Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Na čas po rozvode
Slovenské civilné procesné právo bolo v roku 2015 rekodifikované. Jeho normy boli čiastočne zmenené, no predovšetkým inak usporiadané do samostatných čiastkových kódexov, a to Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“). Boli vytvorené viaceré nové konštrukcie inštitútov procesného práva. V našom rodinnom procese však zostalo zachované riešenie zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého sa s konaním o rozvod manželstva spája konanie o úpravu práv a pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Odôvodnenie tohto postupu bolo celkom jednoduché a naznačuje, že prípadný iný prístup ani nebol predmetom bližších úvah. Dôvodová správa stroho uvádza, že „predkladateľ zachováva obligatórnosť spojenia konania o rozvod manželstva s konaním o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode“.1 Viaceré ustanovenia nášho procesného práva sú predmetom kritiky a návrhov na zlepšenie. Izolované diskusie však k legislatívnym návrhom nevedú. Práve táto konštrukcia sa však na sklonku predchádzajúceho volebného obdobia Národnej rady SR stala predmetom legislatívneho procesu. Tento príspevok je vysvetlením v súčasnosti platnej normy prostredníctvom jej historicko-právnej analýzy a porovnania s inými riešeniami vzťahu rozvodového konania na jednej strane a opatrovníckeho či poručenského konania na druhej strane.
Legislatívny návrh, ktorý nezaujal
Národná
1)
rada SR v predchádzajúcom volebnom období prerokovala legislatívny návrh štyroch, v tom čase opozičných poslancov, ktorí 23. augusta 2019 doručili návrh, aby s účinnosťou od 1. januára 2020 boli z § 100 CMP a z § 24 ods. 1 prvá veta zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej aj "zákon o rodine" alebo "ZR") vypustené slová "na čas po rozvode". Účelom navrhovanej zmeny bolo spojenie konania o rozvode manželstva s konaním o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu aj na čas spred rozvodu. Dôvodová správa obsahuje kritiku súčasnej právnej úpravy, uvádza, že ak sa manželia rozvádzajú a majú maloleté dieťa, sú fakticky nútení podávať na súd dva návrhy, a to návrh na rozvod manželstva a návrh na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. K tomu dochádza aj napriek tomu, že v oboch konaniach sa vykonáva takmer identické dokazovanie týkajúce sa zverenia maloletých detí do starostlivosti niektorého z rodičov, výživného a styku rodičov s maloletým dieťaťom.Osobitne kriticky návrh vníma to, že rodič, ktorý rieši otázku výživného, musí podať aj návrh na úpravu povinností k maloletému dieťaťu, keďže v konaní o rozvod je možné priznať výživné až na čas po rozvode a nie od podania návrhu, ako tomu je pri návrhu na úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. Taktiež v konaní o rozvod manželstva nie je možné nariadiť neodkladné opatrenie, ktoré by predbežne riešilo nezhody rodičov. Rodič je tak vystavený tomu, že sa musí dvakrát zúčastňovať pojednávaní, na ktorých sa preberajú tie isté otázky, čo pre neho znamená zvýšené náklady, či už časové, alebo finančné, ak ho zastupuje advokát. Návrh mal odbremeniť súdy od dvoch osobitných konaní, keďže sa často stávalo, že návrhy boli pridelené rôznym sudcom.
2)
Návrh zákona bol prerokovaný 20. septembra 2019, v ôsmy deň rokovania 49. schôdze Národnej rady SR, kde bol uvedený členom ústavnoprávneho výboru, ktorý navrhol, aby sa národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona sa prerokuje v druhom čítaní v ústavnoprávnom výbore ako gestorskom a vo výbore pre sociálne záležitosti. V nadväzujúcej rozprave návrh zákona veľký záujem nevyvolal. Vystúpil len jeden z predkladateľov zákona. Okrem parafráz dôvodovej správy poslanec označil za iniciátora návrhu advokáta z Košíc, ktorý sa na problém dvoch konaní pozrel pohľadom rozvádzajúcich sa rodičov a súdu.
Poslanec svoje vystúpenie ukončil slovami:
"Nie je to najdôležitejšia vec na svete, nie je určite ani najdôležitejší problém, ktorý majú rozvádzajúci sa rodičia, ktorí sa nevedia nejako vzájomne dohodnúť na veciach, ktoré sa týkajú vzťahov k ich deťom, ale je to taká drobnosť, ktorou by sme mohli ľuďom trošku zjednodušiť život..."
O návrhu zákona sa hlasovalo ešte v ten deň. Z prítomných 128 poslancov bolo za 48, proti 19, zdržalo sa 60 poslancov a jeden poslanec nehlasoval. Na rozdiel od dôvodovej správy väčšina poslancov, ktorá tento návrh nepodporila, svoj nesúhlas s pozitívne sa javiacou zmenou zákona odôvodniť nemusela.O doplnení dôvodovej správy českým vzorom
S predkladajúcim poslancom nemožno nesúhlasiť. Predložený legislatívny návrh sa týkal parciálnej právnej otázky, ktorá v našom priestore nie je predmetom nielen bližších právnických diskusií, ale ani politicko-mediálneho diskurzu, ktorý sa problémom rodinného práva nevyhýba. S kritikou súčasnej právnej úpravy však možno súhlasiť. Problém spočívajúci v tom, že rozvádzajúci sa rodičia sa často zúčastnia až dvoch súdnych konaní, je pravidelný, keďže súd v konaní o rozvode nemôže rozhodovať aj o pomeroch rodičov k deťom na čas spred rozvodu. Tento problém je v zásade riešiteľný spojením oboch konaní. Podobný prístup slovenských súdov je skôr výnimkou ako pravidlom, a to nielen v tých prípadoch, keď každé z konaní náhodným výberom napadne dvom rozdielnym sudcom. K tomu treba uviesť, že na konania nemusí byť príslušný ten istý súd.
Akýmsi doplnením dôvodovej správy § 100 CMP, a teda aj rozpravy o jeho prípadnej zmene, je najrozšírenejší komentár rekodifikovaného predpisu. Autorka z Českej republiky
3)
osobitne opisuje výhody a nevýhody súčasného legislatívneho riešenia. Pozitívnu stránku vidí v komplexnosti riešenia situácie v manželstve rodičov, keď sa jedným rozhodnutím vyrieši nielen hlboký rozvrat manželského súžitia, ale aj pomery detí do budúcna. Práve v spojenom konaní možno správne vyhodnotiť súlad rozvodu manželstva so záujmom maloletých detí. Na druhej strane autorka, rovnako ako predkladateľ opísaného legislatívneho návrhu, poukazuje na nevýhodu, ktorá vyplýva z toho, že súd sa môže zaoberať len úpravou na čas po rozvode a komplexne nemôže svojím rozhodnutím posúdiť aj obdobie spred rozvodu manželstva. V konečnom dôsledku posúdenie správnosti rozhodnutia do budúcna aj tak môže vychádzať len zo skutočností, ku ktorým došlo v čase pred rozvodom manželstva. Nevýhodu takejto úpravy vidí aj v rozdielnych podmienkach určovania miestnej príslušnosti pre rozvod manželstva a pre úpravu práv a povinností k maloletým, čo vedie k prideleniu v podstate tej istej veci nielen viacerým sudcom jedného súdu, ale v niektorých prípadoch aj viacerým súdom. Rovnako ako predkladateľ novely zákona vidí komentár nedostatok v tom, že hoci rodičia už môžu byť právoplatne rozvedení, o ich pomeroch k deťom ešte rozhodnuté nie je.V tejto súvislosti poukazuje na v Českej republike už viac ako 20 rokov platné riešenie, podľa ktorého manželstvo nemožno rozviesť, pokiaľ nenadobudne právoplatnosť rozhodnutie o úprave pomerov maloletých detí na čas po rozvode. Táto konštrukcia bola v Českej republike prijatá už novelizáciou z roku 1998 pôvodne spoločného zákona o rodine z roku 1963.
4)
Platí aj po rekodifikácii českého občianskeho práva. Podľa § 755 ods. 3 zákona č. 89/2012 Sb., občanský zákoník (ďalej aj "český občiansky zákonník"), ak majú manželia neplnoleté dieťa, ktoré nie je svojprávne, súd manželstvo nerozvedie, pokiaľ nerozhodne o pomeroch dieťaťa v čase po rozvode manželov. Prijatie tejto konštrukcie bolo v dôvodovej správe nového českého občianskeho zákonníka vysvetlené potrebou ochrany neplnoletého dieťaťa, no predovšetkým tým, že v prípade rozvodu manželstva ide o sporové konanie, zatiaľ čo konanie o pomeroch dieťaťa je vždy konaním nesporovým, v ktorom platí vyšetrovacia zásada.
5)
Toto odôvodnenie nie je celkom priliehavé, keďže rovnako ako rozvodové konanie aj konanie vo veciach starostlivosti o maloletých je v českom práve upravené v osobitnom procesnom predpise - zákone č. 292/2013 Sb., o zvláštních řízeních soudních (ďalej aj "ZoZŘS"), ktorý bol prijatý spolu s rekodifikáciou hmotného práva a ktorý medzi sporovým a nesporovým konaním bližšie nerozlišuje. Aj keď táto kodifikácia odmieta akékoľvek spojenie konania o rozvod manželstva s konaním starostlivosti súdu o maloletých, niektorým spoločným prvkom sa vyhnúť nemohla. I keď v úprave konania o rozvod manželstva sú obsiahnuté viaceré prvky kontradiktórneho konania, aj v konaní o rozvod manželstva čiastočne platí vyšetrovacia zásada. Súd v konaní o rozvod manželstva môže vykonať nenavrhované dôkazy nielen na účel správneho zistenia skutkového stavu, ale aj s cieľom zistiť záujem maloletých detí, pre ktorý nie je možné manželstvo rozviesť. Dokonca aj v odvolacom konaní možno uviesť skutočnosti a dôkazy, ktoré sa týkajú záujmu maloletých detí, pre ktoré nie je možné manželstvo rozviesť.
6)
V konečnom dôsledku je vôbec otázne, či norma obsiahnutá v § 755 ods. 3 českého občianskeho zákonníka, ktorá neumožňuje súdu rozviesť manželstvo, pokiaľ nie je rozhodnuté o pomeroch maloletého dieťaťa, je vôbec hmotnoprávnou normou. Skôr ide o formálnu procesnú konštrukciu, ktorá manželov a rodičov núti ku skorému riešeniu ich rodičovských práv a povinností. To však pre rozvádzajúcich sa rodičov a manželov znamená účasť na dvoch súdnych konaniach s v podstate rovnakým okruhom skutkových a právnych otázok. Paradoxne, manželia už môžu mať opatrovníckym súdom právoplatne upravené vzťahy k maloletým deťom, no rozvodový súd musí v následnom konaní riešiť, či rozvod manželstva nie je v rozpore so záujmom ich maloletého dieťaťa.
7)
Touto otázkou sa súd musí zaoberať aj v prípade, ak rodičia už spolu dlhšiu dobu nežijú, a rovnako aj v prípade, ak stále spolu s deťmi tvoria spoločnú domácnosť. Česká procesná úprava zachováva aj nám známe konštrukcie miestnej príslušnosti vo veciach maloletých a vo veciach rozvodu. Podľa § 4 ods. 2 ZoZŘS všeobecným súdom maloletého je súd, v ktorého obvode má maloletý na základe dohody rodičov, prípadne iných rozhodujúcich skutočností, svoje bydlisko, pričom podľa § 467 ods. 1 ZoZŘS je miestne príslušným súdom vo veciach starostlivosti o maloletých zásadne všeobecný súd maloletého. Na druhej strane zásadne príslušným súdom pre rozvod manželstva je súd, v ktorého obvode mali manželia posledné spoločné bydlisko.
8)
Diskusia o vhodnom vzťahu rozvodového konania a konania o úprave práv a povinností rodičov k maloletým sa zameriava len na voľbu medzi súčasnou slovenskou a českou konštrukciou. Tento pohľad je pomerne obmedzený, keďže vzťah týchto konaní bol predmetom nielen rôznych procesných konštrukcií, ale aj inštitucionálneho zabezpečenia orgánmi verejnej moci, ktoré presahujú rámec vývoja nášho procesného práva v posledných desaťročiach. Tento starší vývoj bol poznamenaný rozdielnym pohľadom na význam rozvodu a význam úpravy pomerov rodičov k maloletým deťom.
Rozvodový súd a opatrovnícky úrad v starom Uhorsku
Rodinné hmotné alebo procesné právo nebolo na Slovensku kodifikované až do druhej polovice 19. storočia. Aj keď stavovské právo spred roku 1848 vo vzťahu rodičov a detí poznalo len pojem "otcovská moc"(
patria potestas
), vzťah medzi rodičmi a deťmi sa neobmedzoval len na otca. Právna teória už pred rokom 1848 konštatovala, že napriek ustanoveniam Tripartita, ktoré hovorí výlučne o otcovi, nemožno už zo samotnej povahy vzťahu rodičov a detí zužovať rodičovský pomer len na práva a povinnosti otca, keďže tieto takmer v rovnakom rozsahu pripadajú aj matke dieťaťa.
9)
Už v priebehu rozvoja stredovekého práva bolo prekonané vnímanie otcovskej moci ako výsostného práva otca v zmysle klasického rímskeho práva. Úprava vzťahu rodičov a detí sa takmer výlučne opierala o ustanovenia Tripartita a naň nadväzujúceho obyčajového a partikulárneho práva. To v období dualizmu vyvolalo potrebu prijatia jednotnej zákonnej úpravy, ktorou sa stal zák. čl. XX/1877 o úprave poručenských a opatrovníckych vecí (ďalej aj "poručenský zákon").Charakteristika manželského práva sa až do druhej polovice 19. storočia obmedzovala na opis ustanovení katolíckeho kanonického práva. Pre protestantov platil manželský patent Jozefa II. z roku 1786. Tento predpis bol prejavom zvyšujúceho sa záujmu štátu o úpravu inštitúcie manželstva. Pôvodne mal platiť aj pre katolíkov. Po úprave jozefínskych reforiem z roku 1791 bol zavedený stav pred reformami a patent sa naďalej vzťahoval len na protestantov.
10)
Právomoc rozhodovať v manželských otázkach bola zverená orgánom cirkvi. Manželské spory protestantov boli rozhodované pred civilnými súdmi. Jedinou možnou cestou poštátnenia manželského práva bolo vytvorenie jeho úpravy vo forme zákona vzťahujúceho sa na všetkých občanov štátu bez rozdielu vyplývajúceho z ich náboženského vyznania. Základom úpravy manželského práva sa stal zák. čl. XXXI/1894 o manželskom práve (ďalej aj "manželský zákon").Napriek tomu, viaceré časti vzťahov medzi manželmi, ako napríklad manželské majetkové právo, zákon neupravoval a prenechal ich úprave dovtedajšieho obyčajového práva. V manželskom zákone sa prejavovali typické trendy vývoja tejto oblasti súkromného práva. V mnohých otázkach sa presadilo typicky liberálne riešenie. Z niektorých právnych inštitútov je však zrejmý kompromis zákona s konzervatívnym pohľadom na manželstvo. Manželský zákon z roku 1894 manželstvo nedefinoval, vytvorenie definície prenechal právnej vede. Už v období pred rokom 1848 sa v literatúre objavili prirodzenoprávne názory, ktoré manželstvo definovali ako zmluvu dvoch osôb rozličného pohlavia, ktorej účelom je plodenie detí.
11)
Táto definícia manželstva, ktorá nebola v rozpore so sakrálnym chápaním manželstva ako sviatosti, sa presadila aj v právnej vede po roku 1848. Poručenský zákon z roku 1877 a manželský zákon z roku 1894 zostali základom nášho rodinného práva až do roku 1949. Prudké spoločenské zmeny v prvej polovici 20. storočia však vyvolali viacero zmien týchto predpisov.Poručenský zákon obsahoval v § 13 normatívny základ úpravy rodičovských práv a povinností.
12)
Hmotnoprávna norma ustanovovala, že ak rodičia spolu nežili alebo ak sa rozvádzali, mali u matky spravidla zostať všetky deti až do dovŕšenia siedmeho roku a maloleté dievčatá aj po dovŕšení tohto veku, ak zo závažných dôvodov nebolo potrebné rozhodnúť inak (§ 13 ods. 5 poručenského zákona). Základnou procesnou konštrukciou bolo, že so súdnym konaním o rozvod manželstva sa vždy spájalo aj konanie o tom, ktorý z rodičov si má u seba ponechať dieťa a ktorý má znášať trovy jeho výživy a výchovy (§ 13 ods. 1 poručenského zákona). V ostatných situáciách sa však rozhodovanie o pomeroch rodičov k maloletým deťom prenechávalo opatrovníckym úradom ("gyámhatóság" - dobový slovenský preklad je "poručenská vrchnosť"). Tomuto úradu bol súd povinný oznámiť svoje rozhodnutie o maloletých deťoch (§ 13 ods. 2 poručenského zákona), pričom tento úrad mohol rozhodnutie súdu zmeniť. Rovnako mal opatrovnícky úrad povinnosť rozhodnúť o dočasnej úprave pomerov k deťom až do rozvodu manželstva (§ 13 ods. 3 poručenského zákona) alebo v prípade, ak rozvodové konanie vôbec neprebiehalo, no rodičia žili trvalo oddelene alebo sa dostatočne o deti nestarali (§ 13 ods. 5 poručenského zákona).Veľa na úprave rozvodov a rozdelenom rozhodovaní súdov a opatrovníckych úradov nezmenil manželský zákon.
13)
Súd v konaní o rozvode naďalej musel rozhodnúť aj o zverení a výživnom maloletých detí (§ 95 ods. 1 manželského zákona). S poručenským zákonom je zhodná norma, podľa ktorej ak sa rodičia na týchto pomeroch maloletých nedohodli, mali byť deti do siedmeho roku veku zverené matke. Princíp zavinenia rozvodu bol hlavným východiskom normy, podľa ktorej deti po dosiahnutí siedmeho roku mali byť zverené do starostlivosti rodiča, ktorý rozvod nezavinil. Ak však bolo zavinenie rozvodu preukázané obom rodičom, synovia sa mali zveriť otcovi a dcéry matke (§ 95 ods. 2 manželského zákona). V záujme detí a pri zistení iných osobných okolností rodičov však mohol súd rozhodnúť aj inak, dokonca aj v rozpore s dohodou rodičov (§ 95 ods. 3 manželského zákona). Rozhodujúca úloha pri rozhodovaní pomerov maloletých detí však zostala na opatrovníckych úradoch, ktoré naďalej rozhodovali o zmene súdnych rozhodnutí vydaných v rozvodových konaniach (§ 97 manželského zákona).
14)
Dokonca, ak súd v konaní o rozvod nezistil dostatok skutočností na rozhodnutie o zverení maloletých, nemusel v rozvodom konaní rozhodnúť a vec postúpiť na ďalšie konanie opatrovníckemu úradu (§ 96 manželského zákona).
15)
Opatrovnícky úrad rozhodoval aj o úprave stretávania sa rodiča s dieťaťom, ktoré mu nebolo zverené, pritom mohol stretávanie rodiča s dieťaťom aj vylúčiť (§ 103 manželského zákona).
16)
Do vzťahu opatrovníckeho a rozvodového konania zasiahla kodifikácia procesného práva obsiahnutá v zák. čl. I/1911 Občiansky súdny poriadok (ďalej aj "Občiansky súdny poriadok z roku 1911"). Ustanovenie § 13 poručenského zákona bolo novelizované zák. čl. LIV/1912,
17)
ktorý uvádzal nový Občiansky súdny poriadok z roku 1911. Tento uvádzací zákon v § 21 zrušil odseky 3 a 4 § 13 poručenského zákona a nahradil ich znením, podľa ktorého dočasne do rozhodnutia rozvodového súdu o zverení a výživnom dieťaťa rozhodoval opatrovnícky úrad, ak rodičia žili oddelene a nedohodli sa na tom, kto z nich bude mať dieťa u seba, alebo ak o dieťa nebolo primerane postarané.V modernej kodifikácii procesného práva z roku 1911 bolo rozsiahlym spôsobom v § 639 až 686 upravené konanie o rozvod manželstva. V konaní o rozvod manželstva bol súd povinný pokúsiť sa o dohodu medzi manželmi o zverení detí (§ 656 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku z roku 1911).
18)
Nový rozmer dostala v konaní o rozvod manželstva predbežná ochrana vzťahov, ktorá nadväzovala na ustanovenie manželského zákona, podľa ktorého bol súd povinný nariadiť oddelené žitie manželov počas konania o rozvod, ak to navrhla jedna zo strán rozvodového konania (§ 98 manželského zákona).
19)
Ak súd rozhodol o takomto rozvode od stola a lože, bol aj povinný predbežne rozhodnúť o zverení a výžive detí. Takýmto rozhodnutím súd mohol zmeniť aj predchádzajúce rozhodnutie opatrovníckeho úradu (§ 674 Občianskeho súdneho poriadku z roku 1911).
20)
Táto úprava však nezmenila nič na tom, že rozhodnutia súdu, ktorými konanie končilo, mohol následne pri zmene pomerov zmeniť opatrovnícky úrad.Konštrukcie vytvorené v období dualizmu sú badateľné v našom procesnom práve doteraz. Vychádzajú z pomerne prísnej hranice medzi rozvodovým súdom na jednej strane a opatrovníckym súdom, či v tom čase skôr úradom, na druhej strane. Prioritou zákonodarcu z prelomu 19. a 20. storočia je rozvod, o ktorom prísnym sporovým procesom rozhoduje len súd. Rozhodovanie o rodičovských právach a povinnostiach sa prenecháva úradu výkonnej, čiastočne samosprávnej moci bez garancií v úprave procesného judiciálneho práva.
Rozvodový - sporový a opatrovnícky - nesporový proces v Československu
Rozhodujúca úloha opatrovníckych úradov pri rozhodovaní o pomeroch maloletých detí na Slovensku vyplynula z nedôsledného oddelenia súdnej a výkonnej moci v bývalom Uhorsku. Opatrovnícke úrady boli zriaďované municípiami (župami a municipálnymi mestami) a mestami so zriadeným magistrátom. Výkon opatrovníckej agendy vrátane rozhodovania o pomeroch maloletých detí rozvedených rodičov orgánmi štátnej správy bol v súvislosti s reformami štátnej správy v demokratickom Československu vnímaný negatívne. Pri prijatí zákona o župnom zriadení
21)
prichádzal do úvahy presun právomocí opatrovníckych úradov na novozriadené okresné a župné úrady. V bývalých rakúskych krajinách Československej republiky však starostlivosť o maloletých dlhodobo patrila do pôsobnosti súdov. Vybavovanie tejto agendy súdmi bolo vnímané pozitívne:
"Nelze neuznati, že tato činnost soudcovská, opírající se o přesné zákony a přece poskytující soudcům značnou volnost, v neposlední řadě přispěla k tomu, že vlastní agenda poručenská a opatrovnická je v Čechách, na Moravě a ve Slezsku správně obstarávána, že vyhovuje a že není třeba na zásadách organisace té něčeho měniti."
Preto sa už pri prejednávaní župného zákona objavila myšlienka, aby sa aj na Slovensku poručenská agenda zverila do pôsobnosti súdov. K tomu sa pripojil aj III. zjazd slovenských právnikov, ktorý dospel k záveru, že agenda obstarávaná opatrovníckymi úradmi má byť tak, ako v Čechách, pridelená súdom, a to aj z toho dôvodu, že je svojou povahou bližšia súkromnoprávnej agende, čo zodpovedá snahám o modernú úpravu súdnictva.
22)
Prvý krok k presunu opatrovníckej agendy na súdy bol vykonaný zákonom č. 246/1922 Zb. o dočasnej úprave poručenskej a opatrovníckej agendy na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Poručenské (sirotské) úrady boli týmto zákonom zverené do kompetencie ministra spravodlivosti (§ 1); úrady prvej inštancie boli pri okresných súdoch, úrady druhej inštancie pri sedriách a tretej inštancie pri súdnych tabulách (§ 2). Vláda bola splnomocnená, aby nariadením upravila organizáciu a pôsobnosť úradov a prevzatie zamestnancov z doterajších úradov. Zákon bol podrobne vykonaný nariadením vlády č. 326/1922 Sb., kterým se provádí zákon o prozatímní úpravě poručenské a opatrovnické agendy na Slovensku a v Podkarpatské Rusi (ďalej aj "nariadenie č. 326/1922"). Poručenské (sirotské) úrady boli zriadené v sídlach okresných súdov, pričom ich obvod bol rovnaký ako obvod súdu, no minister spravodlivosti mohol úrad zriadiť aj pre obvod viacerých súdov (§ 1 nariadenia č. 326/1922). Už v tomto období sa zvažovalo zrušenie niektorých okresných súdov. Na čele úradu nebol predseda súdu, ale prednosta (§ 2 nariadenia č. 326/1922). O odvolaniach proti rozhodnutiam úradov prvej inštancie rozhodovali druhoinštančné úrady zriadené na sedriách (§ 3 nariadenia č. 326/1922). V tretej inštancii rozhodovali úrady zriadené na súdnych tabuliach. Druhá a tretia inštancia rozhodovali v trojčlenných senátoch (§ 5 nariadenia č. 326/1922), ktorým predsedal prednosta. Do funkcie prednostu úradu ktorejkoľvek z inštancií a námestníkov a prísediacich vyšších inštancií mohla byť menovaná len osoba, ktorá mala spôsobilosť byť sudcom z povolania (§ 6 nariadenia č. 326/1922). Rovnako úradníkmi mohli byť len osoby, ktoré boli spôsobilé na prácu v súdnej kancelárií (§ 7 nariadenia č. 326/1922). Nariadenie okrem toho upravilo rozhodovanie sporov o príslušnosť (§ 12 nariadenia č. 326/1922). Nedotknutá zostala právomoc obcí v poručenskej agende (§ 13 nariadenia č. 326/1922). Okrem toho, nariadenie č. 326/1922 upravilo správu úradov, organizáciu podateľne a kancelárií a odvolacie konanie. Nakoniec oznámením ministra spravodlivosti č. 382/1922 Sb. bolo na 84 slovenských okresných súdoch zriadených 65 poručenských (sirotských) úradov. Druhoinštančné úrady boli na všetkých sedriách v Bratislave, Banskej Bystrici, Komárne, Nitre, Ružomberku, Trenčíne, Košiciach, Levoči, Prešove a Rimavskej Sobote.
Zmeny z rokov 1922 viedli k presunu opatrovníckej agendy na súdy v dočasnej podobe poručníckych (sirotských) úradov. Okrem toho sa stanovili základy procesných postupov týchto úradov, ktoré ich priblížili súdnym postupom. V pôvodnej uhorskej právnej úprave v manželskom a predovšetkým v poručenskom zákone dochádzalo k prelínaniu hmotnoprávnych a procesnoprávnych noriem. Zatiaľ čo normy sporového, a teda aj rozvodového konania, boli rozsiahle upravené v kodifikácii procesného práva z roku 1911, nesporové konanie vo veciach maloletých bolo upravené len stroho v zákonoch z obdobia dualizmu s dočasnými legislatívnymi opatreniami prvorepublikového zákonodarstva. To v roku 1931 viedlo k prijatiu zákona č. 100/1931 Zb. o základných ustanoveniach nesporového súdneho konania (ďalej aj "zákon č. 100/1931").
23)
Nový zákon upravil všeobecné otázky nesporového konania (organizáciu súdov, účastníctvo, trovy konania, náležitosti podaní, dokazovanie, rozhodnutia, opravné prostriedky a výkon rozhodnutí). Namiesto zásad sporového konania sa všeobecné ustanovenia nesporového poriadku mali používať aj na dovtedy sporové konania o predĺžení neplnoletosti a opatrovníctve, ktoré boli upravené v kodifikácii procesného práva z roku 1911 (§ 55 zákona č. 100/1931). Konanie o rozvod manželstva zostalo naďalej sporom. Bolo zrušené relatívne samostatné postavenie opatrovníckych úradov, keď bolo výslovne ustanovené, že ich právomoc budú ďalej vykonávať súdy: v prvej inštancii okresné, v druhej inštancii krajské (bývalé sedrie) a v tretej inštancii najvyšší súd (§ 56 zákona č. 100/1931). Výslovne bolo ustanovené, že právomoc v opatrovníckych veciach sa bude vykonávať v nesporovom konaní (§ 57 zákona č. 100/1931).Úpravy v období prvej Československej republiky viedli k presunu opatrovníckej agendy na súdy a vytvorili základy pre nesporový procesný postup súdu vo veciach maloletých. Časť tejto agendy sa však naďalej riešila v sporovom rozvodom konaní, keďže naďalej platilo spojenie rozvodového konania s konaním o úprave práv a povinností k deťom. Zostali platiť normy poručenského zákona, manželského zákona a Občianskeho sporového poriadku z roku 1911. S konaním o rozvod manželstva sa vždy spájalo aj konanie o tom, ktorý z rodičov si má u seba ponechať dieťa a ktorý má znášať trovy jeho výživy a výchovy. Opatrovnícky súd však rozhodnutie rozvodového súdu mohol zmeniť a mal povinnosť rozhodnúť o dočasnej úprave pomerov k deťom až do rozvodu manželstva, najmä v prípadoch, ak nerozvedení rodičia žili trvalo oddelene. Dokonca, ak súd v konaní o rozvod nezistil dostatok skutočností na rozhodnutie o zverení maloletých, nemusel v rozvodom konaní rozhodnúť a vec mohol postúpiť na ďalšie konanie opatrovníckemu úradu. Ak súd pred rozvodom manželstva rozhodol o rozvode od stola a lože, bol tiež povinný predbežne rozhodnúť o zverení a výžive detí. Napriek tomu, že procesná úprava neobsahovala spojenie "na čas po rozvode", je zrejmé, že rozvodový súd upravoval pomery detí len vtedy, ak rozhodol o oddelenom žití manželov alebo o rozvode manželstva.
Ešte jasnejšia hranica medzi rozvodovým a opatrovníckym súdom bola v pôvodne rakúskej úprave, ktorá až do roku 1950 platila v českých krajinách. Pôvodne konzervatívne rodinné právo bolo v českých krajinách liberalizované ešte novelami rakúskeho občianskeho zákonníka Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (ďalej aj "ABGB") spred roku 1918 a následne manželskou novelou - zákonom č. 320/1919 Sb., kterým se mění ustanovení občanského práva o obřadnostech smlouvy manželské, o rozluce a o překážkách manželství. Rozvodové právo v českých krajinách rozlišovalo, rovnako ako pôvodne uhorský manželský zákon, medzi rozvodom (rozlukou), s ktorým sa spájal právny zánik manželstva, a rozvodom od stola a loža, ktorého následkom bol v zásade zánik povinnosti manželov žiť spolu. O
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Súkromné právo 4/2020
