Možnosti a zákonné limity činnosti detektívnych služieb v rámci trestného konania v podmienkach Slovenskej republiky

Aj keď je účel trestného konania v ustanovení § 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "Trestný poriadok") vymedzený pomerne explicitným spôsobom, dosiahnutie jeho naplnenia predstavuje náročný procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, v rámci ktorého predstavuje kľúčovú úlohu dokazovanie. Uvedené je determinované najmä tým, že orgány verejnej moci, ktoré v trestnom konanídisponujú rozhodovacou právomocou, vnímajú skutočnosti, ktoré tvoria vlastný predmet trestného konania iba sprostredkovane, pričom práve prostredníctvom procesu dokazovania možno v jednotlivých štádiách trestného konania zistiť, či sa skutok stal, či skutok je trestným činom, ktorá trestne zodpovedná osoba ho spáchala, akú sankciu je potrebné uložiť za jeho spáchanie, či sú splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie o uložení povinnosti náhrady škody v rámci tzv. adhézneho konania, a v neposlednom rade taktiež to, či v zákonom vymedzených prípadoch možno rozhodnúť niektorým z tzv. odklonov od modelového priebehu trestného konania. 191 Už na základe uvedeného je zrejmé, že zákonné a spravodlivé rozhodnutie o trestnom čine a jeho páchateľovi je podmienené vykonaním určitého rozsahu a spôsobu dokazovania, ktoré nepochybne tvorí najpodstatnejšiu materiálnu časť konkrétneho trestného konania.

Kým Trestný poriadok neobsahuje legálnu definíciu dokazovania, v odbornej literatúre je proces dokazovania označovaný ako zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, respektíve iných osôb, smerujúci k vyhľadávaniu, zabezpečeniu (obstaraniu), vykonaniu, previerke a hodnoteniu dôkazov relevantných pre konkrétne trestné konanie. ²⁾ Okrem legálnej definície dokazovania Trestný poriadok nevymedzuje ani subjekty dokazovania, pričom však tieto možno vyvodiť jednak z obsahu niektorých základných zásad trestného konania, ako aj z radu jeho ďalších normatívnych ustanovení. Spomedzi základných zásad trestného konania determinujú subjekty dokazovania v trestnom konaní najmä - zásada vyhľadávacia, zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností a taktiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. ³⁾ Z hľadiska subordinačnej povahy trestno-procesných vzťahov možno subjekty dokazovania v trestnom konaní primárne deliť na orgány verejnej moci (orgány činné v trestnom konaní a súdy) a tzv. súkromné subjekty (odlišné od orgánov verejnej moci), medzi ktoré zaraďujeme najmä obvineného, jeho obhajcu, poškodeného, zúčastnenú osobu, ich splnomocnenca a s ohľadom na nedávne legislatívne zmeny Trestného poriadku taktiež oznamovateľa trestného činu. ⁴⁾

Na účel náležitého zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností Trestný poriadok pre orgány činné v trestnom konaní a súdy, normatívnym spôsobom vymedzuje jednotlivé dôkazné prostriedky, ako aj inštitúty zaisťovania osôb, vecí a informácií dôležitých pre trestné konanie vo štvrtej až šiestej hlave jeho prvej časti, čím týmto orgánom verejnej moci dáva dostatočný normatívny rámec, prostredníctvom ktorého je objektívne možné účel trestného konania naplniť. V uvedenom smere nemožno opomenúť ani rozsiahle oprávnenia orgánov verejnej moci, týkajúce sa operatívno-pátracej činnosti podľa zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o policajnom zbore"), ktorá spravidla trestnému konaniu predchádza a smeruje k získavaniu informácií potrebných pre jeho začatie z úradnej povinnosti. ⁵⁾

Na rozdiel od orgánov verejnej moci sú však oprávnenia a možnosti súkromných subjektov zúčastnených na trestnom konaní, týkajúce sa vyhľadávania a obstarávania dôkazov, značne zúžené, a to aj napriek skutočnosti, že rekodifikovaný Trestný poriadok explicitne počíta s dôkaznou iniciatívou strán trestného konania. Možnosti ich dôkaznej iniciatívy vyplývajú najmä zo zákonnej dikcie ustanovení § 2 ods. 10, § 2 ods. 11, § 2 ods. 12, § 2 ods. 18, § 34 ods. 1, § 44 ods. 6, § 45 ods. 2 písm. b), § 46 ods. 1, § 54a ods. 1, § 119 ods. 3, § 144 ods. 2, § 145 ods. 5, a taktiež § 268 ods. 3 Trestného poriadku. ⁶⁾

Vychádzajúc z označených ustanovení Trestného poriadku možno pod dôkaznú iniciatívu strán trestného konania zahrnúť nielen ich oprávnenia spočívajúce v navrhovaní dôkazov, ale taktiež ich oprávnenie dôkazy z vlastnej iniciatívy obstarať a následne predložiť do trestného konania. Kým niektorí autori za prvú fázu procesu dokazovania označujú vyhľadávanie dôkazov, po rekodifikácii Trestného poriadku je však terminologicky správnejšie označovať túto iniciálnu fázu dokazovania ako obstarávanie dôkazov, ktoré v sebe vzhľadom na svoj širší význam implikuje taktiež ich vyhľadanie. ⁷⁾ možno konštatovať, že kým vyhľadanie určitého dôkazu predstavuje jeho úplnú alebo čiastočnú identifikáciu, jeho obstaranie zahŕňa už aj jeho získanie do faktickej dispozície z dôvodu, aby s ním bolo možné nakladať v súlade s účelom, pre ktorý bol vyhľadaný. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že vyhľadávanie, respektíve obstarávanie dôkazov stranami trestného konania pripúšťal aj starý Trestný poriadok, teda zákon č. 141/1961 Zb. (ďalej len "starý Trestný poriadok"), a to najmä po jeho novelizácii zákonom č. 247/1994 Z.z., ktorou došlo k zmene vtedajšieho zákonného znenia zásady voľného hodnotenia dôkazov tak, že orgány činné v trestnom konaní mali hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v súhrne, a to Napokon v určitom smere predpokladal dôkaznú iniciatívu iných subjektov než orgánov činných v trestnom konaní aj starý Trestný poriadok pred jeho novelizáciou zákonom č. 247/1994 Z.z., pričom medzi predstaviteľov tejto teórie možno zaradiť najmä V Mandáka, V. Matherna a P. Čopka. ⁸⁾ Vzhľadom na uvedené budeme pre ďalšie účely článku p