Článok nadväzuje na prvú časť publikovanú v dvojmesačníku Zo súdnej praxe č. 4/2025 na stranách 149 - 153 a po analyzovaní problematiky z hľadiska európskeho práva pokračuje v analýze dĺžky lehoty na podanie správnej žaloby proti výroku o zákaze vstupu cudzinca na územie Slovenskej republiky podľa vnútroštátneho práva a poukazuje na súvisiace legislatívne zmeny prijímané v kontexte Reformy azylovej a migračnej politiky v Európskej únii.
Vnútroštátne právo
Vnútroštátna právna úprava rozhodovania o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky je obsiahnutá v zákone č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon č. 404/2011 Z. z."). Následne je procesný postup pri súdnom prieskume týchto rozhodnutí upravený v zákone č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Správny súdny poriadok" alebo "SSP").
Na určenie, v akej lehote má byť správna žaloba podaná na správny súd, je potrebné ustáliť základné východisko, či výroky rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu sú oddeliteľné alebo navzájom podmienené podľa zákona č. 404/2011 Z. z. a či je možné ich subsumovať pod pojem "rozhodnutie o administratívnom vyhostení". Výrok o administratívnom vyhostení aj výrok o zákaze vstupu sa pritom nachádzajú v jednom a tom istom rozhodnutí orgánu verejnej správy, vydanom podľa § 77 a § 82 zákona č. 404/2011 Z. z. Preto už na prvý pohľad je zrejmé, že rozdelením oboch výrokov jedného rozhodnutia na samostatné výroky, ako to signalizuje Najvyšší správny súd SR v rozhodnutiach citovaných v prvej časti, by mohol jedno a to isté rozhodnutie orgánu verejnej správy správny súd preskúmavať na základe dvoch samostatných žalôb a potenciálne aj v súdnych oddeleniach odlišných sudcov.
Zákon č. 404/2011 Z. z. v súčasnosti rozlišuje medzi administratívnym vyhostením štátneho príslušníka tretej krajiny a a