Anotácia
Príspevok sa zaoberá rozhodnutiami českých všeobecných súdov, ktoré prejednávali a rozhodovali spor o náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej majiteľovi psa tým, že jeho psa zranil pes inej osoby. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa posudzovala otázka hrubej nedbanlivosti v konaní majiteľky útočiaceho psa, ľahkovážnosť jej konania, ale aj pociťovanie zranenia psa ako osobného nešťastia žalobcu. V záverečnej časti sa autorka snaží odpovedať na otázku, ako by na obdobnú situáciu reagovalo slovenské právo.
Annotation
The article deals with the decision of general Czech courts that discussed and ruled the case of compensation for non-pecuniary damage caused to a dog owner whose dog was injured by the dog of another person. The gross negligence and recklessness of the attacking dog owner´s actions, as well as the personal suffering of the attacked dog´s owner, all played a role in deciding about the extent of the compensation. In the final part the author tries to answer the question how would a similar situation be handled within the Slovak legal system.
Kľúčové slová
náhrada nemajetkovej ujmy, zviera, protiprávne konanie, osobné neštastie, cena zvláštnej obľuby (pretium affectionis)
Key words
compensation for non-pecuniary damage, animal, wrongful action, personal suffering, pretium affectionis
I. Úvod
V nedávnej minulosti rozhodovali české všeobecné súdy o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla majiteľovi psa v dôsledku poranenia jeho psa psom inej osoby.
1)
České súdy sa pri rozhodovaní opierali o ustanovenia českého Občianskeho zákonníka (zák. č. 89/2012 Sb. v znení neskorších predpisov), ktoré pôvodný Občiansky zákonník (t.j. zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), neobsahoval. V novom kódexe išlo najmä o ustanovenie § 2971 o náhrade nemajetkovej ujmy, ktoré umožňuje nahradiť nemajektovú ujmu pociťovanú ako osobné nešťastie.
2)
Žalobca sa na príslušnom okresnom súde domáhal náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku poranenia jeho psa psom žalovanej. Celková suma, ktorú žalobca požadoval, predstavovala 741.878 Kč (korún českých – pozn. autor) a tvorili ju jednak nárok na náhradu nákladov za ošetrenie psa vo výške 1.878 Kč, ďalej ušlý zisk za krytie poraneným psom vo výške 240.000 Kč a zároveň nemajetková ujma, spôsobená majiteľovi poraneného psa vo výške 500.000 Kč.
Výšku požadovanej sumy žalobca odôvodňoval svojim blízkym vzťahom k poranenému psovi, pričom následky, ktoré u psa pretrvávali, označil za jeho osobné neštastie, keďže pes bol dlhodobo jeho jediným spoločníkom. Udalosť mu nepriaznivo zasiahla do spôsobu života, najmä tým, že bol nútený obmedziť svoje pôvodné aktivity – výcvik psa, prechádzky so psom a účasť na pretekoch a výstavách.
Príslušný okresný súd svojim rozsudkom
3)
uložil žalovanej majiteľke útočiaceho psa povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.000 Kč s príslušenstvom, vo zvyšku (t.j. v sume 736.878 Kč s príslušenstvom) žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania.
V priebehu konania súd zistil, že ku skutku došlo 02.01.2014, kedy zo záhrady utiekol pes žalovanej (plemeno
akita inu
) cez nezabezpečenú vstupnú bránku, pohrýzol psa žalobcu (plemeno americký stafordšírsky teriér) a poškodil odev žalobcu. Konanie žalovanej bolo vyhodnotené ako priestupok, za ktorý jej bola uložená pokuta.Okresný súd síce konštatoval, že žalovaná zodpovedá za škodu podľa § 2933 českého OZ o škode spôsobenej zvieraťom
4)
, napriek tomu však žalobe vyhovel
iba v jednom z pôvodne troch uplatnených nárokov
. Súd svoje rozhodnutie zdôvodnil jednak tým, že čiastka za lekárske ošetrenie bola majiteľovi psa (žalobcovi) uhradená z poistenia žalovanej a v otázke náhrady ušlého zisku žalobca súdu nepreukázal, koľkokrát bol jeho pes použitý na krytie v rokoch 2010 – 2012 a ani príjem, ktorý mu z krytia plynul (žalobca preukázal iba to, že v roku 2013 bolo jedno krytie, za čo dostal odmenu 5.000 Kč a k ďalšiemu krytiu, dohodnutému na rok 2016, nedošlo pre následky poranenia predných končatín žalobcovho psa po prejednávanej škodnej udalosti). Súd preto určil výšku ušlého zisku v súlade s ustanovením § 136 o. s. ř.
podľa vlastnej úvahy
5)
na sumu 5.000 Kč, odvolávajúc sa na jedno preukázané krytie, ku ktorému v dôsledku zranenia psa nedošlo.Čo sa týka nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, okresný súd vychádzal z viacerých zistení. Predovšetkým považoval za preukázané, že pes mal v preukaze pôvodu zapísanú účasť na výstavách iba v rokoch 2006 až 2012, v roku 2013 v ňom nebola zaznamenaná žiadna výstava a v roku 2014 (13.9.2014, t.j. 8 mesiacov po škodnej udalosti) sa pes zúčastnil na výstave, na ktorej zvíťazil vo svojej triede. Súd mal však zároveň za to, že zo strany žalovanej nedošlo k porušeniu povinnosti
z hrubej nedbanlivosti
, ktorú predpokladá § 2971 českého OZ
6)
a v jej prípade ani nešlo o opakované porušenie povinnosti či o ľahkovážny prístup k plneniu svojich povinností. Podľa názoru súdu – na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nebola splnená ani ďalšia podstatná podmienka, a síce, že žalobca dôvodne pociťuje spôsobenú ujmu
ako jeho osobné nešťastie
, ktoré nie je možné odčiniť iným spôsobom (inak)
7)
, pretože nemožnosť chovateľa zúčastňovať sa so psom na výstavách a súťažiach nemôže byť vnímaná ako osobné nešťastie človeka a to ani v prípade, ak bol pes jeho jediným spoločníkom (žalobca psa ako spoločníka nestratil – naďalej s ním žije, chodí s ním na prechádzky a na cvičisko).Keďže žalobca s výrokom okresného súdu nesúhlasil, odvolal sa na krajský súd (Krajský soud v Ústí nad Labem – pobočky v Liberci), ktorý rozhodnutie okresného súdu potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania
8)
. Krajský súd vychádzal zo zistení okresného súdu a rovnako dospel k záveru, že žalobca relevantne nepreukázal krytie poraneným psom v takom počte a s takými odmenami, ktoré by reálne zodpovedali požadovanej sume 240.000 Kč (žalobca preukázal iba jeden prípad krytia, pri ktorom získal odmenu 5.000 Kč).
Žalobca nepreukázal ani to, že v dôsledku škodnej udalosti došlo k podstatnému oslabeniu výstavnej hodnoty psa – osem mesiacov po napadnutí dokonca získal pes na výstave diplom víťaza vo svojej triede. Naviac – ani samotná okolnosť neúčasti psa na výstavách nezakladá relevantný nárok z ušlého zisku, keďže žalobca nemal z umiestneni