| Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť odstrániť oplotenie medzi ich pozemkami (konkretizovanými v žalobe). |
Na odôvodnenie svojej žaloby žalobkyňa uviedla, že oplotenie, odstránenia ktorého sa domáha, zasahuje asi dva metre do jej pozemku po celej jeho dĺžke. Tvrdila, že v dôsledku takto umiestneného oplotenia žalovaní z jej pozemku neoprávnene zaberajú asi 101,07 m2 (ďalej len sporný pozemok).
| Žalovaní vzájomnou žalobou žiadali určiť, že sú vlastníkmi sporného pozemku. |
Podľa názoru žalovaných je totiž v danom prípade sporná predovšetkým otázka vlastníckeho práva, ktoré (oni) nadobudli právnym titulom vydržania.
| Okresný súd (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom zo 14. februára 2019 zamietol žalobu žalobkyne a určil, že žalovaní sú bezpodielovými spoluvlastníkmi sporného pozemku. |
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania prvoinštančný súd dospel k záveru o spôsobilosti predmetu vydržania (ktorým je sporný pozemok) a subjektu vydržania (ktorým sú žalovaní). V zmysle dohody z 18. apríla 1968 nadobudli žalovaní právo osobného užívania pozemkov uvedených v tejto dohode. V tom čase právny poriadok neupravoval inštitút vydržania. Až od 1. januára 1992 bola do nášho právneho poriadku zavedená možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, pričom pre vydržanie nehnuteľnosti bola vydržacia doba určená na desať rokov. Aplikačná prax pri riešení otázky započítania vydržacej doby pred týmto dňom dospela k záveru, že osoba, ktorá mala nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu desiatich rokov aj pred 1. januárom 1992, sa počnúc týmto dňom stala jej vlastníkom. Žalovaní mali sporný pozemok v držbe dlhšie než desať rokov. Pokiaľ žalobkyňa spochybňovala ich dob
