Upustenie od potrestania dospelého páchateľa

Vydáno: 22 minút čítania

Trestný zákon umožňuje upustiť od potrestania dospelej fyzickej osoby aj od potrestania mladistvého. Článok sa zaoberá podmienkami upustenia od potrestania dospelého páchateľa prečinu, respektíve trestného činu podľa § 40 Trestného zákona s prihliadnutím na zmeny účinné od 1. januára 2021.

The Criminal Code enables to waive the punishment on adult physical person and also from imposing penalty on juvenile. The Article deals with the conditions of refraining from imposing penalty on adult person who committed a misdemeanour or a criminal offence pursuant to Section 40 of the Criminal Code taking into account the changes effective from 1 January 2021.

 
ROSINSKÝ, K.: Upustenie od potrestania dospelého páchateľa; Justičná revue, 73, 2021, č. 10, s. 1164 - 1171.
Súd po prejednaní veci na hlavnom pojednávaní rozsudkom uzná obžalovaného vinným zo spáchania prečinu, resp. v prípade postupu podľa § 40 ods. 2 Trestného zákona zo spáchania trestného činu, ale neuloží žiadny trest. Trestným rozkazom nemožno rozhodnúť o upustení od potrestania.
Upustením od potrestania sa rozumie upustenie od akéhokoľvek trestu, teda nielen od trestu odňatia slobody. Ak súd upustí od potrestania, nesmie uložiť tým istým rozsudkom žiadny druh trestu. Po vyslovení viny však môže rozhodnúť o uložení ochranného opatrenia alebo o povinnosti na náhradu škody.
Trestný zákonv ustanovení
§ 40 ods. 1
pripúšťa upustenie od potrestania výlučne v prípade spáchania
prečinu
. Okolnosťou, ktorá
vylučuje
upustenie od potrestania,
je spôsobenie smrti
alebo
ťažkej ujmy na zdraví
.
Postup podľa § 40 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
Pre postup podľa uvedeného ustanovenia zákona musia byť
kumulatívne
splnené viaceré podmienky.
 
Priznanie páchateľa a oľutovanie spáchania prečinu
Páchateľ musí priznať spáchanie prečinu, čím sa rozumie nielen priznanie spáchania samotného skutku, ale
aj priznanie zavinenia
. Stáva sa, že obvinený síce nepopiera, že sa dopustil konkrétneho skutku, ale popiera svoje zavinenie - napríklad v prípade úmyselného prečinu tvrdí, že išlo o nedbanlivostné konanie, alebo sa bráni tým, že existuje okolnosť vylučujúca protiprávnosť jeho činu, aj keď vykonaným dokazovaním sa dokáže opak, a podobne. Z dôvodu absencie priznania nemožno rozhodnúť o upustení od potrestania.
Súd by mal pri svojom rozhodovaní náležite preskúmať splnenie podmienky priznania sa a oľutovania spáchania prečinu, aby mohol kvalifikovane rozhodnúť, či možno upustiť od potrestania. Nikdy nemá postupovať mechanicky na základe formálneho priznania a vyhlásenia páchateľa o oľutovaní konania.
Páchateľ by sa mal priznávať k svojmu činu od začiatku trestného konania a nie až pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov, čo úzko súvisí s ďalšou podmienkou a to s oľutovaním spáchania prečinu. Ak sa páchateľ prizná zjavne účelovo a formálne až v situácii, keď o jeho vine neexistujú žiadne rozumné pochybnosti, a výpoveďou relevantne neprispeje k objasneniu trestnej činnosti, ťažko možno ho