čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
§ 368 a nasl., § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku
Právoplatné rozhodnutie námietkového súdu o tom, že sudca nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci, nebráni dovolacieho súdu posúdiť túto otázku aj inak [§ 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku].
Ak je právo na dovolanie zakotvené v právnom poriadku, požíva ústavnú ochranu, a to vzhľadom na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ za tejto situácie dovolací súd odmietne podané dovolanie bez toho, že by sa vecne zaoberal jednotlivými námietkami dovolateľa, poruší tým
prima facie
ústavou garantované právo dotknutého účastníka na riadny a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.Ak existujú v zákone obmedzenia práva na prístup k súdu v rámci konania o dovolaní, treba sledovať, či tieto obmedzenia sú proporcionálne ochrane základných práv, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takého obmedzenia. Preto podmienky prípustnosti dovolania treba vykladať tak, aby bola naplnená ako ústavou stanovená povinnosť súdom poskytovať jednotlivcom ochranu ich základných práv (slobôd), tak aj účel daného typu dovolacieho konania.
Nález
Ústavného súdu
SR, sp. zn.
I. ÚS 129/2010
.Z odôvodnenia:
1. Ústavnému súdu SR (ďalej len "ústavný súd") boli 7. decembra 2009 doručené dve sťažnosti JUDr. P. P. (ďalej len "sťažovateľ"), ktorými namietal porušenie označených základných práv postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") v trestnom konaní vedenom proti nemu ako obvinenému (neskôr obžalovanému a odsúdenému) pre trestný čin podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej aj "TZ").
2. V prvej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava"), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu v jeho trestnej veci, ktorým najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (ďalej aj "TP") odmietol jeho dovolanie. Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 2/2007 z 9. septembra 2008 ako odvolacieho súdu, ktorým tento zamietol jeho odvolanie proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 15/2005 z 30. novembra 2006 (ďalej len "špeciálny súd" a "rozsudok špeciálneho súdu"). Uvedeným rozsudkom špeciálneho súdu bol sťažovateľ na tam uvedenom skutkovom základe uznaný za vinného z trestného činu podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) TZ účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba v trvaní štyroch rokov. Súčasne mu bol uložený trest prepadnutia veci - sumy 30 000 Sk, ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu.
3. V druhej sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2009 zo 17. septembra 2009 ako dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd podľa § 382 TP per analogiam s odkazom na § 368 ods. 1 TP odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008, ktorým tento zamietol sťažnosť proti uzneseniu špeciálneho súdu z 30. novembra 2006, ktorým bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta 40 000 Sk. Súčasne v tejto sťažnosti namietal porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008 ako sťažnostného súdu. Naostatok sťažnosťou namietal aj konanie a rozhodovanie najvyššieho súdu ako sťažnostného, resp. dovolacieho súdu v súvislosti so skôr uloženou poriadkovou pokutou uznesením špeciálneho súdu z 5. septembra 2006. Išlo o uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 60/2006 z 21. septembra 2006 a sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007.
4. Uznesením ústavného súdu z 31. marca 2010 boli uvedené veci prijaté na ďalšie konanie a spojené na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 129/2010.
5. Z obsahu sťažností vyplynulo, že sťažovateľ bol advokátom, ktorý v rámci obhajoby svojho obvineného klienta, podľa záverov právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov požiadal kolegyňu advokátku ako obhajkyňu spoluobvineného, aby ovplyvnila svojho klienta tak, aby tento zmenil svoju výpoveď na prospech klienta sťažovateľa. Za to jej sľúbil úplatok, čo prvotne odmietla, avšak neskôr, potom, ako bola ustanovená za agenta v zmysle § 88b ods. 1 TP (účinného do 31. decembra 2005) a spoluobvinený zmenil s