Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Erózia základov demokratického poriadku a proces degradácie poľského parlamentarizmu po roku 2015
WITKOWSKI, Z.: Erózia základov demokratického poriadku a proces degradácie poľského parlamentarizmu po roku 2015. Právny obzor, 107, 2024, č. 6, s. 574 – 590.
https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2024.6.02
The erosion of the foundations of the democratic order and the process of degradation of Polish parliamentarism after 2015. The democratic state-building process in Poland, in the last 30 years, was disrupted in 2015 by right-wing political forces, leading to a „hostile takeover of the Constitution.“ This erosion of democracy has been marked by the undermining of the rule of law and the tripartite division of power. Examples include the disregard for the Constitution during the 2020 presidential elections and the introduction of unconstitutional emergency measures during the pandemic. Populist political communication, private interests in the public sphere, and the decline of parliamentary standards further exacerbate this democratic decline. The article examines whether parliamentarism, as a core democratic mechanism, has reached its limits and lost its vitality.
Key words: extinction of the rule of law, erosion of the democratic order, degradation of parliamentarism, autocracy, authoritarianism, camouflaged dictatorship.
Úvod
Náročné 30-ročné (od prijatia Malej ústavy v roku 1992) obdobie budovania demokratického štátu v Poľsku bolo prerušené v roku 2015 po tzv. nepriateľskom prevzatí ústavy a ústavného poriadku
1)
pravicovými politickými formáciami tzv. dobrej zmeny
2)
.Tento slogan, svedčiaci o zámeroch formácie vládnucej od roku 2015 v kontexte jej krokov ničiacich štát, je dnes v opozičných kruhoch a v značnej časti spoločnosti odmietajúcej vládnuci systém v krajine vnímaný jednoznačne ironicky. Ide o zjavný dôsledok pomaly, ale celkom systematicky postupujúceho fenoménu "zániku právneho štátu", ako tento proces kedysi nazvali profesor Jerzy Zajadło z UGd. a profesorka Ewa Łętowska, pričom si všimli fenomén pomalého tzv. skrotenia bezprávia
3)
. Narastajúci proces a už aj tak vysoká miera erózie demokracie v Poľsku spôsobuje, že pre takéto negatívne poľské skúsenosti sú už známe termíny ako: zdanlivo bezprávny štát, ústavný nihilizmus (B. Komorowski; termín používa aj L. Garlicki
4)
), "systémové znehodnotenie právneho štátu", "zákonný antikonštitucionalizmus", "dvojitý štát", "umierajúci konštitucionalizmus"
5)
. Na tomto mieste stojí za zmienku, že na označenie stavu v predchádzajúcich liberálnych demokraciách sa zrazu po roku 2015, žiaľ, aj v Poľsku, začal používať termín "neliberálna demokracia" alebo "neliberálny konštitucionalizmus". Avšak "tento spôsob verbalizácie stavu vecí vyvoláva prekvapenie a zásadné pochybnosti a výhrady, pretože môže viesť k schvaľovaniu a prijímaniu za demokratické politických foriem, ktoré sú však negáciou demokracie, a redukuje pojem konštitucionalizmu na technickú formulku, zbavenú akéhokoľvek axiologického významu"
6)
. S týmto názorom súhlasím.Samozrejme, že je to tak, a nie je to žiadny objav, že právo môže byť nástrojom na konanie dobra, ale, žiaľ, aj jeho opakom. V Poľsku sa totiž od roku 2015 právo, žiaľ, využíva na ten druhý cieľ. Demokratický štát, ako to zvyčajne býva v autokracii, si privlastňuje
7)
. Základné princípy ležiace v základoch predchádzajúcich režimov sú ignorované a demontované, čoho dôkazom je napríklad v Poľsku osud ústavného princípu trojdelenia moci, ako sa niekedy nazýva podstata skutočných demokracií
8)
. Rozkladajú sa aj prejavy autonómie a obmedzujú sa práva jednotlivca, štát netoleruje nezávislosť občanov, ich iniciatívu a prejavy priamej demokracie, usiluje sa o centralizáciu či recentralizáciu štátu, dochádza k postupnému odoberaniu právomocí a finančnej nezávislosti miestnej samosprávy, systém vzdelávania sa
podriaďuje
centrálnemu politickému riadeniu
9)
, ustupuje sa od rešpektovania princípov subsidiarity a samosprávy, obmedzuje sa úloha opozície v legislatíve v rozpore s pravidlami racionálnej tvorby zákonov
10)
. Svedkami nerešpektovania práva a predovšetkým ústavy sme boli, keď sme videli snahu uskutočniť prezidentské voľby v máji 2020 za každú cenu
11)
, a keď sa pri príležitosti pandémie zaviedol výnimočný stav, ktorý ústava nepozná, prostredníctvom zákonných riešení týkajúcich sa boja proti epidémii
12)
. Postupne dochádza k fenoménu "korupcie práva" prostredníctvom zapojenia servilných právnikov, ktorí sú v záujme vlastnej kariéry, honorárov a finančných výhod ochotní urobiť čokoľvek vrátane riskantnej tvorby zjavne protiústavných opatrení na vnútroštátnej aj medzinárodnej úrovni (EÚ, Rada Európy)
13)
.1. Úloha ústavy
Je nesporné, že každá ústava je istým druhom spoločenskej zmluvy a formou spoločenského a politického konsenzu. Je to akési "energetické zariadenie" vybavené "poistkami", ktoré ho chránia. Jej najdôležitejšou poistkou je však občianska spoločnosť
14)
demokraticky vychovaná v duchu ochrany ústavy a konajúca so zmyslom pre ústavný patriotizmus. Musíme si však uvedomiť, že nie je možné úplne zabezpečiť a ochrániť ústavu
15)
, ktorá, ako sa ukázalo v našom prípade, nemôže byť len akousi "férovou" politickou ústavou. L. Garlicki výstižne diagnostikoval, že "ústava z roku 1997 sa ukázala ako schopná priviesť Poľsko do Európy 21. storočia. Na druhej strane sa však neukázala byť dostatočnou bariérou proti skutočnej zmene systému vládnutia, ktorá sa formuje od konca roka 2015. To môže svedčiť o nedostatkoch existujúcej ústavy, ale žiadny právny text nemôže odolať frontálnej konfrontácii s rozhodnými krokmi skupín pri moci"
16)
.Až dnes vieme, že tvorcovia ústavy musia byť odhodlaní a musia byť schopní absolútne zabezpečiť bezpečnú existenciu ústavy
17)
, a to aj ako prevenciu pred nezákonnosťou, ktorú už nemožno vylúčiť. Nie je prekvapujúce, že v diskusii o možnej zmene ústavy sa okrem iných objavil aj prúd, ktorého zástancovia zastávajú názor, že riešenie otázky zmeny ústavy je legitímne, potenciálne prospešné a žiaduce. Dôvodom je skutočnosť, že pri uplatňovaní ústavy, ale aj v jej predpisoch sa ukázali určité nedostatky, pre ktoré je potrebné "niektoré jej princípy (zákazy, príkazy) vyjadriť dôraznejšie, jednoznačnejšie, spôsobom, ktorý vylučuje nesprávny výklad (dokonca porušenie - moja poznámka) alebo obchádzanie"
18)
. Nie je totiž možné brániť ústavu, keď poriadok obhajovaný jednou stranou je založený na normách, postupoch, obmedzeniach a sebaobmedzeniach, zatiaľ čo druhá strana všetko spochybňuje, búra právny systém, zasieva zmätok a vymyká sa akejkoľvek kontrole vrátane spoločenskej. V dôsledku toho politika prestáva byť činnosťou pre spoločné dobro. Spoločné dobro je nahradené schvaľovaním inštrumentalizácie činností a spochybňovaním všetkého. Dochádza k postupnému stupňovaniu vnútorného konfliktu a jeho využívaniu len ako politického nástroja. Narastá fenomén populistickej politickej komunikácie, ktorá dáva živnú pôdu vyvolaným postupným zmenám s cieľom získať súhlas verných a nereflektovaných "stúpencov" vládnucej skupiny, posadnutých nenávisťou voči svojim oponentom, pričom táto nenávisť je emóciou silnejšou ako spravodlivosť, sociálna empatia, veľkodušnosť a iné pozitívne postoje dohromady. Rozširuje sa fenomén invázie súkromných záujmov do verejnej sféry, politického klientelizmu, servilnosti expertov a intelektuálnej regresie, ktorá sa rozširuje aj na akademickú pôdu. Politická chamtivosť, politický cynizmus, pokrytectvo a politická arogancia sa stávajú cnosťou. Upevňuje sa rozdelenie spoločnosti na "svojich" a "cudzích", čo v prípade "svojich" vyvoláva fanatizmus, ostrakizmus a nepriateľstvo voči "cudzím"
19)
. Konflikt je tak vykonštruovaný, čím sa pripravuje pôda pre nedemokratický štýl vlády, pretože toto jednoduché rozdelenie na "našich" a "tých druhých" (nás a ich) z definície predpokladá konflikt. A predsa sa každá autokracia živí konfliktom, vytvára nové a reprodukuje staré podľa momentálnych potrieb
20)
.Príslovečné koleso sa teda otáča na osude ústavy od formálnej ústavy k fiktívnej ústave. Ústava, ktorá bola doteraz "plná", je totiž politikmi zrazu vydaná napospas fenoménu erózie a stáva sa "prázdnou", obchádzanou a dokonca porušovanou. Medzi tými, ktorí sú pri moci, narastajú postoje ústavného nihilizmu
21)
. Politici, ktorí porušujú ústavné základy štátu, sa stávajú "staviteľmi ruín" (sudca Herbert Rosendorf). Pri tejto príležitosti spomeňme aj to, že došlo k degradácii volebného mechanizmu, k "znehodnoteniu" volebného kódexu a k marginalizácii Štátnej volebnej komisie. Volebný mechanizmus je formovaný tak, že umožňuje ľuďom s nízkou vecnou a morálnou kvalifikáciou dostať sa k moci a vládnuť.Ako brániť ústavu? Strážiť ju, bojovať za to, aby bola inštitúcia zodpovednosti vo všeobecnosti a každá jej forma životaschopná!
22)
Je potrebné neustále, každodenne, s námahou a úsilím budovať spoločenstvo na obranu ústavných hodnôt. M. Kruk má pravdu, keď konštatuje, že "najmä v období väčšinovej demokracie je dôležité, aby účinne fungovali všetky záruky proti zneužívaniu moci a nástroje na jej potláčanie, v čom majú významnú úlohu súdy"
23)
.Skôr než prejdeme k
jadru
veci, ktorým je napokon erózia legislatívneho parlamentného procesu v Poľsku, je vhodné pripomenúť, hoci len stručne, ako sa vyvíjala parlamentná vláda a aké boli výsledky v jednotlivých fázach tohto procesu.2. Exkurz: vývoj parlamentnej formy vlády
Z historického hľadiska sa parlamentné vlády v Európe a vo svete rodili dlho. Francúzsko dozrelo na zavedenie parlamentnej vlády Chartou z roku 1814, ale vrcholom parlamentarizmu vo Francúzsku bola francúzska Tretia republika v rokoch 1870 - 1940 a po prvej svetovej vojne sa podľa týchto vzorov zrodili parlamentné republiky, vrátane Poľska
24)
. V 19. storočí však v oblasti formovania režimov udával tón anglický parlamentarizmus, ktorý sa stal univerzálnym riešením, ktoré nasledovali aj ostatné európske štáty. Severské krajiny ho ochotne a užitočne prijali, pričom sa rozišli so štátnou reprezentáciou a svoje parlamenty premenili na reprezentácie ľudu (Nórsko 1814, Dánsko 1849 a 1867 a Švédsko 1866). Fínsko nasledovalo oveľa neskôr, v roku 1906.
25)
Rozpad rakúsko-uhorskej a ruskej monarchie a nemeckého cisárstva po skončení prvej svetovej vojny znamenal, že aj nové, vznikajúce krajiny prijali parlamentné systémy v rôznych modelových modifikáciách. Veľkolepým príkladom bol systém Weimarskej republiky vytvorený na troskách bývalého cisárstva, ktorý bol od ústavy z roku 1919 založený na parlamentnom systéme.
26)
Avšak pod vplyvom a tlakom globálnej hospodárskej krízy, podporujúcej zrod autoritárskych alebo dokonca diktátorských režimov, začali parlamentné systémy v mnohých častiach Európy erodovať a následne degradovať
27)
. Víťazstvo revolúcie v Rusku v roku 1917 bolo významným a zároveň prelomovým momentom v negácii myšlienky parlamentarizmu. Vtedy sa objavil nový typ "demokracie", t. j. diktatúra proletariátu, zatiaľ čo na juhu a v strede Európy sa paralelne objavil druhý silný antidemokratický antiparlamentný prúd, t. j. fašizmus (Taliansko a hitlerovské Nemecko). Oba prúdy jednoznačne popierali parlamentarizmus. Až pád fašistických diktatúr po druhej svetovej vojne umožnil
28)
návrat myšlienky parlamentarizmu, čo mnohým spoločnostiam prinieslo návrat k demokracii, ale aj možnosť spravodlivo zúčtovať s krivdami a stratami fašistickej éry
29)
. Po hrozných skúsenostiach druhej svetovej vojny parlamentarizmus vytvoril základ pre rozšírenie a inštitucionálne zabezpečenie ľudských a občianskych práv a slobôd, a to aj v prípade konfliktu so štátom - formálnym vyjadrením tohto trendu bola myšlienka nezávislých súdov a zrod ústavných súdov
30)
. V právnej teórii sa nový mechanizmus nazýval mechanizmom procesnej demokracie. Vedúcim a prvoradým motívom tu bolo zaručiť prevenciu vojny v budúcnosti, pretože vojna bola dôsledkom nedodržiavania základných ľudských práv
31)
. Nová situácia si vyžadovala modifikáciu pôvodných princípov parlamentarizmu, t. j. princípu reprezentácie (modifikácia volebných systémov) a zastupiteľskej vlády. Zastupiteľská demokracia bola doplnená inštitúciami priamej demokracie, najmä inštitútom referenda
32)
, ktoré potom urobilo závratnú politickú kariéru.Ďalšie obdobie vo vývoji parlamentarizmu súviselo s prijatím a zavedením princípu demokratického právneho štátu, ktorý síce geneticky vychádza z medzinárodného práva, ale v praxi našiel svoje uplatnenie v rámci jednotlivých parlamentných systémov, v jednotlivých štátoch, pričom osobitná úloha tu pripadla Rade Európy a EÚ
33)
(o čom svedčia okrem iného aj prijaté normy koncepcie právneho štátu vyjadrené v tzv. kodanských kritériách a v normách tzv. Benátskej komisie v systéme Rady Európy). Vtedajší parlamentarizmus vychádzal z liberálneho myslenia. Hoci p
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 6/2024
