Anotácia
V súvislosti s deliktuálnou zodpovednosťou právnických osôb vzniká otázka, či voči nim možno uplatňovať tie isté princípy trestania ako voči fyzickým osobám, či existujú všeobecné princípy trestania (pre fyzické a právnické osoby), a v rámci danej problematiky, či možno okolnosti vylučujúce protiprávnosť uplatňovať aj pri správnom trestaní právnických osôb, hoci v zákonoch obsahujúcich skutkové podstaty správnych deliktov právnických osôb ich úprava absentuje.
1)
Annotation
In connection with the tortious liability of legal persons, the question arises as to whether the same principles of punishment can be applied to them as against natural persons, whether there are general principles of punishment (for natural and legal persons), and within the given issue whether circumstances excluding illegality can also be applied to administrative punishment of legal persons, although in the laws containing the facts of administrative offenses of legal persons their regulation is absent.
Kľúčové slová
Správne trestanie, zánik zodpovednosti, subjektívna a objektívna lehota, právnická osoba, štatutárny orgán, spoločenská škodlivosť
Key words
Administrative punishment, termination of liability, subjective and objective time limit, legal person, statutory body, social harm
Podľa právnej teórie subjekt správneho deliktu právnickej osoby (ďalej aj "PO"), ako znak skutkovej podstaty, vypovedá o tom, kto je nositeľom zodpovednosti. V tejto súvislosti treba uviesť, že aj v prípade správnych deliktov právnických osôb existujú dôvody, pre ktoré dochádza k zániku ich trestnosti. Ide o tzv. okolnosti znamenajúce zánik trestnosti (sankcionovateľnosti) právnickej osoby. Tie treba striktne odlišovať od okolností vylučujúcich protiprávnosť činu a okolností vylučujúcich protiprávnosť.
2)
Z právno-teoretického hľadiska môže dôjsť vo viacerých situáciách a to napríklad
zmenou zákona.
Právne predpisy určité konania môžu novším predpisom povoliť, alebo naopak zakázať (teda vyhlásiť za protiprávne), prípadne môžu zmeniť aj sankcie (druhy či ich výmeru) za spáchaný protiprávny čin. Z hľadiska právnej istoty a z hľadiska právnej istoty je preto nevyhnutné určiť, ako postupovať v týchto hraničných situáciách.
Problémom právnych predpisov upravujúcich správne delikty PO je to, že problematiku zmeny zákona neriešia vôbec. Všeobecne z hľadiska správnych deliktov je zmena zákona riešená len v zákone o priestupkoch v § 7, ktorý upravuje časovú pôsobnosť tohto zákona a ide o tzv. nepravú retroaktivitu a vo vzťahu k trestaniu (teda nie len administratívnemu) má podobu retroaktivity in mitius alebo in bona partem, ktorej legislatívne vyjadrenie nájdeme v spomenutom §, ako aj v Ústave SR.
Súdna judikatúra pri vymedzení tejto retroaktivity vychádza z čl. 50 ods. 6, pričom uvádza, že táto zásada určená uvedeným článkom sa vzťahuje na všetky delikty verejného práva.
Povinnosť aplikovať retroaktivitu in mitius teda možno odvodiť zo znenia čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol spáchaný. Ústava síce vychádza zo znenia, ktoré evokuje použitie tejto právnej normy len na trestné činy, avšak ak vychádzame zo spomínaného § 7 ZoP, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a jeho aplikácie súdmi, potom treba dospieť k záveru, že retroaktivitu in mitius treba aplikovať na všetky druhy správnych deliktov, nielen na priestupky, a to aj v prípade, ak osobitné právne predpisy tento právny inštitút výslovne neupravujú.
Ako však postupovať napríklad v prípade, ak správny orgán zastavil konanie, pretože novší predpis vypustil skutkovú podstatu správneho deliktu, ale ďalšou novelizáciou právny predpis opäť zaradil daný čin medzi skutkové podstaty.
Domnievam sa, že v prípade, ak v danom medziobdobí uplynula lehota na vyvodenie zodpovednosti, potom je riešenie jednoduché a správny orgán nemôže iniciovať správne konanie.
Iným prípadom je situácia, ak by napríklad išlo o delikt, ktorého lehota na vyvodenie zodpovednosti ešte neuplynula, alebo ak by iš