(Ne)zákonnosť rozhodovania Najvyššieho súdu SR

Postavenie a činnosť Najvyššieho súdu SR (ďalej aj ako "NS SR" alebo "najvyšší súd") vychádza najmä zo zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o súdoch"). Jeho úlohou je v rámci rozhodovacej činnosti rozhodovať v senátoch jednak o riadnych, ale aj o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných a krajských súdov. Významnú činnosť Najvyššieho súdu SR tvorí aj vykonávanie jeho právomocí, ktoré vykonáva prostredníctvom pléna a svojich kolégií. Jedna z najdôležitejších kompetencií pléna najvyššíeho súdu je tá, že "prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v otázkach týkajúcich sa viacerých kolégií alebo v otázkach sporných medzi kolégiami" [§ 20 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch]. Kolégiá zasa prijímajú "stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia" a "v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa." [§ 21 ods. 3 písm. a), písm. b) zákona o súdoch]. Ako ďalej uvádza citovaný zákon, tieto stanoviská sa prijímajú, "ak je to potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti súdneho rozhodovania alebo ak sa senát najvyššieho súdu odchýlil od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu." [§ 22 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch]. Návrh na zjednocovacie stanovisko môže dať predseda najvyššieho súdu, predseda príslušného kolégia alebo minister spravodlivosti SR.

Takúto právnu úpravu možno považovať za chvályhodnú a prínosnú na riešenie problémov, ktoré vznikli pri nejednotnej aplikácii zákonov a nikto sa nebude priečiť tomu, aby takáto právna úprava existovala a fungovala. Otázkou však ostáva, čo s rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred prijatím zjednocovacieho stanoviska a ktoré sa týkajú podobných alebo dokonca rovnakých právnych vecí a boli rozhodnuté odlišne? Možno považovať takéto rozhodnutia za zákonné? Z právnej úpravy obsiahnutej v zákone o súdoch jednoznačne vyplýva, že tento zákon počíta s tým, že môže dôjsť aj k odlišným rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu.

Ako osoba pracujúca v oblasti trestného práva som si za príklad vzal rozhodovanie najvyššieho sú­du o dovolaniach v trestnom konaní. V zmysle § 392 ods. 2 zákona č. 301/2005 Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej iba "Trestný poriadok" alebo "TP") "proti rozhodnutiu o dovolaní opravný prostriedok nie je prípustný." Ak teda najvyšší súd rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku, takéto rozhodnutie je konečné a nie je zmeniteľné žiadnym ďalším rozhodnutím ani samotného najvyššieho súdu a to nie len v oblasti trestného práva. Ak teda aj najvyšší súd neskorším zjednocovacím stanoviskom usmerní svoje vlastné senáty, ako majú rozhodovať, nie je tým ovplyvnená platnosť predchádzajúcich "nejednotných" rozhodnutí. Tie ostávajú, aj keď s rozdielnym obsahom, v platnosti.

V prípade občianskoprávnych či obchodnoprávnych sporov ide často "len" o majetok alebo majetkové práva. Samozrejme, nechcem znižovať hodnotu týchto sporov v porovnaní s rozsudkom v trestnom konaní, ale predsa len v trestnom konaní súd rozhoduje o živote obvinenej osoby, pričom práve najvyšší súd často dáva tú bodku za tým, či osoba strávi niekoľko rokov "za mrežami" alebo na slobode. A práve tieto osoby ostávajú dotknuté niektorými nejednotnými rozhodnutiami najvyššieho súdu, pričom len málokoho zaujíma, že sudcovia najvyššieho súdu si až príliš neskoro všimli, že majú na vec odlišný názor...

Ak však hovoríme o nejednotnosti rozhodovania, či o chybách, ktorých sa dopustili okresné alebo krajské súdy, je potrebné sa pozastaviť aj pri probléme, keď zostávajú chybné rozhodnutia okresných či krajských súdov v platnosti z dôvodu príliš ­formalistického prístupu zo strany najvyššieho súdu, ktorý sa opäť viaže na nejednotný prístup senátov pri riešení niektorých trestných vecí.

V ďalšej časti tohto článku chcem predstaviť niekoľko prípadov rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, pri ktorých sa oplatí pozastaviť a chvíľu nad nimi pouvažovať.

V konaní Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Tdo 53/2008, vyslovil najvyšší súd rozsudkom z 10. júna 2009, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 10. marca 2008, sp. zn. 8 To 57/2007, bol porušený zákon z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) TP v ustanovení § 40 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. TZ v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej iba "Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005" alebo "TZ účinný do 31. decembra 2005").

Uvedené ustanovenie znie: "Ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne, a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom."

Ide o ekvivalentné ustanovenie § 39 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej iba "Trestný zákon" alebo "TZ"): "Ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom."

Ide o takmer zhodné ustanovenia. V dovolaní sp. zn. 1Tdo 53/2008 namietal minister spravodlivosti nesprávne použitie ustanovenia § 40 ods. 1 TZ účinného do 31.12.2005 a s tým súvisiacu nesprávnu výmeru trestu. Minister spravodlivosti argumentoval pri podaní dovolania tým, že krajský súd znížil trest pod dolnú hranicu na základe skutočnosti, ktorá nebola spôsobilá na aplikáciu ustanovenia § 40 ods. 1 TZ účinného do 31.12.2005. Z dovolania ministra spravodlivosti možno vyzdvihnúť najmä nasledovnú argumentáciu: "...krajský súd pri ukladaní trestu neprimerane akcentoval skutočnosti svedčiace v prospech obvineného najmä jeho doterajší spôsob života, jeho kladné hodnotenie a skutočnosť, že na verejno