Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Náhrada trov konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Inštitút náhrady trov konania plní viacero funkcií, o ktorých právna teória nemusí polemizovať, pretože sa považujú za ustálené. Je samozrejmé, že stále pretrvávajú rozdiely medzi sporovým a mimosporovým konaním, pokiaľ ide o uplatňovanie a priznávanie náhrady trov súdmi. Avšak tieto rozdiely sa do určitej miery zjemnili po účinnosti Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku, keďže predtým (za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) bola náhrada trov konania vo väčšine nesporových vecí úplne1 vylúčená, čo dnes už neplatí. Zmenili sa aj ďalšie ustanovenia týkajúce sa náhrady trov konania v sporových veciach, kam patrí tiež konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Avšak prax v tejto otázke zostala nezmenená, čo znamená, že zostala v prvom rade nejednotná – ako ukáže tento príspevok – a často nespravodlivá. Cieľom tejto state je teda zhrnutie súčasnej právnej úpravy, najmä jej slabých miest pripúšťajúcich nejednotný výklad, uvedenie príkladov z praxe, ktoré tento rozdielny prístup súdov dokladujú, a následne formulácia a odôvodnenie záverov s cieľom poskytnúť návod na zjednocujúce stanovisko k tejto otázke tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

1. Úvod

Konanie1 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) vykazuje mnohé špecifiká v porovnaní s „klasickým“ sporovým konaním. Tieto špecifiká sa týkajú takmer každého aspektu civilného procesu a (bohužiaľ) neobchádzajú ani rozhodovanie súdu o povinnosti nahradiť trovy konania druhej sporovej strane. Ro­zhodovanie súdov je nejednotné, advokáti v žalobách často (po predchádzajúcich skúsenostiach) náhradu trov ani nežiadajú, hoci by v zásade strane mala patriť podľa pomeru úspechu na veci. Vyporiadanie BSM totiž súd prejednáva a rozhoduje podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, aj keď vecne ide o rodinnoprávnu vec. „Civilný sporový poriadok upravuje predpoklady, za splnenia ktorých majú účastníci konania alebo tretie osoby právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Náhrada trov konania je viazaná na zásadu zodpovednosti za výsledok, teda zásadu úspechu. Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania.“2 Podľa uvedeného by teda súdy jednoznačne mali v konaní o vyporiadanie BSM vo všeobecnosti priznávať náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci. Do úvahy, samozrejme, prichádzajú aj zavinené trovy konania, tým sa však z dôvodu priestorových obmedzení nedá v tomto článku venovať. Aká je ale v skutočnosti prax súdov v otázke nároku na náhradu trov konania v tomto osobitnom konaní? Čo možno chápať ako merítko pomeru úspechu na veci v konaní o vyporiadanie BSM?

2. Stav de lege lata

Súdy pri vyporiadaní BSM náhradu trov konania zvyčajne nepriznávajú, hoci táto prax nie je nijako odôvodnená. Môže vychádzať z „ustálenej“ judikatúry, za ktorú sa určite považuje chronicky známe rozhodnutie R 42/1972 – staré 50 rokov – ktoré je v mnohých hmotnoprávnych aspektoch použiteľné dodnes. Žiadne podobné „komplexné“ zhrnutie výkladových pravidiel o BSM už po roku 1972 najvyššími súdnymi autoritami urobené nebolo a navyše ustanovenia o BSM sa od roku 1972 v Občianskom zákonníku nemenili, len dvakrát dopĺňali. Pokiaľ ale ide o procesné ustanovenia, tu súdy nemôžu zotrvať na starých judikatúrnych záveroch bez toho, aby konfrontovali vtedajšiu právnu úpravu civilného procesu s tou súčasnou. Civilný proces totiž od roku 1972 prešiel obrovskými zmenami. Navyše, súdy citované rozhodnutie vykladajú zužujúco bez toho, aby zohľadnili všetko, čo k tomu najvyšší súd uviedol. Je zaujímavé, že české súdy vychádzajú z tej istej judikatúry, avšak dospeli (pri argumentácii tými istými vetami) k úplne opačnému výsledku.3

V citovanom rozhodnutí R 42/1972 Najvyšší súd ČR k trovám konania uviedol, že „při rozhodování o nákladech řízení o vypořádání bezpodílového spoluvlastnictví manželů vycházejí soudy vesměs z § 142 o. s. ř.4 Tuto praxi třeba považovat za správnou. Pokud soudy spatřují procesní úspěch nebo neúspěch obou manželů v tom, jak velkého podílu se jim ze společného majetku dostane, jde o postup, ktoré odpovídá tomu, že soudy nejsou návrhem na vypořádání vázány při zjišťování rozsahu bezpodílového spoluvlastnictví a při provedení vypořádání.5 Je teda minimálne zjavné, že v čase, kedy sa ustálil právny názor súdov na nový inštitút6 – BSM – nevidel Najvyšší súd ČR žiadny dôvod na to, aby v konaní o vyporiadanie BSM neplatila zásada úspechu vo veci. Úspech vo veci ale meral hmotnoprávne – pomerom podielu na spoločnom majetku, ktorý sa každej strane dostane. Doplnil však, že „nelze ovšem vyloučit ani ten postup, kdy soudy při posuzování poměru procesního úspěchu obou manželů přihlédly podle okolností konkrétního případu i k tomu, jak byla řešena otázka rozsahu a hodnoty bezpodílového spoluvlastnictví“. Toto súdy neberú do úvahy, keď rozhodujú o tom, že sa žiadnej zo strán náhrada trov nepriznáva.

Meranie úspechu v konaní výlučne podľa veľkosti podielov, ktoré sa každému z bezpodielových spoluvlastníkov dostanú, je (a bol) vždy nesprávny postup, ktorý je navyše prekonaný v tom, že dnes už neplatí vtedy v občianskoprávnom konaní všeobecne prítomný princíp materiál­nej pravdy. Pri uplatňovaní princípu formálnej pravdy je v súčasnosti súd viazaný rozsahom vyporiadavaného majetku, ktorý strany sporu urobia predmetom konania v lehote 3 rokov od zániku BSM. Tiež je prekonaný zmenami, ktoré sa na Slovensku udiali po roku 1989 a ktoré do veľkej miery zmenili aj civilný proces. Tento trend naďalej pokračuje v dôsledku zjednocovacích procesov v rámci európskeho právneho priestoru. Na civilný proces sú kladené omnoho vyššie požiadavky, pokiaľ ide o jeho spravodlivosť, pretože právo na spravodlivý proces je chápané ako súčasť práva na súdnu ochranu garantovaného Ústavou SR. Na toto veľmi citlivo reaguje aj Ústavný súd SR vo svojich ro­zhodnutiach,7 keď súdom pripomína, že výkon súdnictva nemá byť formálnym rozhodovaním, dokonca ani formálnym uplatňovaním ustanovení zákona, ale má hlbší zmysel. Veľmi pekne to Ústavný súd SR zhrnul vo svojom ro­zhodnutí sp. zn. II. ÚS 510/2021 zo 16. 2. 2022, kde uviedol: „Vzhľadom na nastavenie požiadaviek práva na spravodlivý proces právne závery vyjadrené v napadnutých uzneseniach neobstoja, pretože v danom prípade došlo postupom okresného súdu k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá je formalistická, a preto ústavne nekonformná. V tejto súvislosti ústavný súd konštantne vo svojej judikatúre týkajúcej sa interpretácie právnych predpisov za ústavne nesúladné hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napríklad prílišného formalizmu...“ Tieto nové trendy sa premietajú aj do povinnosti súdu riadne odôvodniť každý výrok svojho rozhodnutia, inak je nepreskúmateľné, čo, samozrejme, platí aj pre výrok o práve na náhradu trov konania. Nárok na náhradu trov konania je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.8Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Civilnom sporovom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 Ústavy SR). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní.9

Z právneho názoru, ktorý prezentoval Najvyšší súd ČR v roku 1972, zostáva nezmenené, že súd nie je viazaný petitom v tom zmysle, že môže prisúdiť viac (alebo môže prisúdiť „niečo iné než žiadal žalobca“10). Nemôže ale vyšetrovať, čo tvorilo spoločný majetok ku dňu vyporiadania, a rozhodovať aj o tom, čo samotné strany sporu predmetom vyporiadania neurobili (na rozdiel od stavu v roku 1972).

3. Súdna prax

Prečo je teda v súčasnosti skôr výnimkou, keď súd náhradu trov konania o vyporiadanie BSM prizná? Dôvodov môže byť viacero. Táto prax môže mať svoj základ v § 142 OSP, ktorý v odseku 2 umožňoval vys

Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).