Tento článok sa venuje otázke povinnosti štátu a jeho súdov zabezpečiť implementáciu stanovísk výborov OSN, v ktorých tieto orgány označia porušenie záväzku vyplývajúceho z príslušnej medzinárodnej zmluvy. Hovorí tak o povahe týchto stanovísk, praxi a pozícii rôznych štátov, ako aj následne o možnostiach, akými by mohla implementácia týchto stanovísk byť zavedená.
This article examines to what extent are the state and its courts obliged to implement views of the UN committees, in which these bodies find a breach of an obligation based on the relevant international treaty. Article further discusses the nature of these views, practice and positions of various states as well as includes an opinion on the possible ways in which implementation of these views could be instituted.
FILČÍK, M.: Problémy právnej záväznosti stanovísk ľudskoprávnych zmluvných orgánov OSN; Justičná revue, 73, 2021, č. 10, s. 1127 - 1136.
V zmysle čl. 144 Ústavy SR sú slovenské súdy viazané aj medzinárodnými zmluvami podľa č. 7 ods. 5. Pri ľudskoprávnych medzinárodných zmluvách OSN sa súdy môžu v rozhodovacej praxi stretnúť so situáciou, keď sú konfrontované so stanoviskom zmluvného orgánu OSN v danej veci a musia sa vysporiadať s otázkou právnej záväznosti týchto stanovísk
1)
. Ústavný súd SR tak musel napríklad reagovať na predbežné opatrenie Výboru pre ľudské práva vo veci vydania Aslana Jandieva do Ruskej federácie v roku 2018.
2)
Slovenská republika uznala príslušnosť ôsmich ľudskoprávnych zmluvných orgánov OSN (Výboru pre ľudské práva; Výboru na odstránenie rasovej diskriminácie; Výboru proti mučeniu; Výboru pre odstránenie diskriminácie žien; Výboru pre práva osôb so zdravotným postihnutím; Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva; Výboru pre práva dieťaťa a Výboru pre nedobrovoľné zmiznutia) prijímať a posudzovať oznámenia jednotlivcov, skupín jednotlivcov alebo mimovládnych organizácií nachádzajúcich sa pod jej jurisdikciou, ktoré namietajú porušenie práv garantovaných v príslušných medzinárodných zmluvách zo strany Slovenskej republiky
3)
.
Od roku 1993 bolo proti Slovenskej republike podaných dvadsaťjeden individuálnych oznámení. V štrnástich prípadoch bolo konanie ukončené, z čoho v ôsmich prípadoch bolo prijaté stanovisko v merite veci a v šiestich prípadoch bolo podanie vyhlásené za neprijateľné. V siedmich prípadoch aj naďalej prebieha konanie.
Vzhľadom na to, že pribúdajú úspešní podávatelia oznámení, ktorí prirodzene očakávajú dosiahnutie určitej satisfakcie, prebieha aj na Slovensku odborná diskusia o tom, či a akým spôsobom možno dosiahnuť zadosťučinenie vo forme odškodnenia majetkovej a nemajetkovej ujmy na základe stanovísk výborov OSN, ktoré takéto formy nápravy odporučia.
Základný pro-ľudskoprávny argument
Základný argument výborov OSN pre riadne vykonávanie ich stanovísk je, že na to,
aby právomoc podávať individuálne oznámenia mala vôbec zmysel, musí mať podávateľ možnosť dosiahnuť nápravu porušenia svojich práv
. Z pohľadu sťažovateľa, ak by sme uznali, že stanoviská nie sú právne záväzné a štát neporuší svoje medzinárodné záväzky neimplementáciou odporúčaní,
na aký účel by teda táto procedúra sťažovateľovi slúžila
? Procedúra má význam stále pre výbory, ktoré sú v konečnom dôsledku monitorovacie, pre lepšie poznanie situácie v krajine môžu upozorniť zmluvný štát aj na problém, ktorý prešiel ich súdmi, no zodpovedné orgány o ňom nevedia. Ale akú satisfakciu ponúka sťažovateľovi?
4)
Výbory OSN preto argumentujú princípom dobrej viery. Ako nesúdne orgány tento princíp pri posudzovaní stanovísk však neuvádzajú priamo. Obyčajne sa sústreďujú na aspekt tzv. "efektívnosti" zmluvy.Napríklad Výbor proti mučeniu v stanovisku vo veci
Agiza proti Švédsku
5)
z roku 2005 uviedol: "právo na efektívnu nápravu pri porušení dohovoru je základom celého dohovoru, pretože v opačnom prípade by ochrana garantovaná dohovorom bola celkom iluzórna".Výbor pre ľudské práva zase v
Ahani proti Kanade
6)
uvádza, že predbežné opatrenia prijaté pravidlami