Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Prednosť práva Európskej únie - zmluva o zájazde

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2022 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky, obchodnej spoločnosti, ktorou namietala porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.6 Co 46/2021 z 21.septembra 2021 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Žalobkyňa uzatvorila ako cestujúca so sťažovateľkou zmluvu o zájazde. Samotný zájazd s cieľovou destináciou Japonsko mal byť uskutočnený v termíne od 8. do 19. apríla 2020. Žalobkyňa vzhľadom na cestovné obmedzenia v cieľovej destinácii z dôvodu šírenia ochorenia COVID-19 od zmluvy o zájazde odstúpila podaním z 30. marca 2020 a žiadala sťažovateľku o vrátenie uhradenej ceny zájazdu (5 249,70 eur). Sťažovateľka na predmetnú výzvu na vrátenie ceny nereagovala, preto žalobkyňa podala návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým žiadala sťažovateľke uložiť povinnosť zaplatiť sumu 5 249,70 eur s príslušenstvom. Okresný súd Banská Bystrica vydal platobný rozkaz v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Up 875/2020, ktorý bol zrušený z dôvodu podania odporu. O návrhu žalobkyne tak rozhodoval Okresný súd Košice II, ktorý o veci rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 46/2020-179 z 2. februára 2021 tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že je na daný prípad potrebné aplikovať § 33a zákona č. 170/2018 Z.z. o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o zájazdoch"), preto nárok žalobkyne považoval za nedôvodný a predčasný.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie. V odvolacom konaní žalobkyňa zobrala čiastočne späť žalobu o zaplatenie sumy 5 249,70 eur z dôvodu jej úhrady sťažovateľkou a navrhla konanie v tej časti zastaviť. O odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že prvým výrokom pripustil čiastočné späť vzatie žaloby, zrušil výrok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby a konanie v tejto časti zastavil. Druhým výrokom v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 5 % úrok z omeškania zo žalovanej sumy. V odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že označené ustanovenie § 33a zákona o zájazdoch nemožno aplikovať pre rozpor s právom Európskej únie (ďalej len "únia"), preto bolo potrebné na dosiahnutie účelu úniového právaaplikovať § 21 ods. 4 zákona o zájazdoch, ktorý nebol novelizáciou dotknutý.
Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za neústavný z dôvodu porušenia jej práva na súdnu ochranu zo strany krajského súdu. Odôvodňuje to tým, že krajský súd prekročil svoju právomoc, keď konštatoval, že § 33a zákona o zájazdoch je v rozpore s právom únie, konkrétne so smernicou 2015/2302, pretože, podľa jej názoru, oprávneným na záväzný výklad aktov únie je v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie výlučne Súdny dvor Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor"). Krajskému súdu vyčíta, že nevyužil svoje oprávnenie prerušiť konanie a podať návrh na prejudiciálne konanie, namiesto toho sa rozhodol zobrať výklad smernice 2015/2302 do vlastných rúk, čím mal prekročiť svoje kompetencie. V tejto súvislosti dáva ústavnému súdu do pozornosti znenie čl. 144 ods. 2 Ústavy. Krajskému súdu tiež vyčíta, že svoje závery opiera výlučne o predbežné stanoviská únie. Je pravdou, že Európska komisia rozhodla o podaní návrhu v zmysle čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ale v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku krajského súdu Súdny dvor ešte v danej veci nerozhodol a nerozhodol ani doteraz.
Sťažovateľka vyjadruje svoj názor, že cieľom novely zákona o zájazdoch (zavedenie § 33a do právneho poriadku Slovenskej republiky) bola pomoc subjektom zasiahnutým pandémiou. Riešenie považuje za primerané, keďže predmetná novela zákona o zájazdochreagovala na bezprecedentnú situáciu,
de facto
spočívala len v predlžení lehoty na vrátenie ceny zájazdu. Podľa názoru sťažovateľky, § 33a zákona o zájazdoch nepovažuje za rozporné s úniovým právom, a to aj s ohľadom na fakt, že toto ustanovenie malo len dočasný charakter.
Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2022 vo veci rozhodol uznesením
II. ÚS 49/2022
takto:
Ústavnú sťažnosť
odmieta
.
Ústavný
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).