Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Úskalia aktuálnej právnej úpravy určovania a zapierania otcovstva
Autorka sa v článku zaoberá nevyhnutnosťou vybraných zmien súčasnej právnej úpravy určovania a zapierania otcovstva. Pozornosť sústreďuje predovšetkým na úskalia a nedostatky aktuálnej právnej úpravy.V štrukturálnej nadväznosti formuluje návrhy na zmenu legislatívy de lege ferenda.
In the presented article author deals with the necessity of selected changes of the current legislation of paternity denial.Author focuses attention mainly on pitfalls of the current legislation. In the structural continuation, author proposes changes to the legislation de lege ferenda.
Kľúčové slová: určovanie rodičovstva, určenie a zapretie otcovstva, domnienka, rodičovstvo.
Key words: determination of parentage, determination of paternity, presumption, parenthood.
Právne predpisy/legislation: zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov, zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.
MIŠINOVÁ, A.: Úskalia aktuálnej právnej úpravy určovania a zapierania otcovstva; Justičná revue, 74, 2022, č. 1, s. 49 – 60.
Úvod
Právnej úprave určovania otcovstva patrí v každom demokratickom a právnom štáte nezastupiteľné miesto. V rámci určovania rodičovstva je slovenské rodinné právo dlhodobo založené na rímsko-právnej zásade:
, teda matka je vždy istá, otec nie (resp. otcovstvo je len pravdepodobné). Možno zvýrazniť, že určenie otcovstva vychádza z troch vyvrátiteľných zákonných domnienok, ktorých poradie je fixné, nemenné a neprekročiteľné, čoje žiaduce si vykladať v tom zmysle, že uplatnenie každej ďalšej domnienky nastane len v prípade, ak nedošlo k uplatneniu predchádzajúcej. V týchto intenciách si dovoľujeme zvýrazniť, že vyvrátiteľná domnienka
sa pokladá za existujúcu, ak sa nepreukáže opak. V prípade, ak dôjde k preukázaniu opaku, predmetná domnienka sa
neuplatní.
"mater semper in iure certa est, pater incertus"
praesumptiones iuris
ex tunc
1)
1 Zapretie otcovstva manžela matky
Otcovstvo manžela matky predstavuje domnienku
ex lege
, a teda sa uplatňuje priamo zo zákona. Uvedená domnienka otcovstva vychádza z pochopenia manželstva ako životného spoločenstva muža a ženy, ktoré tvorí základ rodiny. Zákon považuje manželský zväzok za hodnovernú garanciu otcovstva dieťaťa. Domnienka manžela matky nastupuje okamihom narodenia dieťaťa automaticky a teda nezávisí od vôle matky či otca, ktorí eventuálne môžu disponovať vedomosťou, že otcom dieťaťa je niekto iný.
2)
Vzhľadom na uvedené možno uviesť, že pri uplatňovaní predmetnej domnienky nerozhoduje skutočný stav, ale stav právny, z čoho možno vyvodiť, že táto domnienka je založená na právnom zväzku manželov.
3)
Podľa § 86 ods. 1 Zákona o rodineplatí, že
manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, žeje otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom
.
4)
Pôvodná právna úprava umožňovala manželovi matky zaprieť otcovstvo len do troch rokov odo dňa, keď zistil, že sa jeho manželke narodilo dieťa. Avšak takáto úprava nebrala na zreteľ situáciu, keď manžel matky nadobudne na základe prvej domnienky status otcovstva a dobromyseľne sa ujme plnenia rodičovských práv a povinností s vedomím, že je biologickým otcom dieťaťa, no po uplynutí lehoty na zapretie zistí, že biologickým otcom dieťaťa nie je. V takomto prípade by manžel matky nemal vo svojej dispozičnej sfére žiadne právne prostriedky na zmenu vzniknutého právneho stavu, čo v zmysle nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 1/2010-57 neprimerane a značne oslabovalo jeho záujmy.
5)
Uvedené ustanovenie bolo následne Ústavným súdom SR označené ako ustanovenie, ktoré je v rozpore s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj ako "Dohovor"). Zo strany Národnej rady SR nedošlo k uvedeniu tohto sporného ustanovenia do súladu s uvedenými článkami Dohovoru, následkom čoho dané ustanovenie stratilo platnosť a bolo zrušené.
6)
Skutočnosť, že zákonodarca predmetné ustanovenie neuviedol do súladu, malo za následok vznik tzv. vákua, počas ktorého manžel matky nebol pri zapieraní otcovstva ohraničený absolútne žiadnou lehotou, čo rozhodne nenapomáhalo právnej istote. Uvedený právny stav bol príčinou viacerých problémov v praxi, napríklad dieťa sa nemohlo návrhom domáhať zapretia otcovstva podľa § 96 Zákona o rodine, keďže otcovi ako manželovi matky reálne nikdy neuplynula lehota na zapretie otcovstva.
7)
K náprave znenia predchádzajúcej právnej úpravy došlo novelou č. 175/2015 Z.z., ktorou sa lehota na zapretie otcovstva manžela matky upravila na tri roky odo dňa, keď sa manžel dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, žeje otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke. Takouto skutočnosťou môže byť napríklad odlišná genetická štruktúra manžela matky dieťaťa a samotného dieťaťa, o ktorej sa manžel dozvedel v rámci darovania krvi.
8)
Správnosť skôr uvedenej zmeny právnej úpravy potvrdzuje aj náhľad do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako "ESĽP"), v rámci ktorej bolo zdôraznené právo na prístup k súdnemu konaniu o určenie, resp. zapretie otcovstva. Pre lepšiu ilustráciu je v týchto intenciách žiaduce zvýrazniť rozhodnutie ESĽP vo veci
Shofman proti Rusku
z 24.11.2005, č. 74826/01, kde sa dieťa síce narodilo v manželstve, ale sťažovateľ disponoval vedomosťou, resp. mal dôvody predpokladať, že otcom nie je, avšak z dôvodov nezávislých od práva z jeho strany neboli podniknuté kroky smerujúce k zapretiu otcovstva v zákonom stanovenej lehote. ESĽP v tomto rozhodnutí konštatoval, že právo určiť biologické otcovstvo k dieťaťu je súčasťou čl. 8 Dohovoru, chrániaceho rodinný a súkromný život.
9)
Súčasne zo strany ESĽP došlo ku konštatovaniu porušenia práva sťažovateľa, vyplývajúceho z čl. 8 Dohovoru, v dôsledku nemožnosti poprieť otcovstvo.
10)
2 Nedostatky právnej úpravy otcovstva určeného súhlasným vyhlásením rodičov
Absencia súhlasného vyjadrenia matky
V zmysle druhej zákonnej vyvrátiteľnej domnienky sa za otca dieťaťa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov dieťaťa pred príslušným orgánom. V zmysle § 91 ods. 4 Zákona o rodineplatí, že vyhlásenie matky nie je potrebné, ak nemôže pre duševnú poruchu posúdiť význam svojho konania alebo ak je zadováženie jej vyhlásenia spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou.
11)
Zastávame názor, že so zreteľom na charakter konania o určenie otcovstva súhlasným vyhlásením nemožno očakávať zo strany súdu, že bude vykonávať ďalekosiahle dokazovanie na to, aby posúdil duševnú spôsobilosť matky, keďže do tohto konania dokazovanie nepatrí. Vzhľadom na uvedené máme názor, že od výsluchu matky je súd oprávnený upustiť len v prípade, že jej duševná nespôsobilosť je vzhľadom na okolnosti zrejmá, čoje napríklad v prípade existencie súdneho rozhodnutia zasahujúceho do jej spôsobilosti na právne úkony alebo v prípade, ak by jej duševná nespôsobilosť bola zrejmá už na prvý pohľad (napr. by bola v kóme). Každopádne možno bez pochýb uviesť, že je veľmi tenká hranica posúdenia, kedy možno pripustiť súhlasné vyhlásenie bez výsluchu matky z dôvodu jej duševnej nespôsobilosti, a kedy to uždo úvahy nepripadá z dôvodu, že byto zasahovalo do práva dieťaťa poznať svoj pôvod. Stotožňujeme sa s názorom, že v prípade, ak by súd došiel k záveru, že nie je presvedčený o schopnosti matky posúdiť povahu právneho úkonu, ktorý robí, je vhodnejšie otca overiť prostredníctvom tretej domnienky. Dokonalým prípadom by bolo, ak by súd došiel do kontaktu s matkou dieťaťa a takto by si preveril jej skutočný stav. Uvedená povinnosť však, žiaľ, zo zákona nevyplýva.Na tomto mieste si pre lepšiu ilustráciu taktiež dovoľujeme upriamiť pozornosť na nedostatok právnej úpravy v rámci postupu, kedy sa nevyžaduje súhlas matky z dôvodu, že zadováženie jej súhlasu je spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou. V praxi sa za takúto situáciu považuje prípad, keď má matka dlhodobo neznámy pobyt, avšak podľa nášho názoru by v takýchto prípadoch určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov nemalo byť vôbec možné. Myslíme si, že poskytnúť možnosť tomu, kto tvrdí, že je otcom dieťaťa, ktorého matka je nezvestná, ľubovoľne zmeniť status dieťaťa za súčasnej absencie akéhokoľvek vyjadrenia zo strany matky, je na hranici súladu s ľudskými právami. Na tomto mieste za žiaduce považujeme pre lepšiu ilustráciu uviesť, že podobnými úvahami sa riadil aj zákonodarca v Českej republike, keďže od postupu, ktorý umožňoval určenie otcovstva súhlasným vyhlásením bez súhlasu matky, úplne upustil.
So zreteľom na uvedené si dovoľujeme zvýrazniť, že upustenie od výsluchu matky by malo prichádzať do úvahy len za situácie, že táto skutočnosť je v konaní bez pochýb preukázaná. Napríklad z rozsudku o osvojiteľnosti dieťaťa či zo správ policajných orgánov. Zdôrazňujeme, že absolútne nie je dostačuj
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 1/2022
