Problematika priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v kontexte právneho poriadku Slovenskej republiky je medzi právnickou verejnosťou dlhodobo diskutovanou témou. L. Tichý charakterizuje nemajetkovú ujmu, ako
"škodu, u ktorej je z povahy veci vylúčená náhrada, ktorá by znamenala uvedenie do predošlého stavu."
1)
Podobnú definíciu ponúka aj S. Lindenbergh, ktorý nemajetkovú ujmu opisuje ako
"ujmu, ktorá vznikla poškodením statkov alebo záujmov, ktoré samy osebe nemajú ekonomickú cenu alebo hodnotu vo finančnom vyjadrení na finančnom trhu.
2)
K definovaniu nemajetkovej ujmy sa okrem právnej doktríny krajín Európskej únie vyjadroval v minulosti už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len "NS SR"), ktorý ju obšírne vymedzil takto:
"Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. [...] Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou"
3)
Tento príspevok bude podrobnejšie venovaný náhrade nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí. Najčastejším dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb sú tragické dopravné nehody. Platná slovenská právna úprava v tejto oblasti je veľmi úzka a jej výklad a aplikácia sú pomerne problematické. Podľa J. Mandelíka, najproblematickejšie miesta tejto právnej úpravy sú (i) neexistencia zákonom upravených kritérií pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, (ii) chýbajúca systematická úprava odškodňovania či už materiálnej alebo nemateriálnej ujmy, (iii) nejasná transpozícia ustanovení úniového práva (5 motorových smerníc EÚ) do zákona č.
381/2001 Z. z.(zákon o PZP) a (iv) vývoj rozhodovacej činnosti SDEÚ, ktorý podáva záväzný výklad úniového práva (v tomto prípade motorových smerníc EÚ).
4)
Vzhľadom na pomerne úzku právnu úpravu, ako aj na jej problematickú aplikáciu pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy, najmä pri jej náhrade u sekundárnych obetí, sa v rozhodovacej činnosti súdnych inštancií môžeme naprieč časovým horizontom stretnúť s pomerne vysokými rozdielmi výšky priznanej nemajetkovej ujmy v podobných skutkových stavoch. Vývoju výšky priznanej nemajetkovej ujmy je podrobnejšie venovaná kapitola 2 tohto príspevku.
Veľmi dôležitou úvahou v prípade problematiky právnej úpravy náhrady nemajetkovej ujmy sú možné budúce novelizácie právneho poriadku v tejto oblasti. Hoci na konkrétne zmeny v tejto oblasti neexistuje u odborníkov jednotný názor, v poslednej časti tohto príspevku budú ponúknuté pohľady niektorých z nich.
1 PRÁVNA ÚPRAVA NEMAJETKOVEJ UJMY V PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY
V úvode sme načrtli pomerne úzku a problematickú slovenskú právnu úpravu v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy. V Občianskom zákonníku sa pojem nemajetková ujma nachádza v troch ustanoveniach. Ide konkrétne o ust. § 13 ods. 2, ktorý pojednáva o porušení osobnostných práv fyzickej osoby, ust. § 442 ods. 2, spomínaný v súvislosti s trestným činom korupcie, a ust. § 443a ods. 1, ktorý upravuje práva vyplývajúce z duševného vlastníctva.
5)
Hoci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je výslovne upravený v ust.
§ 13 Občianskeho zákonníka, zákon neponúka žiadne limitácie v
