Limity privátnosti výkonu rodičovských práv a povinností (Habilitačná prednáška)

The habilitation lecture deals with issues of the search of the boundaries between privacy of family and the interest of the state in proper education of children. It is very topical issue, because terms such as juvenile justice or forced adoptions of children (against the will of the parents) reverberate throughout Europe and even have been covered by the Resolution of the Parliamentary Assembly of the Council of Europe. Its adoption was the result of the disputable practice, in particular of English court. But also parents - foreigners in Switzerland, Portugal, Italy, Croatia or Germany encounter the same problems. The forceful withdrawal of children from their biological families is contrary to the right to family life and privacy. It is also in contradiction with the positive commitment of the state to create conditions for restoration of natural relations in accordance with the family law. The substitute care, in particular adoption, should be considered only if the natural family environment of the child cannot be restored with help of the state. However, full resignation of the state to the exercise of parental duties and obligations, in particular to the result of child´s education, does not bring the desired result. Proper education of children is not only the interest of their parents, but also an important interest of society. This idea was already formulated by Aristotle stating that "the most important task of the legislator is to arrange the education of youth". The balance between the protection of privacy, the interests of a child and the interests of society may significantly contribute to this balance. One of basic means for achievement of the desired balance is sound legislation, for which a wide area has been opened up at the time of recodification of private law.

Vážené dámy, vážení páni. Téma tejto habilitačnej prednášky úzko súvisí s témou mojej habilitačnej práce. Je jedným z jej logických pokračovaní, nakoľko v práci som sa venovala otázke právneho postavenia rodiča pri výchove maloletého dieťaťa, teda vymedzeniu jeho práv a povinností. Habilitačná prednáška teraz hľadá odpoveď na otázku, kde sú hranice privátnosti výkonu týchto práv a povinností, čiže aké správanie rodiča pri výchove dieťaťa môže byť spoločnosťou požadované alebo aspoň akceptované a aké jeho správanie už aj tieto minimálne hranice "spoločenskej prijateľnosti" prekračuje.

Uvedomujem si, že rodičovské práva a povinnosti zahŕňajú okrem výchovy tiež zastupovanie a správu majetku dieťaťa, chcela by som však prednášku zamerať len na hľadanie hraníc v rámci výchovy dieťaťa. Správe majetku určuje hranicu súčasný § 28 Občianskeho zákonníka, ktorý rozlišuje bežné a iné než bežné úkony zástupcu (vrátane rodiča) s majetkom zastupovaného, pričom platnosť iných než bežných úkonov podmieňuje súhlasom súdu. Zastupovanie maloletého v iných než majetkových veciach zdieľa režim limitov výkonu rodičovských práv a povinností pri výchove maloletého, preto na ne nebudem osobitne poukazovať.

Možno konštatovať, že výkon rodičovských práv a povinností patrí v prvom rade rodičom dieťaťa. Privátnosti ich spôsobu výkonu však stanovujú hranice záujmy štyroch iných subjektov. Na prvom mieste ide, samozrejme, o , ochrana záujmov ktorého je vodiacou zásadou rodinného práva. Hranicu svojvôli rodiča pri výkone rodičovských práv a povinností však stavia tiež , ktorý ako forma spoločenského zriadenia sleduje ochranu záujmov celku (spoločnosti), spočívajúcu najmä v jeho preventívnom a výchovnom pôsobení. Keďže rodičmi v právnom slova zmysle sú obvykle dve osoby, otec a matka, je hranica výchovného pôsobenia každého z nich modifikovateľná výchovným pôsobením , ktorý má vo vzťahu k dieťaťu v zmysle ústavy rovnaké práva a povinnosti. Poslednou, štvrtou skupinou subjektov, ktorých práva môžu predstavovať hranicu pre výkon rodičovských práv a povinností, sú . Pokúsim sa teraz podrobnejšie rozobrať potencionálne "trecie plochy záujmov jednotlivých skupín a rodičov" pri výchovnom pôsobení na dieťa.

Začnem v spätnom poradí, štvrtou skupinou - blízkymi osobami dieťaťa, náhradnými rodičmi, pestúnmi, poručníkom alebo aj opatrovníkom. Hoci z hľadiska počtu subjektov v skupine ide o najrozsiahlejšiu skupinu, predsa dochádza ku konfliktu záujmov týchto osôb a rodičov v najmenšom počte prípadov. Dôvodov môže byť viacero. V prvom rade určite zaváži skutočnosť, že právne postavenie týchto osôb je zákonom aj rozhodnutím súdu¹⁾ upravené pomerne presne. Preto býva excesné správanie v týchto prípadoch skôr aplikačnou chybou. Ďalším faktorom je, že pre väčšinu týchto prípadov zákon nariaďuje dohľad nad ich výkonom, od úplne konkrétneho (napríklad podávanie správ o dieťati poručníkom) až po všeobecný dohľad, spočívajúci v kontrole bezproblémového výkonu náhradnej starostlivosti. Jedine v prípade styku dieťaťa s blízkymi osobami sa dohľad bežne nevykonáva a rozhodnutie o styku súd prehodnocuje jedine v prípade, ak by sa ukázalo, že stretávanie dieťaťa s určenou blízkou osobou nie je dieťaťu na prospech. Slovenský zákon o rodine už výslovne upravil aj problematiku stretávania sa rodiča a dieťaťa zvereného do náhradnej starostlivosti. Právo rodiča nespochybňuje a dáva súdu oprávnenie toto upraviť, ak by náhradný rodič stretávaniu bránil alebo ho znemožňoval.

Z hľadiska práva je zaujímavejšou otázka, či súd môže nariadiť styk dieťaťa s blízkymi osobami (napríklad starými rodičmi dieťaťa alebo súrodencom) aj v prípade, ak si to obaja rodičia zhodne neprajú. Ak teda nemajú záujem na rozvíjaní vzťahov dieťaťa s touto vetvou príbuzných. Zákon takúto otázku explicitne nerie