čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky
Člena Súdnej rady Slovenskej republiky nemožno odvolať v priebehu jeho 5-ročného funkčného obdobia orgánom, ktorý ho na tento post nominoval, lebo len tak sa zaručí jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Stanovisko pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 2/2018 – upravené pre publikačné účely.
Z odôvodnenia:
I.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava") Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú SR ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
2. Ústavnému súdu bola 18. augusta 2014 doručená sťažnosť JUDr. G. Š. (ďalej len "sťažovateľka"), zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 21 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "listina"), rozhodnutím prezidenta SR (ďalej len "prezident") č. 1249-2014-BA zo 16. júna 2014 (ďalej len "rozhodnutie prezidenta") o jej odvolaní z funkcie člena Súdnej rady SR (ďalej len "súdna rada") pred uplynutím funkčného obdobia.
3. Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu prezidenta v sťažnosti v prvom rade zdôrazňuje, že v danom prípade absentuje ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci prezidenta odvolať člena súdnej rady pred uplynutím funkčného obdobia, a uviedla, že pri absencii právnej úpravy dôvodov odvolania člena súdnej rady v ústave možno za dôvod odvolania považovať len stratu jedného z predpokladov ustanovených v čl. 141a ods. 2 ústavy na to, aby sa kandidát mohol stať členom súdnej rady, čo prezident v jej prípade nerešpektoval.
Podľa sťažovateľky súdna rada je "... nezávislým ústavným orgánom... jej postavenie je voči iným ústavným orgánom rovnocenné. Z týchto dôvodov v sťažovateľkinej veci nemôže platiť princíp "kto menuje, odvoláva"... Člen súdnej rady pri výkone svojej funkcie neplní úlohy nominanta, ale úlohy a ciele nezávislej súdnej rady." Sťažovateľka tiež uviedla, že namietané rozhodnutie prezidenta trpí nedostatočným odôvodnením, keďže odkazuje len na ustanovenie § 26 ods. 1 písm. c) zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len "zákon o súdnej rade"), pričom podľa sťažovateľky "Neuvedenie dôvodov odvolania dotknutej osoby z funkcie, ktorú zastáva, umožňuje orgánu verejnej moci, aby tieto dôvody zostali skryté a utajené nielen pred verejnosťou, ale aj pred akoukoľvek právnou kontrolou, ktorá by mohla preskúmať ich transparentnosť, zákonnosť, cieľ a nevyhnutnosť."
4. Uznesením Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 215/2015-14 z 13. mája 2015 bola sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie.
5. Konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 46/2011
5.1 Uznesením č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 2011 bola z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietnutá sťažnosť JUDr. D. H. vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy, k porušen