Anotácia
Štúdia sa zaoberá aktuálnymi otázkami týkajúcimi sa pojmu správne trestanie, a to najmä v kontexte kategorizácie správnych deliktov pre účely Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z.z.). Autor sa venuje trom základným inštitútom: a) zásade nullum crimen sine lege / nullum crimen sine lege certa (v kontexte generálnej klauzuly ako základu pre administratívnoprávny postih), b) vzťahu precedenčnej zásady a zásady individualizácie sankcie (za správny delikt) a c) vybranými osobitosťami zásady nemo tenetur se ipsum accusare (v kontexte správneho trestania). Vo finálnej časti štúdie autor prezentuje svoje úvahy smerujúce k tomu, či sa pre účely správneho trestania právnických osôb majú popri zásadách obsiahnutých v Trestnom zákone a Trestnom poriadku uplatniť aj zásady vyplývajúce z osobitného zákona upravujúceho trestnú zodpovednosť právnických osôb.
Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-16-0521.
Annotation
The study focuses on the current issues relating to the topic administrative sentencing by looking into the definition of this term (via the categories of administrative wrongs) as set forth by the Slovak Judicial Administrative Proceedings Code. At the same time, the author focuses on the a) principle nullum crimen sine lege / nullum crimen sine lege certa (especially from the perspective of a general clause being the very foundation of the administrative sentencing), b) the relation between the rules of precedents and between the individualization of the sentences (for administrative wrongs) and c) the principle of nemo tenetur se ipsum accusare (from the perspective of administrative sentencing). In the final part of the study, the author presents his views on the fact whether the criminal law principles set forth by the Criminal Code and the Criminal Procedure Code are the only ones to be applied in the case of punishing legal entities or shall - in additon to the above Codes - a special piece of legislation - the Act on the Criminal Liability of Legal Entities applied as well.
This work was supported by the Slovak Research and Development Agency under the contract No. APVV-16-0521.
Kľúčové slová
správny delikt, trestný čin, sankcia, nullum crimen sine lege, nullum crimen sine lege certa, nemo tenetur se ipsum accusare, precedenčná zásada, legitímne očakávania, trestná zodpovednosť právnickej osoby
Keywords
administrative wrong, criminal offence, punishment/sentence, nullum crimen sine lege, nullum crimen sine lege certa, nemo tenetur se ipsum accusare, rule of precedents, legitimate expectations, criminal liability of legal entities
I. Správne trestanie - už nielen (klasické) postihovanie za správny delikt
V predkladanej štúdii sme sa rozhodli venovať otázkam, ktoré považujeme v súvislosti so správnym trestaním v súčasnosti za mimoriadne aktuálne. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že pojem správny delikt, resp. správne trestanie sú pojmy ustálené (z hľadiska teória aj praxe, resp. z hľadiska vymedzenia a ich obsahu), nie je tomu tak. Práve v súčasnosti je možné identifikovať nové fenomény, ktoré vnášajú do režimu správneho trestania často viac otázok ako odpovedí. Napríklad pri porovnávaní pojmov "správny delikt" vidíme odklon od "klasickej" klasifikácie správnych deliktov (v odbornej literatúre) a pri legálnom vymedzení obsahu tohto pojmu (resp. pojmu správne trestanie) pre účely správneho súdneho konania podľa osobitných právnych predpisov. Práve vymedzenie pojmu "správne trestanie" podľa zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok podrobujeme detailnejšej analýze (pričom mimoriadne kladne hodnotíme, že za správne trestanie (podľa SSP) sa považuje aj postihovanie "za iné protiprávne konanie", ktoré nie je možné kategorizovať ako priestupok alebo iný správny delikt). V ďalšej časti štúdie sa venujeme trom trestnoprávnym zásadám, ktoré by mali byť aplikované aj vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií (ktoré majú povahu trestného obvinenia - s odkazom na tzv. štrasburskú judikatúru a nadväzujúcu rozhodovaciu činnosť národných súdov - súdov Slovenskej republiky). Osobitný priestor v tejto súvislosti venujeme zásade "
nullum crimen sine lege
" (najmä v kontexte jej zložky nullum crimen sine lege certa), ďalej vzťahu zásady legitímnych očakávaní - precedenčnej zásade v správnom konaní (na strane jednej) a zásade individualizácie sankcie (na strane druhej) a vo finálnej časti štúdie venujeme pozornosť zákazu sebaobviňovania (self-incrimination) - v kontexte správneho práva (správneho trestania).II. Úvod - správny delikt/správne trestanie (teória a zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok)
Správny delikt je jedným z druhov právnych deliktov. Všeobecný pojem "správneho deliktu" nie je legálne definovaný
1)
, pričom z čisto kvantitatívneho hľadiska tvorí väčšiu skupinu verejnoprávnych deliktov ako trestné činy. Neexistuje žiadny prameň práva, ktorý by legislatívne vymedzoval kategórie správnych deliktov. Takúto kategorizáciu zaviedla právna teória, resp. teória správneho práva, pričom v tejto súvislosti sa najčastejšie pojednáva o priestupkoch a tzv. iných správnych deliktoch, ktoré sa ešte ďalej vnútorne diferencujú spravidla na iné správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia, správne delikty právnických a fyzických osôb postihované bez ohľadu na zavinenie, správne (verejné) disciplinárne delikty a správne poriadkové delikty. Väčšina správnych deliktov je subsumovateľná pod niektorú z uvedených položiek, pričom, žiaľ, v praxi vznikajú aj "nové" a terminologicky nevhodné označenia, ktoré do celého systému deliktuálneho práva vnášajú nekoherntnosť. V tejto súvislosti je možné spomenúť napr. zákon č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov), ktorý v § 72 upravuje tzv. "disciplinárne priestupky".2)
Vhodné a jasné označenie deliktu je pritom dôležité, keďže v niektorých prípadoch je základným predpokladom jeho postihnuteľnosti aj formálny znak označenia - napr. nevyhnutnosť explicitného označenia za priestupok v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ZoP) alebo v osobitnom predpise.3)
4)
Jednoznačné vymedzenie toho, čo sa považuje za správny delikt, sa v súčasnosti stáva čoraz relevantnejším, a to najmä z dôvodu, že pojem "správny delikt" a "správne trestanie" sa stávajú kľúčovými už nielen v kontexte správneho konania, ale aj v správnom súdnictve. S účinnosťou od 01.07.2016 sa totiž v právnom poriadku Slovenskej republiky (účinnosťou zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej aj ako "SSP") objavil osobitný druh žaloby, a to sankčná žaloba - formálne správnejšie "
správna žaloba vo veciach správneho trestania
" (§ 194 a nasl. SSP). Ide o osobitný druh žaloby, o ktorej sa koná v osobitnom režime (v porovnaní s tzv. všeobecnou správnou žalobou podľa § 177 a nasl. SSP).Pre režim konania o tzv. sankčnej žalobe bude pritom relevantné skúmať obsah pojmu "správne trestanie" pre účely SSP. Ustanovenie § 194 ods. 1 SSP definuje, že "
Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie
." Predmetné vymedzenie správneho trestania uskutočnené prostredníctvom akejsi typológie správnych deliktov sa pritom odkláňa od dlhodobo zaužívaného členenia správnych deliktov (pre doktrinálne účely). Dlhodobo totiž teória správneho práva v súvislosti s kategorizáciou správnych deliktov vychádzala z duálneho režimu, a to v tom zmysle, že správne delikty sa delia na "priestupky" a "iné správne delikty" (pričom do položky "iné správne delikty" sa zahŕňali všetky správne delikty, ktoré neboli priestupkami).Ustanovenie § 194 ods. 1 SSP pritom do podstatnej miery predmetnú koncepciu modifikuje a indikuje, akoby priestupky neboli správnym deliktom, čo vyplýva z jazykového vymedzenia "rozhodovanie o.... priestupku, správnom delikte...". Uvedený odklon je do určitej miery odôvodnený v odbornej literatúre
5)
, kde autori typológiu deliktov (pre účely správneho trestania podľa SSP) vnímajú cez prizmu "správnych deliktov (v širšom zmysle)" a "správnych deliktov (v užšom zmysle) ", kde správne delikty v užšom zmysle predstavuje to, čo by bolo inak subsumovateľné pod inštitút "iných správnych deliktov" (rozumej iné ako priestupky)6)
.Na strane druhej, autor tejto štúdie považuje za mimoriadne progresívnu tú časť legálneho vymedzenia pojmu správne trestanie, kde zákonodarca definuje, že za správne trestanie sa považuje aj rozhodovanie o "
sankcii za iné podobné protiprávne konanie
". V tejto súvislosti si dovoľujeme ale poukázať na to, že správnym trestaním (pre účely SSP) nie je akékoľvek rozhodovanie o "inom podobnom protiprávnom konaní", ale len o takom, za ktoré sa ukladá "sankcia
". Celkovo je možné uviesť, že ide o vymedzenie v zostatkovom režime, kedy pamätajúc na to, že právny poriadok nie vždy pomenúva určité protiprávne konanie priestupkom alebo iným správnym deliktom, subsumuje sa pod pojem správneho trestania aj iné opatrenie majúce sankčnú povahu ako následok protiprávneho konania (vo verejnomocenskom režime). Predmetné vymedzenie na strane jednej pôsobí progresívne (a nepochybne v prospech práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb), na strane druhej kladie bremeno procesného posudzovania povahy konania na správne orgány už v úvodnej etape konania, a to tak, že zodpovedanie otázky, či sa nejedná o "rozhodovanie o inom protiprávnom konaní, za ktorý sa ukladá sankcia" musia správne orgány riešiť už pri začatí takéhoto konania. Nepochybne, keby tomu tak bolo, účastníkovi konania by musel správny orgán garantovať všetky štandardy ochrany jeho hmotnoprávnych a procesných práv vzťahujúcich sa inak na deliktuálne konanie. Otázkou však môže byť, kedy sa určitý následok protiprávneho konania bude môcť považovať za sankciu. Autor predpokladá, že zákonodarca mal pri použití pojmu "sankcia" na zreteli také situácie, kedy postih ako taký nie je v osobitnom zákone označený za sankciu, ale skúma sa jeho povaha (efekt, dopad, účel ukladaného opatrenia). Všeobecne záväzné právne predpisy síce pojem "sankcia" používajú (napr. § 11 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch má označenie "Sankcie" a následne sa v ňom určujú sankcie za priestupky), veľké množstvo prameňov práva však tento pojem používa, ale ho osobitne nevymedzuje, príp. ho ani nepoužíva a pritom v praxi nie sú žiadne pochybnosti o tom, že sa jedná o sankciu (postih - represívne opatrenie). Príkladom takej situácie je napr. Piata časť zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní označená ako "Živnostenská kontrola a