I. Čo predchádzalo rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-540/21
Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-540/21 možno považovať za definitívnu bodku diskusiám o tom, či osobitné opatrenia súvisiace s mimoriadnou situáciou týkajúcou sa ochorenia COVID-19 pre právny režim zájazdov v Slovenskej republike boli alebo neboli v súlade s európskym právom.
1)
Zákon o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu (ďalej ako "
zákon o zájazdoch")
2)
je transpozíciou smernice o balíkoch cestovných služieb.
Podľa článku 12 ods. 2, článku 12 ods. 3 písm. b) a článku 12 ods. 4 smernice má cestujúci právo ukončiť zmluvu o balíku cestovných služieb (v slovenskej právnej úprave "zmluva o zájazde") pred začiatkom poskytovania balíka služieb (zájazdu) bez zaplatenia akéhokoľvek stornovacieho poplatku v prípade, keď v mieste destinácie alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie balíka služieb alebo ktoré významne ovplyvnia prepravu cestujúcich do destinácie. Tieto dôvody rovnako zakladajú právo organizátora ukončiť zmluvu. V prípade ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb má v tomto prípade cestujúci nárok na úplnú refundáciu všetkých platieb za balík služieb, ale nemá nárok na dodatočnú náhradu. Organizátor (v slovenskej právnej úprave "cestovná kancelária") poskytne refundáciu bez zbytočného odkladu a najneskôr do 14 dní po ukončení zmluvy. Právo cestujúceho (ale aj cestovnej kancelárie) odstúpiť od zmluvy pre relevantné mimoriadne a nepredvídateľné okolnosti a povinnosť cestovnej kancelárie následne vrátiť všetky na základe zmluvy prijaté platby boli transpozíciou prevedené do
§ 21 ods. 2,
3,
4 zákona o zájazdoch.
Účinnosťou zákona č.
136/2020 Z. z.
3)
dňa 29. mája 2020 sa pravidlá zmeny a ukončenia zmluvy o zájazde podľa
§ 20 a
§ 21 zákona o zájazdoch, súladné so smernicou, zmenili. Cestujúci, ktorí odstúpili od zmluvy od vyhlásenia mimoriadnej situácie v SR
4)
a nebola im ešte vrátená platba alebo tí, ktorých zájazd sa z dôvodu neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností nemohol uskutočniť, sa rozhodnutím slovenského zákonodarcu ocitli v procese ponuky a dohadovania náhradného zájazdu, ktorý podľa novej právnej úpravy mohol trvať až do 31. augusta 2021.
5)
Ak sa cestovná kancelária s cestujúcim na poskytnutí náhradného zájazdu nedohodla do 31. augusta 2021, platilo, že odstúpila od zmluvy o zájazde a bola povinná cestujúcemu vrátiť všetky platby, ktoré prijala na základe zmluvy o zájazde, najneskôr do 14. septembra 2021.
V dôvodovej správe k zákonu č. 136/2020 Z.z.sa slovo platobná neschopnosť alebo konkurz priamo nevyskytlo. Nachádzame tam len všeobecné konštatovania o obmedzeniach v cestovaní v celosvetovom meradle v dôsledku pandémie a s tým spojenou snahou zákonodarcu umožniť cestovnej kancelárii odložiť poskytnutie zájazdu a následne usporiadať vzťahy medzi cestovnou kanceláriou a cestujúcim.
6)
Od počiatku však bolo zrejmé, v čom tkvie skutočný problém. Slovenská republika priznala v liste Európskej komisii z 28. augusta 2020,
že
tieto zásahy do zmluvného vzťahu v rozpore so smernicou boli prijaté preto, lebo "
podniky pôsobiace v odvetví cestovného ruchu potrebovali dodatočný čas na postupné vrátenie platieb všetkým svojim zákazníkom, aby sa vyhli konkurzu".
7)
iné krajiny EÚ využili rôzne schémy pomoci cestovným kanceláriám, ktoré im umožnili prekonať toto obdobie bez ujmy na právach cestujúcich v zhode s európskym právom.
8)
Poukazy na náhradné zájazdy ako nástroj na prekonanie krízového obdobia v cestovnom ruchu poskytované cestujúcim namiesto vrátenia ceny zájazdu boli využité aj v iných krajinách,
9)
lenže za súladné so smernicou možno považovať len tie mechanizmy, ak sa tak dialo na báze dobrovoľnosti
10)
v súlade s odporúčaním Komisie týkajúcim sa poukazov ponúkaných pasažierom a cestujúcim ako alternatívnu náhradu za zrušené balíky cestovných služieb a dopravné služby v súvislosti s pandémiou COVID-19.
11)
Účelom tohto príspevku je uzavrieť etapu diskusie o tom, či bolo prijatím zákona č.
136/2020 Z. z. porušené európske právo, a otvoriť diskusiu o tom, aké právne následky môže mať skutočnosť, že Slovenská republika si prijatím
§ 33a zákona č. 170/2018 Z. z. nesplnila svoju povinnosť prijať vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plného účinku smernice o balíkoch cestovných služieb v súlade s cieľom, ktorý táto smernica sleduje a skutočnosť, že toto nesplnenie je už konštatované aj v rovine rozhodnutia Súdneho dvora.
12)
Skôr než sa budeme venovať otázke dôsledkov vo vnútroštátnej rovine, stručne poukážeme na kľúčové body rozhodnutia Súdneho dvora z hľadiska výkladu niektorých ustanovení smernice o balíkoch cestovných služieb.
II. Výklad smernice o balíkoch cestovných služieb v rozhodnutí Súdneho dvora
Rozhodnutie Súdneho dvora je bez ohľadu na neúspech žalovanej Slovenskej republiky prínosné vo vzťahu k vybraným výkladovým otázkam smernice o balíkoch cestovných služieb.
13)
v ďalšom texte uvedené časti (pojmy) smernice boli relevantné pri posudzovaní žalobného návrhu Európskej komisie, ktorá nesplnenie povinnosti členského štátu vzhliadla v tom, že
§ 33a zákona č. 170/2018 Z. z. zbavuje cestujúcich ich práva ukončiť zmluvu o balíku cestovných služieb a získať refundáciu v súlade s článkom 12 smernice, uskutočnenom v konfrontácii s argumentáciou žalovanej.
Výklad pojmu "neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti", ktorý používajú články 12 ods. 2 a 12 ods. 3 písm. b) smernice, a predpoklady jeho uplatnenia uskutočnil Súdny dvor vo vzťahu k tvrdeniu Slovenskej republiky, že "
článok 12 smernice 2015/2302 sa neuplatňuje na takú globálnu zdravotnú krízu, akou je pandémia COVID-19".
14) 
