Medzinárodné rodičovské únosy detí a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

Vnútroštátne súdy sú povinné postupovať v konaniach o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") k článkom 6 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor").

V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (ďalej len "ústavný súd") k článku 154c Ústavy SR (ďalej len "ústava") predstavujú Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť. Vzhľadom na uvedené vystupuje do popredia znalosť judikatúry ESĽP, ktorú plne zohľadňuje aj ústavný súd pri posudzovaní individuálnych sťažností podávaných podľa článku 127 ústavy.

Z hľadiska Dohovoru je zásahom do rodinného života, ktorý musí byť ospravedlnený podľa článku 8 ods. 2 už i len vykonateľné rozhodnutie o návrate uneseného dieťaťa alebo o jeho zamietnutí. Nie je potrebné, aby bolo vykonané.¹⁾ Pri posudzovaní proporcionality zásahu tohto rozhodnutia, a teda skúmania, či orgány štátu čeliace únosu dieťaťa jedným z rodičov si splnili povinnosť, ktorá pre ne vyplýva z článku 8 Dohovoru, sa ESĽP riadi nasledovnými princípmi:

a) Dohovor musí byť vykladaný v súlade s článkom 31 ods. 3 písm. c) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, podľa ktorého sa má brať zreteľ na každé príslušné pravidlo medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami.²⁾ Pozitívne záväzky, ktoré článok 8 Dohovoru ukladá štátom, pokiaľ ide o styk rodičov s ich deťmi, musia byť preto vykladané vo svetle Dohovoru o právach dieťaťa z 20. novembra 1989 a Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len "Haagsky dohovor").³⁾

b) ESĽP skúma, či vnútroštátne súdy pri výklade a aplikácii ustanovení Haagskeho dohovoru zabezpečili záruky obsiahnuté v Dohovore, najmä v článku 8.⁴⁾

c) Ak je aplikovateľný Haagsky dohovor, o návrate dieťaťa nemožno rozhodnúť automaticky, či mechanicky, keďže v Haagskom dohovore je uznaných niekoľko výnimiek zo záväzku nariadiť návrat dieťaťa (pozri najmä článok 12, 13 a 20), ktoré sa zakladajú na úvahách týkajúcich sa konkrétneho dieťaťa a jeho prostredia. Súd, ktorý prípad prerokováva, by sa mal k nemu postaviť .⁵⁾ Zásadnou otázkou je, či bola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi súperiacimi záujmami dieťaťa, dvoch rodičov a verejného poriadku v rámci voľnej úvahy poskytnutej štátom v takýchto otázkach. Najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a s ohľadom na svoju povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov.⁶⁾

d) Záujmy dieťaťa sú dvojaké: udržať si väzby so svojou rodinou, pokiaľ nie je preukázané, že je to nevhodné, a zároveň potreba sa rozvíjať v zdravom prostredí. Z hľadiska perspektívy osobného rozvoja bude závisieť na rade individuálnych okolností, najmä na veku a stupni vyspelosti dieťaťa, prítomnosti či absencii rodičov v jeho živote a jeho prostredí a zážitkoch. Najlepší záujem dieťaťa (jeho blaho) treba posudzovať v každom jednotlivom prípade.⁷⁾

e) Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je teda primárne úlohou vnútroštátnych orgánov, ktoré často majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými osobami. Preto majú určitú mieru voľnej úvahy, avšak ESĽP preskúmava podľa Dohovoru rozhodnutia, ktoré tieto orgány prijali pri výkone takejto právomoci.⁸⁾

f) Článok 8 obsahuje aj procesné záväzky a vnútroštátny rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Vnútroštátne súdy však musia dôkladne preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre dieťa.⁹⁾

Z hľadiska aplikácie Haagskeho dohovoru eliminujúce dôvody návratu maloletého podľa článku 13 Haagskeho dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z príkazného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené. Navyše, vnútroštátne súdy sa musia uistiť, že krajine návratu sú presvedčivo poskytované primerané záruky a v prípade známeho rizika, sú zavedené konkrétne ochranné opatrenia".¹⁰⁾ Aplikáciu uvedených princípov na konkrétne skutkové okolnosti prípadu možno demonštrovať na nasledovných prípadoch.

V rozsudku Šneersone a Kampanella proti Taliansku¹¹⁾ ESĽP považoval za nedostatočne odôvodnené rozsudky talianskych súdov nariaďujúcich návrat dieťaťa do Talianska, pričom lotyšské súdy už predtým odmietli žiadosť o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru s odkazom na článok 13 písm. b). Talianske súdy sa podľa ESĽP náležite nevysporiadali s nebezpečenstvami pre dieťa vyplývajúcimi z jeho návratu do Talianska. Nepoukázali na dva psychologické posudky vypracované na žiadosť matky v Lotyšsku, na ktoré sa odvolali lotyšské súdy, ani nepoukázali na možné ohrozenie psychického zdravia dieťaťa, ktoré bol