Rámec pozitívneho záväzku štátu pri násilí v školách

Ochrana žiakov pred násilím vyplýva pre Slovenskú republiku z medzinárodného práva na úrovni

Z univerzálnej medzinárodnoprávnej úpravy ochrany žiakov vyplývajú najmä hmotnoprávne aspekty pozitívneho záväzku štátu, ktoré zaväzujú príslušné orgány Slovenskej republiky k tomu, aby prijali príslušné legislatívne, administratívne, sociálne a výchovné opatrenia, ktoré majú zabezpečiť bezpečnosť a zdravie žiakov, ako aj kompetentný dozor nad nimi.

Regionálna medzinárodnoprávna úprava je zameraná predovšetkým na vytvorenie efektívneho a bezprostredného systému ochrany žiakov v školskom prostredí, ktoré by malo účinne reagovať na všetky ohrozenia života a zdravia (duševného aj telesného) žiakov. Predmetná regionálna medzinárodnoprávna ochrana žiakov vychádza z judikatúry ESĽP, ktorá vytvorila kritériá pre posudzovanie toho, či si štát splnil svoje povinnosti, najmä v súvislosti s konkrétnym porušením práv žiakov chránených Dohovorom.

Predmetné kritériá vo všeobecnosti vytvoril ESĽP a hlavnou úlohou pri aplikovanítohoto testu na situáciu žiakov v školskom prostredí bolo, či vôbec, a ak áno, tak v akom rozsahu možno tento test aplikovať na násilie páchané na žiakoch v školskom prostredí. Vzhľadom na nejednoznačnosť ESĽP pri aplikácii je vhodné, aby sa pripomenuli nielen kritériá, ktoré vyvstali z tohoto testu, ale aj skutkové okolnosti prípadu ktoré viedli ESĽP k ich konkrétnej podobe. Z pohľadu násilia v školách môže byť zaujímavé, že test bol vytvorený ESĽP v prípade, ktorý mal pôvod v škole.

Sťažovatelia namietali aj porušenie čl. 2 Dohovoru (právo na život) na tom základe, že príslušné orgány štátu neprijali primerané opatrenia na ochranu života pána Ali Osmana a jeho syna pred reálnym a známym nebezpečenstvom, ktoré pre ich život znamenal učiteľ. Vláda sa bránila tým, že polícia v predmetnom čase nemohla vnímať učiteľa ako reálneho a bezprostredného ohrozovateľa života rodiny Osmanovcov. Postup polície zohľadňoval v relevantnom časovom období súhrn vedomostí a informácií, pričom neexistoval taký ich rozsah, ktorý by si vynútil rozsiahlejšie opatrenia. V kľúčovom bode 116 Veľká komora ESĽP uviedla základné kritériá pre posudzovanie splnenia si pozitívneho záväzku pri ochrane života v zmysle čl. 2 Dohovorua tým vytvorila Osmanov test vymedzuje v zásade tri kritériá, ktoré má použiť ESĽP pri preskúmavaní pozitívneho záväzku pri ochrane práva na život, a to, či

Napriek tomu, že rozhodnutie Veľkej komory ESĽP v prípade nebolo prijaté jednomyseľne (pomerom 17 proti trom), tak je až do súčasnosti používané pri preskúmavaní sťažností namietajúcich "štandardné" porušenie pozitívneho záväzku štátu nielen z pohľadu čl. 2 Dohovoru, ale aj pri miernejších formách zásahu do fyzického či duševného zdravia človeka v zmysle čl. 3 a čl. 8 Dohovoru. Základnou otázkou pri násilí v školách je však to, či ide alebo nejde o "štandardné" situácie, ak ohrozenie života alebo zdravia zasiahne žiakov v školskom prostredí. Podľa môjho názoru je prístup ESĽP k tejto otázke nejednotný (takmer všetky rozhodnutia ESĽP sú prijímané väčšinou a často tou najtesnejšou) a nejednoznačný či, prinajmenšom, ťažšie predvídateľný. Je to spôsobené aj tým, že doktrína pozitívneho záväzku je spojená s výkladovou metódou ESĽP, že Dohovor je "živým" nástrojom medzinárodného práva (predmetná doktrína je prepojená s evolučnou metódou výkladu), ktorú ESĽP odvodil zo staršej doktríny "účinnosti" Dohovoru, podľa ktorej jeho cieľom "nie je chrániť práva teoretické a iluzórne, ale praktické a účinné". Jej korelátorom v súvislosti s pozitívnymi povinnosťami štátu pri ochrane života človeka sa stal prípad , ktorý v bode 68 uviedol, že: " ."

Prípad je dôležitý nielen pre korekciu podmienok pre vznik pozitívnej povinnosti štátu preventívne chrániť život človeka, ale aj z pohľadu analýzy

Vedomostná podmienka uplatniteľnosti pozitívneho záväzku určuje zavinenie štátu, ktoré sa odvíjaod existencie "reálneho a bezprostredného rizika". Napriek tomu, že ESĽP neposkytuje definíciu toho, čo je "reálne a bezprostredné", tak možno z právnej doktríny odvodiť, že "reálne" riziko musí byť objektívne dané a pravdepodobne sa môže naplniť.

Teda slovo "reálna" je spojené s pravdepodobnosťou vzniku ujmy a "bezprostredná" je spojené s jej blízkosťou a teda, že sa môže "kedykoľvek zhmotniť". Pri posudzovaní zavinenia je dôležitým aspektom aj správanie obete. V zásade závadné či chybné správanie obete nemôže byť ospravedlnením pre nečinnosť štátu, avšak ESĽP tu berie do úvahy faktor "nepredvídateľnosti ľudského správania". Pre rozhodovanie ESĽP a Ústavného súdu je tiež dôležité zodpovedanie otázky, na kom leží dôkazné bremeno. Je povinnosťou obete preukázať predvídateľnosť ujmy alebo má štát dokázať, že ujma bola nepredvídateľná? Všeobecne platí, že dôkazné bremeno nesie sťažovateľ, avšak ESĽP v prípadoch, keď obeť je pod kontrolou štátu, prenáša dôkaznú povinnosť na štát. Žiaci sú pri školskom násilí pod kontrolou školských orgánov, čo má dosah aj na určenie nositeľa dôkazného bremena. Na druhej strane sťažovatelia, najmä v prípade šikany v školách musia údajné násilie spôsobené konaním spolužiakov popísať veľmi " "; bod 118 precedentného rozhodnutia vo veci Sťažovatelia v tomto prípade tvrdili, že zlé zaobchádzanie s pätnásťročným spolužiakom viedlo k trvalému poškodeniu očí, spôsobenému údermi do hlavy. Svoje tvrdenia podložili lekárskymi správami, v ktorých sa poškodený žiak sťažoval na bitie spôsobujúce mu bolesti, vrátane trvalého poškodenia očí. Školské orgány však zistili, že k poraneniu oka došlo nešťastnou náhodou. Lekárske správy neuvádzali ďalšie viditeľné poranenia. Okrem jedného incidentu, ktorý bol prešetrený, neexistovali žiadne podrobnosti o údajných incidentoch násilia voči poškodenému žiakovi. V dôsledku toho prijal ESĽP uvedenú precedentnú vetu.

K príčinnej súvislosti pozri najmä rozhodnutie vo veci , kde sedemročná školáčka umrela na následky umrznutia. V predchádzajúci deň škola zrušila vyučovanie v dôsledku hrozby snehovej búrky. Predčasné ukončenie vyučovania nebolo oznámené miestnej samospráve, ktorá zabezpečovala kyvadlovú dopravu autobusom po riadnom skončení vyučovania. Keď kyvadlová doprava po predčasnom ukončení vyučovania neprišla, tak sa dievčatko rozhodlo ísť pešo do 4 km vzdialeného domova. Po ceste ju však zastihla snehová búrka, zablúdila v nej a napokon umrzla na smrť. Podľa ESĽP " " (bod 41 rozsudku). Dôležitým pre konštatovanie porušenia čl. 2 Dohovoru bolo v tomto prípade (ESĽP v ňom nerozlišoval medzi hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi aspektmi) aj to, že príslušné vnútroštátne konania neboli ani po ôsmich rokoch ukončené.

Štáty nie sú vševediace [podrobnejšie v písm. a)], ale ani všemocné. Tiež majú svoje limity pri realizovaní pozitívnych povinností, ktoré sú závislé od zdrojov nielen finančných, ale aj technických a kapacitných. Vzhľadom na to, že účinná ochrana života a zdravia je zabezpečená predovšetkým prostredníctvom polície, tak by určite nebolo rozumné požadovať, aby každé nahlásenie obáv ľudí o svoj život a zdravie bolo vybavené nepretržitou osobnou ochranou. Pri prijímaní ochranných opatrení spravidla existujú viaceré, do úvahy prichádzajúce opatrenia. Je zrejme na sťažovateľoch (judikatúra ESĽP je v tomto nejasná), aby poukázali na to, aké mal štát opatrenia k dispozícii a potom je na štáte, aby "rozumne" odôvodnil, prečo si vybral práve predmetné ochranné opatrenie. Pri výbere ochranných opatrení má štát spravidla pomerne širokú voľnú úvahu, ktorú limituje jednak miera hroziaceho rizika ujmy a jednak kauzalita.

V doterajšej rozhodovacej praxi ESĽP sa v zásade (nie však bezvýnimočne) aplikoval na násilie žiakov spáchané v školskom prostredí Zásadne (bezvýnimočne) vychádza ESĽP z toho, že pozitívny záväzok podľa čl. 2 Dohovorusa v týchto prípadoch uplatňuje v kontexte verejného vzdelávania a to bez ohľadu na to, či ide o verejnú alebo súkromnú školu. Školské orgány majú preto povinnosť chrániť zdravie a pohodu žiakov, pričom najmä malé deti sú obzvlášť zraniteľné a sú pod ich výhradnou kontrolou. Článok 2nebude naplnený, ak ochrana poskytovaná vnútroštátnym právom je len "na papieri", a preto musí efektívne fungovať predovšetkým v praxi.

Z pohľadu údajných porušení pozitívneho záväzku štátu možno násilie zo strany žiakov rozdeliť na

Spôsob a charakter útoku študenta v Spišskej Starej Vsi vykazuje podstatné znaky plánovaného útoku. Precedentným pre takéto násilnosti žiakov je rozhodnutie ESĽP vo veci Sťažovateľmi boli príbuzní obetí 22-ročného študenta odborného učilišťa, ktorý zastrelil 10 ľudí, z toho 9 študentov učilišťa a jedného učiteľa. Okrem skutkových okolností prípadu bolo v rámci vyšetrovania zistené, že páchateľ bol už v roku 2006 prepustený z vojenskej služby kvôli problémom s duševným zdravím. Páchateľ sám v rozlúčkovom liste napísal, že takýto skutok si naplánoval už v roku 2002.

Sťažovatelia namietali, že fínske príslušné zložky mali dostatočnú vedomosť na to, aby prijali účinné ochranné opatrenia, predovšetkým aby nedovolili páchateľovi držbu a nosenie zbrane. Vláda úspešne (z pohľadu rozhodnutia ESĽP) namietala, že nemohla vedieť o bezprostrednom ohrození života v tomto prípade. V odvolaní sa na vlastnú judikatúru, síce vychádzajúcu z aplikácie , však považoval ESĽP za rozhodujúcu otázku v tomto prípade to, či existovali opatrenia, od ktorých sa dalo odôvodnene očakávať, že ich prijatím by sa zabránilo ohrozeniu života. Podľa názoru ESĽP, uvedeného v bode 89 rozsudku, " ."

Z hľadiska aplikácie a nad jeho rámec ESĽP v tomto rozhodnutí vytvoril novú pozitívnu povinnosť štátu, ktorá sa aktivizuje pri povinnosti poskytnúť všeobecnú ochranu pred páchaním trestných činov. V bode 85 rozsudku rozšíril túto " aj na zodpovednosť " ." Práve vymedzenie tejto " " nad rámec kritizoval vo svojom nesúhlasnom stanovisku "mienkotvorný" britský sudca Eicke. Nabádal k nepreceňovaniu všeobecného rizika z používania strelných zbraní, pričom čepeľové zbrane sa viac podieľajú na teroristických útokoch a takáto " " pri ohrození práva na život sa im neprisudzuje. Podľa sudcu Eickeho sa mal aplikovať v tradičnej podobe, z ktorého aj podľa väčšiny vyplývalo, že neexistovalo skutočné a bezprostredné ohrozenie života, pričom

Väčšina však vytvorila novú povinnosť " " vo vzťahu k " " nad rámec povinnosti chrániť identifikovaného jednotlivca v zmysle . Zrejme opodstatnene v závere svojho opozitného vóta (a ja s ním) sudca Eicke kladie otázku, ako sa v praxi bude uplatňovať táto nová " ". S určitým prehnaním zakladá to povinnosť štátu vykonávať nad legálnymi držiteľmi strelných zbraní nepretržitý dohľad?

Je zrejmé, že skutkové okolnosti tohoto fínskeho prípadu boli v tom čase v Európe výnimočné, avšak po tragickej streľbe na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe, ale aj tragédii v Spišskej Starej Vsi, je potrebné hľadať realistické pravidlá dohľadu nad držiteľmi strelných zbraní aj na Slovensku. Preto aj rozhodnutie vo veci netreba aplikovať mechanicky, ale so starostlivým zvážením všetkých okolností konkrétneho prípadu.

Podstatne frekventovanejšie je ohrozenie života a zdravia žiakov v rámci spontánneho konania, ktoré je často tragickým vyústením šikany v školách. V tomto smere sa ESĽP väčšinou držal aj v nedávnej minulosti . Ako príklad možno uviesť rozhodnutie vo veci . Sťažovatelia namietali, že školské úrady nechránili dostatočne ich dieťa v škole, ponechali deti bez dozoru v triede a nezabezpečili náležitú lekársku pomoc. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné to, že školské orgány nevedeli o zdravotnom stave Derenika (o jeho osobitnej zraniteľnosti v dôsledku zdravotného stavu) a v deň tragickej udalosti nebol v škole žiadny zdravotnícky personál, ktorý by poskytol Derenikovi kvalifikovanú lekársku pomoc.

Na základe týchto okolnosti prípadu sa ESĽP rozhodol aplikovať prvým krokom (vedomosť), ktorým bolo zisťovanie, či triedna učiteľka mala alebo mohla vedieť, že Derenik bude vystavený životu nebezpečnému konaniu zo strany spolužiakov, čo ju malo podnietiť k tomu, aby prijala potrebné opatrenia na ochranu jeho života, vrátane zabezpečenia prítomnosti zdravotníckeho personálu. Podľa ESĽP na to, aby sa učiteľovi uložila prísna požiadavka, aby nikdy a za žiadnych okolností neopúšťal triedu, by bolo potrebné preukázať určitý stupeň zraniteľnosti. V tejto súvislosti ESĽP uviedol, že vzdelávacia inštitúcia je v zásade povinná dohliadať na žiakov počas obdobia, ktoré strávia v jej starostlivosti. Od učiteľského personálu však nemožno očakávať, že zabezpečí stály dohľad nad každým žiakom, aby mohol okamžite reagovať na akékoľvek jeho nepredvídateľné správanie. Existuje množstvo rizík, ktorým môžu byť deti vystavené a prvoradou povinnosťou školských úradov je prijať opatrenia dohľadu na zaistenie bezpečnosti žiakov a ich ochranu pred všetkými formami násilia, ktorým môžu byť vystavené. Nič však v tomto prípade nenasvedčovalo tomu, že by v deň incidentu existovali nejaké faktory vyžadujúce osobitnú pozornosť alebo opatrenia zo strany triedneho učiteľa, keďže učiteľka nevedela o osobitnej zraniteľnosti Derenika v dôsledku jeho zdravotného stavu. Nič tiež nenasvedčovalo, že by sa v triede Derenika G. predtým vyskytli prípady násilia medzi žiakmi. Preto je ťažké tvrdiť, že samotným odchodom z triedy by sa dalo povedať, že triedna učiteľka ohrozila bezpečnosť Derenika G., čím by podľa článku 2 Dohovoruprevzali zodpovednosť školské orgány. Na základe toho ESĽP nepovažoval za potrebné, aby pristúpil k druhému kroku a rozhodol, že k porušeniu čl. 2 Dohovoru nedošlo.

Disentujúci sudcovia však v nesúhlasnom stanovisku namietali nevhodnosť použitia prísneho , vzhľadom na to, že obeťou bolo obzvlášť zraniteľné malé dieťa, ktoré bolo pod výhradnou kontrolou školských orgánov. Incident sa odohral v triede počas vyučovania, keď sa odôvodnene očakáva prítomnosť učiteľa. Ponechanie detí v triede osamote ich mohlo samo osebe vystaviť skutočnému a bezprostrednému ohrozeniu života a zdravia, a to preto, že ich správanie v tomto veku je nepredvídateľné. Podľa sudcov Harutyunyana a Pastor Vilanova: " ."

Obsah tohoto disentu len potvrdzuje nejednotnosť sudcov ESĽP pri určovaní zodpovednosti školských orgánov za život a zdravie im zverených detí. Táto nejednotnosť vyvrcholila v zatiaľ ostatnom rozhodnutí ESĽP, kde disentujúca menšina v arménskom prípade prerástla o tri roky neskôr do väčšiny v prípade Sťažovateľ podal neúspešnú občianskoprávnu žalobu proti škole a štátu (z dôvodu, že poskytol škole licenciu) na náhradu škody za ublíženie na zdraví jeho syna, ku ktorému došlo v škole. V tom videl porušenie čl. 8 Dohovoru. V tesnom väčšinovom rozhodnutí (pomer 4:3) komora ESĽP úplne ignorovala (z hľadiska uplatnenia zodpovednosti veľmi prísny) a, naopak, oprela sa o rozhodnutia

Prípad v čase svojho vydania nevzbudil širšiu pozornosť a aj keď sa naň v neskorších rozhodnutiach ESĽP občas odvolával, tak bez toho, aby mal záujem na precedenčnom pôsobení jeho kľúčovej časti, ktorá sa týkala podstatného rozšírenia zodpovednosti školských orgánov za život a zdravie žiakov na prípady mimo školského vyučovania. Sťažovatelia tvrdili, že za smrť ich syna môže vedenie školy, ktoré jednak poskytlo ubytovanie na internáte osobe mimo školského veku a jednak jej poskytli vražednú zbraň. Podľa ESĽP, nič nenasvedčovalo tomu, že obeť si vyžaduje osobitnú ochranu a ani skutočnosť, že škola umožnila bývanie osemnásťročnej osobe v zariadení základného vzdelávania, sama osebe nevyvoláva problém (aj keď to bolo v rozpore s právnymi predpismi) podľa čl. 2 Dohovoru. Sám páchateľ neprejavoval pred zabitím žiaka agresívne alebo násilné správanie. V bode 59 rozsudku však ESĽP vyslovil novú zásadnú domnienku, že: " ." V ďalšom potom túto východiskovú domnienku aplikoval na predmetný prípad, čím sa vyhol uplatneniu prísneho . Oprel sa o spisovú dokumentáciu prípadu,z ktorej, podľa ESĽP, najmä vyplynulo, že

Tieto skutočnosti stačili ESĽP, aby bez uplatnenia rozhodol o porušení čl. 2 Dohovoru, čo sa neobišlo bez opozitných vót pri väčšinovom (pomer 5:2) hlasovaní. Disentujúci sudcovia Sajó a Raimondi namietali, že " " Kritizovali predovšetkým to, že väčšina sa odchýlila od princípov stanovených v ."

V nasledujúcich rozhodnutiach spojených s násilím v školách sa ESĽP už podobným excesom vyhýbal až do prípadu . Na rozdiel od prípadu tu došlo k ublíženiu na zdraví žiaka v rámci vyučovania. Pri východiskách pre rozhodnutie prípadu išiel dokonca ešte ďalej a vypožičal si z prípadu ktorý sa vôbec netýkal násilia medzi žiakmi, ale správania sa učiteľov k zvereným žiakom počas vyučovania, absolutistickú zásadu, podľa ktorej " " (bod 67 rozsudku). V odvolaní sa na prípad rozšíril "vyučovanie" aj na pobyt žiakov mimo vyučovacích priestorov a v tesnej väčšine (pomer 4:3) prijal rozhodnutie o porušení čl. 8 Dohovoru, pričom jeho aplikácia by dokonca mala ešte viac zvoľniť podmienky primárne vytvoreného k čl. 2 Dohovoru, a nie naopak. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že ESĽP pripustil to, že aj občianskoprávna žaloba na náhradu škody je dostatočným prostriedkom nápravy za porušenie Dohovoru. Tým, že sa sťažovateľ nedomohol tohoto prostriedku (vnútroštátne súdy mu zamietli žalobu na náhradu škody voči škole), bol porušený čl. 8 Dohovoru.

Sudcovia Pastor Vilanova, Skukking a Roosma v opozitnom vóte kritizovali väčšinu najmä preto, že týmto rozhodnutím fakticky ESĽP zaviedol prezumpciu zodpovednosti štátu za akýkoľvek incident, ktorý sa stane vo vzdelávacej inštitúcii bez ohľadu na to, či je verejná alebo súkromná. Obvinili väčšinu výslovne zo súdneho aktivizmu, pretože týmto rozhodnutím " ." Nezvyčajne kritický disent naznačuje, že rozhodnutie napriek tomu, že patrí k časovo ostatným v tejto oblasti, nemá ešte zaručené precedenčné pôsobenie minimálne v tom, že nevysvetlil, prečo nepoužil ESĽP a