NIEKOLKO APLIKAČNÝCH PROBLÉMOV PRI VÝKLADE ZNAKOV SKUTKOVEJ PODSTATY TRESTNÉHO ČINU POŠKODZOVANIA VERITELA
Úpadkové trestné činy, najmä trestné činy, ktoré sú páchané zo strany dlžníka s cieľom (úmyslom) poškodiť majetkové práva veriteľa, a to skutočným alebo predstieraným zmenšovaním svojho majetku1), vyvolávajú v aplikačnej praxi orgánov činných v trestnom konaní, či súdov pomerne časté aplikačné problémy pri výklade formálnych znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 TZ. Účelom tohto príspevku je v stručnosti poukázať na niektoré z nich a načrtnúť aj ich možné riešenia.
Námietka premlčania pohľadávky veriteľa a možnosti spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa
Pomerne častým aplikačným problémom, ktorý dosiaľ nebol riešený judikatúrou, je posudzovanie prípadov, v ktorých veriteľ podá na svojho dlžníka trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (TZ), pretože ten sa zbavuje svojho majetku (napr. jeho predajom, darovaním, prípadne svoj majetok zaťažuje napríklad zriadením záložného práva, a tým ho pre veriteľa znehodnocuje), pričom dlžník sa voči podanému trestnému oznámeniu bráni námietkou, že pohľadávka jeho veriteľa je už premlčaná v zmysle § 100 a nasledujúce Občianskeho zákonníka (OZ), a preto ho nič neobmedzovalo a ani neobmedzuje vykonávať dispozície so svojim majetkom. Ide pritom o prípady, v ktorých dlžník v dôsledku svojich majetkových dispozícií už nedisponuje dostatočným množstvom svojho majetku, z ktorého by si veriteľ mohol uspokojiť celú svoju pohľadávku2). Typické pre takéto prípady preto je, že nie je sporné, že dlžník vykonával majetkové dispozície v čase existencie neuspokojenej pohľadávky svojho veriteľa a že následkom týchto majetkových dispozícií bolo čiastočná alebo úplná nemožnosť veriteľa uspokojiť svoju pohľadávku z majetku dlžníka.
Dlžník teda v trestnom konaní namieta, že uplatňovaná pohľadávka veriteľa je už premlčaná, t.j. nevymožiteľná a preto jeho konanie nemožno označiť za protiprávne a už vôbec nie za konanie napĺňajúce znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 TZ.
Podstatou týchto polemík je preto odpoveď na otázku, či základná skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 TZ chráni aj majetkové nároky veriteľov, ktoré vyplývajú z premlčaných pohľadávok, pretože pohľadávka pri premlčaní nezaniká a nie je jednoznačné, či by dlžník namietal premlčanie3).
V prvom rade treba skonštatovať, že existencia pohľadávky veriteľa je podstatným znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 TZ.4) Z uvedeného dôvodu nechráni predmetná skutková podstata také pohľadávky, pri ktorých zaniká nielen nárok, ale aj samotné právo, teda prípady, pri ktorých dochádza k zániku samotnej pohľadávky5). Neexistujúcim právom však nie je také právo, ktoré už bolo premlčané. Premlčané právo naďalej existuje a to aj napriek tomu, že ho po uplatnení námietky premlčania nemožno priznať v konaní pred súdom. Preto ani plnenie z premlčaného dlhu nie je bezdôvodným obohatením a uspokojenie premlčanej pohľadávky veriteľa zo strany dlžníka nie je protiprávnym konaním6).
Uvedeným výkladovým problémom sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal Krajský súd v Bratislave a to v uznesení sp. zn. 4 To 82/2015 z 5.11.2015. V predmetnej trestnej veci bola obžalovaná stíhaná pre podozrenie zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa, pričom v odvolacom konaní namietala, že pohľadávka veriteľa je evidentne premlčaná podľa občianskoprávnych predpisov, pretože veriteľ neurobil žiadne právne kroky na jej uplatnenie na súde. Podľa názoru obžalovanej malo práve premlčanie pohľadávky spôsobiť stav, že veriteľ použil trestnoprávne normy na vyvodenie zodpovednosti voči obžalovanej, pretože iné právne inštitúty už nemal k dispozícii.
Krajský súd v Bratislave skonštatoval, že podstatou možnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa v zmysle znaku individuálneho ob