alebo "odvolá člena vlády" (čl. 116 ods. 7). Táto formulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť oprávnenie, ale aj povinnosť. V dôsledku toho treba odstrániť pochybnosti o obsahu normatívnych viet určených v právnom poriadku SR a osobitne v jej ústave.

Univerzálnym interpretačným pravidlom výkladu právnych noriem určených v Ústave SR pre štátne orgány je pravidlo: "Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon" (čl. 2 ods. 2). Pomocou aplikácie tohto interpretačného pravidla určeného Ústavou SR práva prezidenta od jeho povinností nemožno oddeliť, lebo by sa vytvorili pochybné povinnosti. Napríklad podľa článku 102 písm. i) Ústavy SR prezident "udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty". Ak by sa tento typ formulácie úloh prezidenta interpretoval ako právna povinnosť, interpretáciou práva by vznikla silne dubiózna povinnosť prezidenta udeliť amnestiu alebo zmierniť trest uložený súdom každému, kto o to požiada. Ústavné postavenie prezidenta SR je jednoznačné iba vtedy, keď mu Ústava SR výslovne priznáva oprávnenie alebo výslovne ukladá povinnosť. V iných prípadoch ústavné postavenie prezidenta treba dotvoriť buď interpretáciou právnych noriem uvedených v texte Ústavy SR alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení Ústavy SR. Ani vtedy, ak by zákon určil povinnosť prezidenta SR konať spôsobom nepredpísaným v Ústave SR, nebolo by možné interpretovať takú povinnosť ako ústavnú, lebo zákon by menil Ústavou SR upravené postavenie prezidenta SR, a teda svojou podstatou by bol protiústavný."³⁾

"Citovaný právny názor Ústavného súdu SR sa týka výkladu právomocí prezidenta SR podľa pôvodnej úpravy čl. 102 z roku 1992. Časť tejto úpravy patrí minulosti, bola zrušená novelizáciami ústavy. To neznamená, že do minulosti patrí aj právny názor ústavného súdu na úlohu interpretácie práva pri určovaní právnej povahy ústavných právomocí prezidenta SR, právnych účinkov, s ktorými sa spájajú a spôsobu ich uplatnenia."⁴⁾

Ústavný súd SR sa vymedzením účelu a obsahu ústavného postavenia prezidenta SR v nie jednoznačne určených ustanoveniach o pôsobnosti prezidenta SR, teda v prípadoch, ktoré sú ponechané na zistenie, či ide o oprávnenie alebo povinnosť prezidenta SR uplatniť príslušnú pôsobnosť, zaoberal vo vzťahu k pôsobnosti prezidenta SR odvolať člena vlády SR na návrh predsedu vlády SR, menovať vedúceho diplomatickej misie, menovať viceguvernéra Národnej banky na návrh vlády SR schválený Národnou radou SR, menovať generálneho prokurátora SR na návrh Národnej rady SR.

Ústavný súd SR v konaní o pôsobnosti prezidenta SR pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády SR podal tento výklad:

"Článok 116 ods. 4 Ústavy SR upravuje oprávnenie predsedu vlády SR podať právne významný návrh na odvolanie člena vlády SR. Podaním návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády vzniká prezidentovi SR právna povinnosť návrhom sa zaoberať. Prezident po posúdení okolností prípadu musí rozhodnúť, či návrhu predsedu vlády SR vyhovie