Zákaz donucovania k sebaobvineniu pri ekonomickej trestnej činnosti

Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu alebo povedané inak, princíp podľa ktorého nikto nie je povinný sám seba obviňovať, je neoddeliteľnou súčasťou trestného práva procesného a týka sa dokazovania trestnej činnosti. ¹⁾  Ide o procesný princíp, ktorý zakazuje neprípustné procesné techniky vedúce k usvedčeniu obvineného. ²⁾

Tento princíp je právom a to právom podozrivej (obvinenej) osoby na to, aby nebola žiadnym spôsobom nútená aktívne sa podieľať na svojom usvedčovaní, t. j. nútená nielen k priznaniu, ale aj k poskytnutiu dôkazov, ktoré by ju mohli akýmkoľvek spôsobom spojiť s konkrétnym trestným činom. Toto právo prináleží nielen podozrivej (obvinenej) fyzickej osobe, ale týka sa aj podozrivých (obvinených) právnických osôb. Podozrivé či obvinené osoby sa môžu tohto práva vzdať a priznať sa k trestnej činnosti, respektíve môžu napomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní vlastnej trestnej činnosti a to aj tak, že im poskytnú usvedčujúce dôkazy, avšak vzdanie sa tohto práva musí byť vždy dobrovoľné, teda nesmie byť výsledkom nátlaku, či rôznych úskokov orgánov činných v trestnom konaní (je však bez významu, aké motívy viedli podozrivú či obvinenú osobu k spolupráci).

Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu (orgánov činných v trestnom konaní) rešpektovať tento princíp a to tak, že je ich povinnosťou zhromažďovať dôkazy bez toho, aby boli podozrivé či obvinené osoby nútené podieľať sa na svojom usvedčovaní, či pomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri vyhľadávaní (zabezpečovaní) dôkazov, z ktorých by vyplývala alebo mohla vyplývať ich trestná činnosť. V tomto smere sa majú orgány činné v trestnom konaní obmedziť len na náležité poučenie podozrivej či obvinenej osoby o tom, že priznanie a oľutovanie trestnej činnosti, respektíve napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti sú poľahčujúce okolnosti, avšak je výslovne iba na podozrivej či obvinenej osobe, ako s týmto svojím právo naloží. Poučenie by však vždy malo obsahovať aj vysvetlenie, že podozrivá či obvinená osoba nemá žiadnu povinnosť vydávať či poskytovať dôkazy o svojej možnej trestnej činnosti a ani nemá povinnosť spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Toto poučenie je podstatné aj preto, aby konkrétna osoba vedela, že ju orgán činný v trestnom konaní považuje za podozrivú (je rozdiel, či k určitej osobe pristupuje orgán činný v trestnom konaní ako ku svedkovi, ktorý má povinnosť vypovedať a uvádzať pravdivo všetky okolnosti o ktorých vypovedá, alebo ako k podozrivej osobe, ktorá má právo mlčať a ktorú nemožno nútiť k žiadnemu aktívnemu konaniu zameranému na svoje usvedčenie).

Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu teda núti orgány činné v trestnom konaní k tomu, aby si nezľahčovali svoju činnosť a dokazovanie takým spôsobom, že sa zamerajú iba na získavanie priznaní konkrétnych osôb (čo sa však v praxi často stáva), na ktorých následne vystavajú celý skutkový stav veci, ale aby riadne a samostatne viedli dokazovanie a to bez aktívnej súčinnosti podozrivej osoby. Napokon, podozrivá osoba nie je orgánom činným v trestnom konaní a preto sa síce môže dobrovoľne priznať (obviniť sa), ale orgány činné v trestnom konaní by sa na to nemali spoliehať, či slepo veriť priznaniu a ani na priznanie v dokazovaní vyčkávať (napríklad predlžovať väzobné trestné stíhanie obvineného s cieľom, aby sa obvinený vo väzbe "dobrovoľne priznal" a začal spolupracovať).

Porušenia zákazu donucovania k sebaobviňovaniu sa možno dopustiť aj v prospech podozrivej osoby, t. j. nie je prípustné porušiť právo podozrivej osoby neprispieť k svojmu obvineniu ani s argumentom, že vynútené dôkazy môžu byť v jej prospech, pričom ak podozrivá alebo obvinená osoba poskytne nejaké listinné dôkazy dobrovoľne napríklad daňovému úradu v daňovom konaní, nemusí tak urobiť aj v trestnom konaní. Je vecou obhajoby podozrivej osoby, akú stratégiu v trestnom konaní zvolí a či určitú vec orgánom činným v trestnom konaní aktívne poskytne, alebo neposkytne. Právo odmietnuť výpoveď nie je možné obchádzať s poukazom na objasňovanie skutočností vykonávaných aj v prospech obhajoby. ³⁾