Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Kontradiktórne konanie a rozhodnutie súdu
KONTRADIKTÓRNE KONANIE A ROZHODNUTIE SÚDU
Všeobecne o kontradiktórnosti - aktuálne otázky kontradiktórnosti súdneho konania a
dokazovania v judikatúre - kontradiktórnosť hlavného pojednávania - návrhy na novelizáciu Trestného
poriadku - pripomienky k námetom de lege ferenda.
Pojem "kontradiktórny" vychádza z latinských slov "
contra
dicére" - čo znamená odporujúce
si, protirečivé (vyjadrovania), protiklad, rozporNiektorí autori používajú pojem "adverzárny, resp. adverzatívny" - čo však tiež znamená
odporovací. Historicky (tradične) aj v súčasnosti najmä v justičnej praxi sa však používa pojem
"kontradiktórne" konanie, preto budem používať tento pojem.
Kontradiktórnosť
teda znamená oponovanie, uvádzanie vlastných argumentov proti
argumentom druhej strany, teda protiargumentáciu. Znamená súperenie v spore, čo znamená vedenie aj
trestného súdneho konania formou sporu strán. Poznamenávam, že latinské
"processum"
znamená aj "spor"
.V trestnom konaní je základným sporom - spor medzi obžalobou, ktorú pred súdom v mene štátu
zastupuje prokurátor ( § 2 ods. 5,
§ 15 TP) a obvineným, resp. obžalovaným.
Už tu však treba zdôrazniť, že základnou podmienkou toho, aby mohlo ísť o spravodlivé trestné
sporové konanie, je rovnosť strán ( § 2 ods.
14 TP) pred nezávislým súdom, ktorý po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní vyhlási
rozhodnutie.
Možno teda uzavrieť, že
kontradiktórny proces sa vyznačuje tým, že ide o súboj pred
súdom rovných strán, ktoré sú sledovaným zámerom nútené k tomu, aby v súdnom konaní, resp. pred
súdom, predložili dôkazy, o ktoré opierajú svoje tvrdenia.
Dôkazné bremeno
- aj vzhľadom a najmä vzhľadom na prezumpciu neviny (
§ 2 ods. 4 TP), ktorá je v
kontradiktórnom konaní posilnená - nesie procesný prokurátor v zastúpení štátu
(
§ 2 ods. 5 TP).Súd nemá dôkazné bremeno, má však právo vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli
( § 2 ods. 11 TP), keďže sa od súdu
očakáva nielen spravodlivé konanie, ale aj tomu zodpovedajúce rozhodnutie
(§ 2 ods. 10 tretia veta). Práve aj preto má
súd v súperení strán vystupovať ako ARBITER, ktorý do súdneho konania na hlavnom pojednávaní má
zasahovať spravidla najmä pri riešení procesných otázok a námietok.Za situácie, keď súd má mať úlohu nezávislého a nestranného arbitra, ktorý rozhoduje spor medzi
stranami, môžu nastať - a v praxi aj nastávajú - zásadné výkladové problémy. Napr. v otázke,
či má alebo môže súd z vlastnej iniciatívy vykonať dôkaz, ktorý žiadna zo strán
nenavrhovala
- a to bez ohľadu na to, či ide o dôkaz usvedčujúci alebo o dôkaz v prospech
obžalovaného.Ide o komplex významných otázok, ktoré sú aktuálne aj z hľadiska prípravných prác na novele
TP.
V tomto smere je dosť opatrný aj komentár TP, keď o súvislosti s nastoleným problémom v podstate
uvádza len, "že aktivita pri dokazovaní je v súdnom konaní na stranách, treba však zabezpečiť (čo
ustanovením § 2 ods. 11 legislatívne je
zabezpečené), aby mohol do dokazovania iniciatívne zasahovať aj súd, a to aj prostredníctvom
dôkazov, ktoré strany nenavrhli".
Konštatovaná možnosť súdneho zásahu do dokazovania legislatívne zabezpečená je. Ale nerieši to
nezodpovedanú otázku, či v záujme spravodlivého rozhodnutia (
§ 2 ods. 10 TP) súd musí iniciatívne
zasiahnuť do dokazovania.
Mali by sme zrejme najprv vyriešiť dve ďalšie otázky: predovšetkým -
aká je definícia,
resp. aké je "spravodlivé konanie" a "zákonné a spravodlivé rozhodnutie?"
; druhou otázkou
je, či je súd zodpovedný za výsledok trestného konania? Zdôrazňujem "za výsledok" trestného konania.
Nie za priebeh súdneho konania. Za prípravu a priebeh - včasnosť, zákonnosť a dôstojnosť hlavného
pojednávania, aj za vyhotovenie a doručovanie rozhodnutí a pod. - je nesporne zodpovedný súd. Ale je
zodpovedný aj za výrok o vine alebo za výrok o nevine (t.j. za oslobodzujúci výrok)?, teda za
"výsledok trestného konania", ktorého základ je položený vyhlásením rozhodnutia na hlavnom
pojednávaní súdu prvého stupňa?Ponúkam pokus o definíciu uvedených pojmov pre potreby trestného konania:
"Spravodlivosť trestného konania predpokladá a vyžaduje také konanie orgánov činných v trestnom
konaní a súdu, ktoré každej strane umožní uplatnenie všetkých jeho práv podľa zásady rovnosti
strán."
"Zákonné a spravodlivé rozhodnutie je také, ktoré je výsledkom spravodlivého konania, správnej
aplikácie zákona a zodpovedá oprávneným záujmom strán a spoločnosti."
Komplikovanosť odpovede na druhú otázku - s prihliadnutím aj na uvedené definície spravodlivého
konania a zákonného a spravodlivého rozhodnutia - vyplýva z ustanovení
§ 2 ods. 10 tretia veta TP a
§ 2 ods. 11 prvá veta TP.
Tretia veta § 2 ods. 10 TP totiž
znie: "Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti
obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy
tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie."
Prvá veta § 2 ods. 11 TP legalizuje
právo súdu (vyjadrené slovom "môže") "vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli".
Ak strany vykonanie dôkazu nenavrhli, je logické, že pokiaľ súd takýto dôkaz vykoná - vykonáva ho
iniciatívne.
A sme pri koreni problému. Ak má súd rozhodnúť spravodlivo - v zmysle už uvedenej definície -
(pozri vyššie), môže vykonať aj taký dôkaz, ktorý bude mať za následok uznanie viny obžalovaného
alebo oslobodenie obžalovaného spod obžaloby?
V záujme spravodlivého rozhodnutia -
má teda súd len právo, t.j. možnosť vykonať takýto
dôkaz, alebo ho "má", t.j. musí vykonať?
Alebo ustanovenie
§ 2 ods. 11 prvej vety TP treba
vzťahovať len na právo súdu iniciatívne vykonať napr. také dôkazy (ktoré strany nenavrhli, ale),
ktoré sú potrebné na overenie pôvodu dôkazu, zákonnosti jeho získania a pod. Ale má sám zisťovať
náležitý skutkový stav iniciatívnym dokazovaním?Odpoveď na nastolené otázky do značnej miery dávajú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
Rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 To 15/2010
, z ktorého vyplývajú
nasledovné právne vety:I. V zmysle ustanovenia § 1 a
§ 2 ods. 18 TP je trestný proces
upravený ako kontradiktatórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (ev. poškodeného) na jednej
strane a obvineného a jeho obhajcu (ev. zúčastnenú osobu) na strane druhej. Preto nie súd, ale
strany trestného konania pred nezávislým súdom predpokladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného
usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou súdu, ako nestranného rozhodovacieho orgánu, je posúdenie týchto
dôkazov a rozhodnúť spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát (
§ 2 ods. 5 prvá veta TP) a obvineným.
Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo
druhej strane. Ak by sa tak stalo, došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred
súdom ( § 2 ods. 14 TP), ale aj zásady
spravodlivého procesu ( § 2 ods. 10
TP).
II. Nie je prípustné, aby prokurátor prenášal svoje povinnosti vyplývajúce mu z
ustanovenia § 2 ods. 10 TP na súd a
očakával, že súd vyrieši svojim dokazovaním základné predpoklady trestnej zodpovednosti
obvineného.<
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
